Menu
Kristína Kottrová: Aj krajania vedú žabomyšie vojny, ale Slovensko majú spoločné
JÁN BARČIAK
Až práca pre Slovákov v zahraničí z nej urobila patriotku. S absolventkou Kolégia Antona Neuwirtha sme sa rozprávali o modernom vlastenectve, o definícii Slováka, ale aj o tom, prečo mladá generácia vysťahovalcov začína vytvárať krajanské komunity. „Nevieme povedať, kto má k Slovensku vzťah, pretože čo znamená mať vzťah k Slovensku?“ pýta sa Kristína Kottrová. V rozhovore nájdete aj množstvo príbehov zahraničných Slovákov od Argentíny po Vojvodinu.
Rodáčka z Veľkého Šariša študovala najskôr dejiny umenia – bakalársky program absolvovala v Bratislave, magisterský v Trnave. Popri škole strávila dva roky v Kolégiu Antona Neuwirtha. V súčasnosti končí svoje pôsobenie na Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí, kde pracuje od roku 2020 a venuje sa verejnej komunikácii tejto inštitúcie, koordinuje informačno-mediálnu oblasť podpory krajanskej činnosti a má na starosti viaceré komunity zahraničných Slovákov najmä v severnej Európe. Okrem toho sa angažuje pri organizovaní synodálnych diskusií o vzťahu Cirkvi a súčasného umenia, ktoré sa konajú vo farnosti Kráľovnej rodiny na Teplickej ulici v Bratislave.
Aké pojmy v súčasnosti používa štát, keď hovorí o Slovákoch žijúcich v zahraničí? Je to slovenská diaspóra, alebo trebárs emigrácia? Hovorí v tomto kontexte o vlastenectve?
Začnem od zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí. Tam sa spomína pojem slovenské národné povedomie. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí by ho mal podporovať svojimi dotáciami a celkovou starostlivosťou o krajanov. Vlastenectvo sa v našich kontextoch používa málokedy, je to citovo zafarbenejší pojem vyjadrujúci lásku k vlasti. My skôr hovoríme o budovaní a udržiavaní si národného povedomia krajanov alebo zahraničných Slovákov.
Zahraničných Slovákov však zákony charakterizujú veľmi biedne. Teraz máme veľký problém s ľuďmi, ktorí odišli do zahraničia za prácou alebo štúdiom. Na jednej strane sú mnohí v kontakte s naším úradom a dostávajú dotácie na svoju činnosť – napríklad na vzdelávacie centrá pre deti alebo na kultúrne podujatia. Na druhej strane však majú trvalý pobyt ešte stále na Slovensku, a tak nespĺňajú základnú podmienku na to, aby sme ich mohli označiť za zahraničných Slovákov.
Ako je to s občianstvom? Musím mať slovenské občianstvo, aby som bol zahraničným Slovákom?
Je to komplikovanejšie. Jednou kategóriou sú práve ľudia, ktorí majú slovenské občianstvo a trvalý pobyt majú v zahraničí. Druhú skupinu tvoria tí, čo nemajú na Slovensku trvalý pobyt a nemajú ani slovenské občianstvo, ale zachovávajú si slovenské národné povedomie – v realite ide najmä o dolnozemských Slovákov, potomkov amerických Slovákov alebo o Slovákov v pohraničných oblastiach, ktorí sa historickými okolnosťami stali zahraničnými Slovákmi.
S novou dobou však prichádzame na to, že takéto delenie absolútne nestačí, lebo problematika je širšia. Vidíme novú diaspóru, teda ľudí, ktorí odišli do zahraničia z ekonomických dôvodov, ale stále tu majú trvalý pobyt a iné väzby. Hoci prakticky žijú v zahraničí, majú živý kontakt so Slovenskom aj záujem mu pomáhať. O dotácie im takmer vôbec nejde, ale pokiaľ sú to odborníci, chcú nadväzovať kontakt s univerzitami a firmami.
Ďalší vytvárajú slovenské vzdelávacie centrá pre deti a usilujú sa o ich akreditáciu v slovenskom vzdelávacom systéme, aby ich deti nemuseli robiť rozdielové skúšky po návrate na Slovensko. Títo ľudia počítajú s tým, že v nejakom okamihu prídu opäť domov, a tak chcú mať istotu, že to bude návrat bez problémov.
