Znak

Svätý Augustín však toto zdanie ďalej koriguje, ale spôsobom, ktorý naznačuje, že téma preňho nie je ľahká. Uznáva, že niektoré veci môžu byť znakmi a že zároveň každý znak musí byť nejakou vecou. Tak dospieva k definícii znaku, ktorá bije do očí svojou kruhovosťou: znak je vec, ktorá niečo označuje (signa [sunt] res quae ad significandum aliquid adhibentur).

Meditáciou nad týmto vzťahom označovania je aj prvý román prvého profesora semiotiky (náuky o znakoch) Umberta Eca zvaný Meno ruže. Na prvých stránkach románu hlavná postava, Viliam z Baskervillu (áno, z toho Baskervillu), aj jeho žiak Adso vykonávajú semiózu – čítajú znaky. Kým však Adso si všíma duchovný zmysel tvarov a počtu okien či iných architektonických prvkov kláštora, ku ktorému sa blížia, Viliam pomocou stôp v snehu vypátra strateného opátovho koňa.

Už tento kontrast poukazuje na to, že znakov je viacero druhov. Svätý Augustín v diele O kresťanskej náuke rozlišuje slová, zvuky, ktorými medzi sebou komunikujú zvieratá, a starozákonné predobrazy, ktoré označujú Krista. Charles Sanders Peirce, zvaný aj otec semiotiky, ponúkol niekoľko klasifikácií znakov, často s exotickými názvami ako qualisignum či réma, ale aj s tradičnejšími ako ikona, index či symbol. Tieto znaky sa líšia podľa toho, či sú napríklad len podobou veci, ktorú označujú (ikona) alebo s ňou majú aj nejaký reálny vzťah (index), prípadne sa rozlišuje, či ide o obraz, slovo, jednotlivú vec alebo pravidlo.

Veľkou témou je, nakoľko má znak prirodzenú súvislosť s vecou, ktorú označuje. Pri niektorých znakoch je to jasné: napríklad pri stopách konských kopýt v snehu alebo, aby sme použili obľúbený Aristotelov príklad, pri moči ako znaku zdravia alebo choroby tela. Od staroveku však filozofov trápila otázka, nakoľko sú prirodzené napríklad slová. Majú určité hlásky alebo ich skupiny akýsi prirodzený význam? Alebo je vzťah medzi slovami a ich významom náhodný?

Lingvistika sa konštituovala ako veda zistením, že vzťah medzi slovami a ich významom je náhodný. Nemá sa to však chápať iba tak, že je jedno, či povieme drevo alebo wood. Samotný rozsah významu slova wood je náhodný; v slovenčine ho napríklad vyjadrujeme (aspoň) dvomi slovami: drevo a les. Štúdium jazykov tak poskytlo zaujímavý podnet pre štúdium kultúry. Aký význam majú slová v jednotlivých jazykoch a prečo? Čo to vypovedá o ich kultúre či dejinách? Prečo sa rozhodli zoskupiť práve tieto významy pod jedno slovo? A prečo naopak majú viacero slov pre niečo, čo iné jazyky vybavia iba jedným slovom?

Tieto úvahy nás vedú k tomu, že znaky používame nielen na komunikáciu o svete či na poznávanie sveta, ale že znaky aj tvoria náš svet, určujú, čo ako vnímame. Sme teda väzňami či bábkami vlastnej kultúry a jej znakov? Do istej miery často sme, ak len má pravdu Platón a jeho mýtus o jaskyni. Na druhej strane sme schopní reflexie svojho vyjadrovania, toho čo, ako a prečo hovoríme. Tak sa dostávame akoby „nad“ svoj jazyk a jeho vyjadrovanie. Veľkou trofejou tohto snaženia je výkladový slovník. Lenže aj ten používa iba slová jazyka. Zdá sa teda, že z jazyka niet úniku – je to bludný kruh, beh v škrečkovom kolese.

Je to však iba zdanie, lebo reflexia je práve o tom, že na vec používame stále nové a nové slová, a tak sa pozeráme na vec stále z nových uhlov, komplexnejšie.

Toto potom môže byť cesta aj k tomu, ako hovoriť – paradoxne – aj o nevýslovnom. Na jednej letnej škole istý študent s intelektuálnou ľahkosťou prekukol až smiešne hlúpe protirečenie v základoch Teologickej summy Tomáša Akvinského, ktorý najprv vyhlásil, že Boha nemôžeme poznať, a potom o Bohu popísal stovky strán. Vysvetlenie tohto bláznivého počínania Anjelského učiteľa však môžeme nájsť práve v reflexii – o Bohu sa nehovorí priamo, ale ako o opaku toho, s čím máme skúsenosť (je nemateriálny, večný, všadeprítomný), ale aj ako o príčine a dokonalosti toho, čo poznáme (jeho dobroty, múdrosti, moci). Tak znaky nielen tvoria náš svet, ale poukazujú aj ponad neho a usvedčujú z omylu filozofa, podľa ktorého „o čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať“.