Menu
Martin Luterán: Keď človek nemá poslanie, je sakramentsky ťažké žiť
JÁN BARČIAK
Po polročnom sabatikale sa vrátil tam, kde je šťastný. So zakladateľom a rektorom Kolégia Antona Neuwirtha Martinom Luteránom sme hovorili o vplyve globalizovanej kultúry na mladých ľudí, o riešeniach krízy mužskosti či o tom, prečo čítanie starých filozofov nie je útekom pred problémami dneška.
Martin vyštudoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave, v štúdiu práva a právnej filozofie pokračoval na Oxfordskej univerzite pod vedením Johna Finnisa. V doktorandskom výskume sa zameral na niektoré otázky proporcionality v práve a etike s osobitným zreteľom na ľudské práva v európskom kontexte, za čo v roku 2009 získal na Oxforde titul doktor filozofie.
V tom istom roku založil s priateľmi Kolégium Antona Neuwirtha, ktoré dodnes vedie. Zároveň bol do roku 2011 prvým predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa, ktoré založil v roku 2002. V roku 2015 hosťoval ako lektor na John Jay Institute vo Filadelfii. Okrem vedenia seminárov pre študentov vysokoškolského Kolégia prednáša o etike, prirodzenom zákone a charakterovom vzdelávaní aj odbornej verejnosti.
Cítiš sa po sabatikale oddýchnutý?
Už by som dlhšie neoddychoval. Som rád, že som späť.
Toto bol už tvoj druhý sabatikal.
Sabatikal je od slova sabat, mal by sa diať každých sedem rokov. A ak rátam aj zakladanie Kolégia, pôsobím v ňom už sedemnásty rok. Prvý takýto sabatikal som si zobral v ôsmom roku, a teraz to bolo opäť po siedmich rokoch.
Takže si vedel, že príde v tomto období?
Áno a myslím si, že je dobrý nápad si raz za čas dať odstup. Pri práci s ľuďmi, ktorá je aj poslaním, je dobré sa zastaviť, obzrieť a zamyslieť. Čo vlastne robím, prečo to robím, načo to je dobré a chcem to ešte robiť?
Oba sabatikaly boli úplne odlišné. Počas prvého v roku 2015 som šiel do Ameriky a učil som tam, takže to bola iba zmena prostredia a práce, pri ktorej som spoznával nových ľudí. Vrátil som sa odtiaľ namotivovaný, lebo som videl, že to, čo robíme v Kolégiu, spĺňa a možno až predstihuje zahraničné štandardy. Inými slovami, že to robíme lepšie ako na mnohých iných miestach aj v Amerike.
Čo si robil tentokrát?
Posledný rok som cítil, že mi všetko začína liezť na nervy a potrebujem si dať odstup. Druhý sabatikal však bol iný, lebo som nikam neodišiel, zostal som v Ivanke pri Dunaji. Bola to iná a pre mňa náročná skúsenosť, ale zároveň si myslím, že to bolo dobré. Vraciam sa s vedomím, že práca je veľké požehnanie. Akokoľvek je unavujúca, je pre mňa stokrát lepšie ísť do práce ako zostať doma sám.
Otvorila sa mi nová perspektíva v tom, že aj veci, ktoré mi lezú na nervy, sú požehnaním a ja ich môžem robiť. Som súčasťou diela, ktoré nás všetkých presahuje a je dar môcť mu slúžiť.
Prečo by mal človek premýšľať, že si chce dať pokoj od diela, ktoré buduje celý život a je jeho poslaním?
V nejakom zmysle som si nedal pokoj od svojho poslania. Sabatikal bol vlastne hlbším napĺňaním toho poslania. Je to podobné ako otázka, prečo sa cez deň modliť. Prečo sa treba zastaviť, kontemplovať a byť v tichu, keď všetko ostatné robíš tiež na Božiu slávu?
Presne preto, aby si mohol všetko ostatné robiť na Božiu slávu, potrebuješ koncentrovaný čas s Bohom. Sabatikal je to isté, len natiahnuté v čase – pre lepšie plnenie poslania sa naň treba občas pozrieť inak ako z každodennosti.