Takže pre túto novú diaspóru pôsobíte ako sprostredkovateľ vo vzťahu k ďalším štátnym orgánom?
Akreditovanie vzdelávacích centier má na starosti ministerstvo školstva, ale dlhodobo s nímo tejto téme komunikujeme. Bohužiaľ nemáme veľké kompetencie, ale snažíme sa byť styčným dôstojníkom krajanov, krajanských komunít, vzdelávacích centier a kultúrnych spolkov pre ostatné štátne orgány. Takisto by sme mali byť inštitúciou, ktorá sa z veľkej časti podieľa na tvorbe jednotnej štátnej politiky voči Slovákom žijúcim v zahraničí.
Našou základnou činnosťou je však prideľovanie dotácií a takisto vydávanie osvedčenia Slováka žijúceho v zahraničí.
Čo si mám predstaviť pod týmto osvedčením? Je to nejaký diplom, ktorý si s hrdosťou zarámujem, alebo mi pomôže aj v nejakých praktických veciach?
V minulosti existoval krajanský preukaz, a ten bol ozaj skôr len na ozdobu. Krajania si ho ukazovali ako dôkaz, že Slovensko ich považuje za Slovákov.
Terajšie osvedčenie Slováka žijúceho v zahraničí je pekne zalaminované, podobá sa na občiansky preukaz a je to doklad, ktorý človeku pred Slovenskou republikou dáva aj špeciálne výhody. Držiteľ napríklad môže študovať a pracovať na Slovensku bez víz, takisto mu uľahčí získanie slovenského občianstva – namiesto osemročného čakania mu stačí mať na Slovensku tri roky prechodný pobyt, čo sa dá vybaviť veľmi jednoducho. Takisto nemusí robiť jazykové skúšky.
Akí ľudia oň žiadajú najčastejšie?
Vzhľadom na to, aké má osvedčenie výhody, je najväčší záujem zo Srbska, ktoré je mimo Európskej únie, rovnako z Ukrajiny. Momentálne nám však veľmi narastá počet žiadateľov zo Spojených štátov, pretože mnohí ľudia naskočili na trend pátrania po svojich koreňoch a prichádzajú na to, že majú predkov zo Slovenska. V USA je niekoľko organizácií, ktoré sa ich snažia naučiť jazyk a vysvetľujú im kultúrny kontext. Títo ľudia potom žiadajú o osvedčenie Slováka žijúceho v zahraničí.
Ľudia, ktorí by predtým ani nepáchli do folklórneho súboru, to zrazu považujú za dôležité.
Rovnako nám stúpli čísla z Argentíny. V niekoľkých mestách a obciach sa nachádza krásna komunita potomkov Slovákov, ktorí sa tam prisťahovali v prvej polovici 20. storočia. Po mnohých rokoch tieto komunity navštívil bývalý predseda nášho úradu a ľudia si veľmi vážili, že k nim prišiel nejaký Slovák. A nielenže si podali žiadosti o osvedčenie, ale podarilo sa nám spojiť viacero tamojších spolkov a ich zástupcov sme pozvali na Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve. Vystupovali v slovenských krojoch, predávali argentínske špeciality a bolo nádherné sledovať, aké dojmy majú z toho, že sú prvýkrát v živote na Slovensku.
Tamojšie komunity sú aj naďalej živé, na sociálnych sieťach riešia dianie na Slovensku, minule som dostala odkaz, že držia palce nášmu premiérovi po atentáte.
A čo novšie vlny emigrácie? Aký vzťah k Slovensku majú ľudia, ktorí si pamätajú vlastný odchod z krajiny? Angažujú sa v spolkoch?
Áno, takto sa angažujú skupiny krajanov od vlny emigrácie súvisiacej s okupáciou z rokov 1968-1969 až po ekonomických emigrantov po našom vstupe do Schengenu. Keďže sa na Slovensku narodili, nepotrebujú osvedčenie. Veľké komunity sú po celej západnej Európe a s nimi sme v intenzívnom kontakte, lebo udržiavajú kultúrne spolky, prevádzkujú vzdelávacie centrá a majú folklórne súbory, ktorými reprezentujú Slovensko v ich krajine. Žiadajú nás preto aj o finančnú podporu na udržiavanie slovenského národného povedomia. Takýchto spolkov máme v dotačnom systéme viac než 800, ale vieme, že je ich ešte viac, pretože nie všetky žiadajú o podporu, ale sú s nami v kontakte. A potom sú tu ešte určite také komunity, ktoré fungujú veľmi neformálne, my o nich nevieme a oni nevedia o nás.
Najnovšia skupina ľudí, ktorá odišla pracovať alebo študovať do zahraničia v posledných rokoch, nemá až takú potrebu sa v takejto forme stretávať, lebo chodia oveľa častejšie na Slovensko. Všímame si však, že tí, ktorí začali odchádzať po vstupe Slovenska do Európskej únie a Schengenu, už majú deti. Práve to je pre nich dôvod žiť v krajanskej komunite, pretože chcú, aby ich deti vedeli po slovensky, mali slovenských kamarátov, stretávali sa s našou kultúrou, udržiavali kontakt so starými rodičmi a mali jednoduchší návrat na Slovensko, ak na to príde.
A tak sa budujú nové komunity. Ľudia, ktorí by predtým ani nepáchli do folklórneho súboru, to zrazu považujú za dôležité. Starší krajania mladších občas kritizujú, že sa vraj málo angažujú, nevydávajú vlastné časopisy ako emigranti zo 60. rokov, ale druhá vec je, že podmienky a potreby tých mladších sú iné. A my vidíme, že to nie je stratená generácia, lebo deti a rodina sa pre nich stali faktorom, prečo si chcú znovu vytvárať vzťah so Slovenskom.
Takto aktívnych Slovákov v zahraničí je však asi menšina oproti celkovému počtu ľudí, ktorí emigrovali do cudziny.
Áno, ak si niekto zo zahraničia vytvára väzby na Slovensko, veľmi sa z toho teším, ale je to menšina. Väčšinu zatiaľ podchytenú nemáme. V minulosti sa ľudia museli hlásiť na zastupiteľských úradoch, keď prišli na dlhší čas do inej krajiny. Dnes takáto povinnosť nie je a veľvyslenectvá nemajú zoznamy Slovákov v zahraničí. Niektorí nekontaktujú ambasádu po celý čas, čo sú v danej krajine. To je škoda, pretože zamestnanci ambasád sú radi v kontakte s krajanmi, je to ich povinnosť a radi podporujú krajanské aktivity.
V štatistikách sa hovorí, že milión šesťstotisíc Slovákov žije v zahraničí, ale to je veľmi premrštené číslo, navyše sú to iba dohady. Každá krajina má iný spôsob zisťovania. Niekde to zisťujú podľa národnosti, inde podľa občianstva. Z ďalšej krajiny dostaneme počet ľudí hovoriacich po slovensky alebo takých, ktorí vyhlásia, že pochádzajú z územia Slovenska – to však nehovorí nič o ich národnosti.
Myslím si, že o Slovákoch v Amerike by sa nám veľmi ťažko hovorilo, keby sme precízne oddeľovali, kto sa cítil Rusínom a kto Slovákom.
Ak je to premrštené číslo, potom niektorí z nich nie sú Slovákmi.
Teraz môžeme povedať, ako každý z nás rozumie slovám – prihlásiť sa k Slovensku. Poviem príklad. Minulý rok nám stúpli čísla z Izraela, pretože sme dostali údaj, kto všetko prišiel z územia Slovenska, lenže to vo väčšine prípadov boli ľudia so židovskou národnosťou. Podľa mňa majú slovenskú identitu len minimálnu – vedia, že sú z územia Slovenska, ale jazyk ovláda málokto, slovenskú kultúru asi tiež nemajú. A dostávame sa k otázke – čo je teda národ?
Na Slovensku pracujeme s koncepciou etnického národa. Nemáme rozvinutú tradíciu politického národa, navyše ústava rozlišuje Slovákov a príslušníkov národnostných menšín žijúcich v krajine.
Veľakrát je veľmi ťažké sa o tom rozprávať, pretože vnímame jednu aj druhú stranu. Môžeme myslieť etnických Slovákov, a v našom kontexte to často robíme, lebo nám ide o podporu slovenskej kultúry.
Na druhej strane, čo takí Rusíni z územia Slovenska? Tvoria obrovskú komunitu v USA a v Kanade a my si ich radi privlastňujeme, lebo veď predsa aj Andy Warhol je v úvodzovkách slovenský umelec, hoci bol po rodičoch Rusnák ako repa. Oni sú takisto radi, lebo sú národom bez štátu a mnohí majú veľmi silné väzby k Slovensku, ale iba v zmysle príslušnosti k svojmu územiu a regiónu. Nie sú etnickými Slovákmi, ale sú nositeľmi kultúry z východného Slovenska. Myslím si, že o Slovákoch v Amerike by sa nám veľmi ťažko hovorilo, keby sme precízne oddeľovali, kto sa cítil Rusínom a kto Slovákom.
Kde ešte etnická koncepcia národa nestačí na to, aby sme vysvetlili, kto je Slovák?
Potom tu máme autochtónnych Slovákov z Ukrajiny, ktorých korene sa hlboko viažu práve s dnešným územím Ukrajiny. Nie sú Rusínmi ako by sme možno čakali, uvedomujú si svoju slovenskú identitu, hovoria východoslovenským nárečím – čo s nimi?
Opačná situácia je potom v Srbsku. Bol pre mňa obrovský šok, keď sme prišli do Srbska, do rusínskej obce. Ide o potomkov prisťahovalcov z východného Slovenska, majú tam rusínske gymnázium, všetko sú to gréckokatolíci. Avšak nepočula som od nich rusínčinu, ale šarištinu, prípadne zemplínčinu. Cítila som sa ako doma, bolo to mimoriadne milé. (Smiech.)
Je to pre mňa srandovné, ja by som nepovedala, že sú Rusíni, lebo nerozprávajú ako naši Rusíni. Oni si však svoju rusínsku identitu spájajú práve s príslušnosťou ku gréckokatolíckej cirkvi a sú na ňu veľmi hrdí.
V ktorej krajine sú počty najviac premrštené?
Je to najmä údaj o počte Slovákov v Amerike. Naozaj málokto tam vie po slovensky alebo udržiava krajanský život, keďže ide už o niekoľkú generáciu prisťahovalcov. Avšak o Slovensko sa zaujímajú a prihlásia sa k tomu, že majú slovenské korene.
Štát stojí pred otázkou, aký vzťah zaujme k ľuďom, ktorí tvrdia, že majú k nemu vzťah.
Ak tomu správne rozumiem, nevieme presne povedať, čo je to národné povedomie, nedokážeme povedať, kto je Slovák…
…a nevieme povedať, kto má k Slovensku vzťah, pretože čo znamená mať vzťah k Slovensku?
Teda, zákon si to nejako definuje, ale my už vieme, že definícia zahraničného Slováka v praxi nefunguje. Množstvo ľudí, ktorí sú na Slovensku minimálne raz za mesiac, majú tu trvalý pobyt a slovenské občianstvo, ale žijú napríklad v Prahe, sa cítia byť zahraničnými Slovákmi, lebo tam majú v podstate celý život.
A nie je práve toto znak, že keď človek z územia Slovenska odíde do zahraničia, vôbec sa nestará o to, ako ho bude kategorizovať štát? Skrátka ide, kam chce, a nemyslí na to, či by si mal vyjasniť vzťah s 31-ročnou republikou, z ktorej možno odišiel skôr ako vznikla. Oplatí sa teda vôbec premýšľať nad tým, s kým má štát počítať a s kým nie?
Toto je však jednoduché – ľudia sa sami zaujímajú o udržiavanie vzťahu so Slovenskom a veľmi pekne to vidieť. Je to prejav vôle daného človeka a malo by byť samozrejmé, že prejav vôle o takýto vzťah má aj Slovenská republika. Štát stojí pred otázkou, aký vzťah zaujme k ľuďom, ktorí tvrdia, že majú k nemu vzťah. Ako sa bude o nich v zahraničí starať? Súvisí to s úradníckou potrebou dať si všetko do správnych škatuliek.
Spolupracujeme s krajanmi, ktorí sa o svoj vzťah k Slovensku naozaj veľmi starajú. Záleží im na ňom. A zároveň na Slovensku máme ďalšie organizácie a iniciatívy, vďaka ktorým sa okruh zahraničných Slovákov, ktorí aktívne prispievajú k rozvoju Slovenska, ešte viac rozširuje.
Identita zahraničného Slováka je o tom, že si musíš priznať, odkiaľ pochádzaš. Musím povedať, že podľa mňa je málokto taký vytrhnutý, že už nikdy nepomyslí na to, že je Slovák.
S kým teda štát počíta?
S ľuďmi, ktorí majú slovenské povedomie. Môžu ho mať v rôznej miere. Nemôžeme ho oklieštiť len na jazyk, dodržiavanie slovenských tradícií či nejaké väzby na dnešné slovenské územie. Okolnosti totiž mohli byť rôzne. Napríklad maďarskí Slováci zažili neskutočne silnú maďarizáciu, málokto z nich ovláda jazyk a kultúrne prvky sa tiež vytrácajú. Na to územie prišli ich predkovia pred 300 rokmi, vtedy o samostatnom Slovensku nikto ani nesníval. Dnes hovoria po maďarsky a hoci po slovensky nevedia ani ceknúť, predsa povedia, že ja som Slovák. Takže je to také živé.
Najmä v školách sa stále pracuje s naratívom, že „domácich“ Slovákov v dejinách často zachraňovali zahraniční Slováci. O vznik Československa sa pričinili Slováci žijúci v Amerike, počas komunizmu bolo najmä v západnej Európe množstvo Slovákov, ktorým osud krajiny nebol ľahostajný. Dnes zahraniční Slováci exilovú vládu neskladajú, ale do akej miery ich trápi to, čo sa tu deje?
Mnohí dianie na Slovensku aktívne sledujú. Na sociálnych sieťach rozoberali napríklad atentát na premiéra. Bolo to v každej jednej skupine – zdieľali to, báli sa o jeho život, modlili sa zaňho. Keď bola prezidentka Zuzana Čaputová na prelome januára a februára na štátnej návšteve Kanady, dostala od redaktorky krajanskej relácie Slovak Spectrum otázku, ako môžu teraz zahraniční Slováci pomôcť našej krajine.
Dokonca z takzvaných tradičných komunít v Srbsku, Maďarsku a Rumunsku veľakrát počúvame, že pozerajú len slovenské televízne kanály. Nepozerajú nič rumunské, srbské, maďarské – iba slovenské. A navyše v Nadlaku, čo je rumunské mesto na hraniciach s Maďarskom, nám učiteľka hovorila, že žiaci sledujú Zomri a poznajú slovenské memečká. Skoro polovicu obyvateľov tam tvoria Slováci, je to veľká komunita.
A čo Slováci na západe?
Záleží na tom, ako dobre vedia po slovensky. V amerických skupinách ľudia, ktorí sú treťou či štvrtou generáciou a neovládajú jazyk, zdieľajú to, čo sa objaví vo svetových médiách. V minulosti boli zahraniční Slováci asi aktívnejší, keďže ich odchod nebol dobrovoľný a záležalo im na tom, aby sa situácia na Slovensku zmenila.
Často sú to húževnatí a odvážni ľudia, ktorí vedia zanechať svoj starý život, hľadať nové podmienky v ďalekých krajinách a v nich spraviť kultúrny rozkvet. Mojím obľúbeným príkladom sú Slováci z Bulharska – nedostali sa tam priamo, najskôr prišli na územie Srbska, kde sa podieľali na budovaní slovenských obcí, potom zaľudnili Turkami vyplienené územie v Bulharsku a doslova tam vybudovali kultúru a vzdelávanie. A potom zistili, že je dobre v Argentíne či Austrálii, a tak sa niektorí z nich vybrali do týchto krajín, kde doteraz máme fungujúce komunity s touto históriou. Nakoniec slovenská komunita v Bulharsku zanikla, pretože sa takmer všetci po druhej svetovej vojne vďaka projektu „Mať volá“ vrátili naspäť na územie Československa. To bol ich veľký sen. Takéto príbehy sú pre mňa veľmi inšpiratívne a je škoda, že ich na Slovensku takmer vôbec nepoznáme.
To ma vedie k otázke, či niektorí z nich nemajú väčšiu lásku k Slovensku než mnohí z nás? A či nie je pravdivý výrok Ivana Korčoka z prezidentskej kampane, že existuje aj iné vlastenectvo než s navretými žilami na krku – také, ktoré nesie v sebe étos spolupatričnosti k celku, k ľuďom na určitom území.
Vôbec som si nemyslela, že moja práca ma naučí takému patriotizmu, aký mám v sebe teraz. Predtým bol môj vzťah k Slovensku taký, že patriotkou by som sa určite nenazvala. Hoci som nikdy nemala odvahu ísť dlhodobo do zahraničia, nebolo to pre lásku k Slovensku. Okrem toho som si uvedomovala, že je tu moja rodina, komunita, moje prostredie.
Krajania často nevedia povedať, prečo im tak veľmi záleží na tom, aby si udržiavali národné povedomie.
Keď si začneme prerátavať, čo všetko nás stojí takáto oddanosť Slovensku, tak momentálne chápem, že sa ľudia zaň hanbia, že ani nepomyslia na patriotizmus.
Ja si myslím, že vlastenectvo je podobné ako láska k rodine. Aj vo vlastnej rodine sa niekedy sami seba pýtame, prečo máme tých ľudí vôbec radi. Všimla som si aj na krajanoch v zahraničí, že často nevedia povedať, prečo im tak veľmi záleží na tom, aby si udržiavali národné povedomie. Jedna vec je, že je to časť identity, a nie je dobré zapierať samého seba.
Na druhej strane vnímam, že oni si skúsili aj iné veci, a tak vedia Slovensko vnímať vo väčšej pravdivosti. V tomto súhlasím s pánom Korčokom a som rada, že sa tejto témy chytil, lebo podľa mňa pomohol veľa ľuďom získať iný pohľad na to, čo je vlastenectvo. Je to skrátka záujem o svoje okolie a dejiny, ktoré máme mimoriadne bohaté a veľmi ovplyvňujú to, ako fungujeme v súčasnosti. Ja sama som zistila, že chcem o mnohých veciach z našej histórie čítať viac, aby som mala dobrý základ.
Podľa mňa je vlastenectvo najlepšie vidieť na malých komunitách – a nemyslím len Kolégium či SLH, ale všetky iné komunity -, keď sa robia susedské burzy, trhy, podujatia, záhradky, svojpomocné okrášľovania štvrtí…
Takže susedská akcia je novou formou patriotizmu?
Láske k Slovensku očividne predchádza láska k svojmu okoliu, k rodine, k blízkym. Patriotizmus nemôže byť len o presne geograficky vymedzenom priestore. Už nehrá úlohu, či je taká Jabłonka za hranicami alebo nie. Nachádza sa síce v Poľsku, ale žije tam veľká slovenská komunita, ktorá sa na rozdiel od hraníc nikam nepresunula. Slováci v Jabłonke si museli svoju slovenskosť mnohokrát rozličným spôsobom obrániť, aby si ju udržali. A som presvedčená, že to robili kvôli svojej komunite či rodine, nie kvôli štátu, ktorého ani nie sú súčasťou.
Stále sme teda pri tom, že všetky tieto pojmy sa nedajú presne definovať, neustále sa vyvíjajú a my sa dnes nemôžeme riadiť definíciami z 19. storočia a podľa toho určovať, či sme správni patrioti. Je fascinujúce sledovať, v čom všetkom sa u krajanov prejavuje patriotizmus.
Toto znie až príliš ideálne.
Aj krajania medzi sebou vedú žabomyšie vojny a o všeličom sa hádajú. Ale je to Slovensko, čo majú spoločné, a veľakrát na tomto základe vedia postaviť veľmi pekné spolupráce.
Fotografie v texte: archív K. Kottrovej
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