Teda pozemské poslanie má sebapresahujúci element, ktorý môžeš vidieť len vtedy, keď poodstúpiš?
Áno. Možno to potrebuje každý. Niektorí ľudia totiž vyhoria. Nemôžem povedať, že mne vyhorenie nehrozí, ale myslím si, že je zdravé raz za čas zmeniť typ činnosti.
Čo je vlastne oddych? Ľahnúť si, vyvaliť šunky a pozerať do blba nie je oddych, lebo po troch dňoch by som zomrel. Oddych je vlastne iba zmena činnosti. Ľudia, ktorí každé tri roky menia prácu, možno preto nepotrebujú sabatikal. Ale keďže ja som v tom istom prostredí už pätnásť rokov, potrebujem si zmenu činnosti a prostredia naordinovať.
Sabatikal bol hlbším napĺňaním môjho poslania.
Pri otváraní aktuálneho akademického roka si hovoril, že Kolégium už nepotrebuje teba, ale ty potrebuješ Kolégium. Čo z Kolégia sa za pätnásť rokov do teba vpísalo tak, že už bez toho nevieš byť?
Už som to okrajovo spomenul. Každý potrebuje poslanie. Služba je dar, teda môcť niekomu slúžiť je dar pre toho, ktorý slúži. V tomto zmysle je Kolégium pre mňa darom. Môžem tu slúžiť a svoje talenty využívať pre dobro iných. Nie je to nová myšlienka, ale silnejšie a hlbšie som si to uvedomil počas tohto sabatikalu. Keď človek nemá poslanie, je sakramentsky ťažké žiť. Neviem si predstaviť žiť bez vedomia, že robím niečo zmysluplné, čo je súčasťou niečoho väčšieho a pomáha spoločnosti.
Beriem to ako samozrejmosť, ale asi to nie je samozrejmé. Mnoho ľudí to zrejme takto nemá a chodia do práce smutní alebo len preto, aby zarobili peniaze. Preto je to obrovský dar pre mňa a aj pre mojich kolegov.
Kolégium je pre mňa neustálou výzvou zamýšľať sa nad vecami a žiť tri jeho piliere. Intelektuálny život, pozvanie do duchovného života a komunitný život s alumníkmi, s komunitou rodín, ktorá je v Ivanke, s kolegami. To je asi už navždy súčasťou môjho života.
Si teda v Kolégiu šťastný?
Áno. Neviem si predstaviť robiť niečo iné.
Počas sabatikalu som nechodil do roboty. Čo však budeš robiť, keď nebudeš chodiť do roboty? Niekto možno má sny, ako obopláva za pol roka celý svet alebo pôjde na Mesiac. Ja také sny nemám.
Na konci dňa prídem na to, že chcem ísť do Kolégia. Čo je lepšie než robiť niečo zmysluplné pre dobro iných a zároveň z toho mať radosť? Byť súčasťou životov mladých ľudí a vidieť, ako v nich koná Boh, ma napĺňa.
Je tam aj mnoho nepríjemných a ťažkých vecí a rozhodnutí, a nie všetko ma baví. Ale zatiaľ som nenašiel nič iné, čo by som robil radšej.
Viac ako pätnásť rokov mentoruješ svojich študentov, medzi nimi mnohých mladých mužov. Čo si si na nich za ten čas všimol? Majú niečo spoločné alebo sa ich problémy a výzvy menia s časom?
Pracujem s veľmi malým výsekom ľudí v rámci dosť špeciálnej skupiny, takže to, čo poviem, nie je veľmi reprezentatívne a nehovorí to o všeobecnej populácii. Takisto neviem, či pätnásť rokov je dosť na pomenovanie veľkých zmien.
Sociologické dáta zvlášť z Ameriky hovoria o civilizačnej zmene v podobe krízy mužskosti. Aj na Slovensku je cítiť, že mužov je stále menej. Sú niekde skrytí, zašití a menej priebojní ako ženy v rovnakom veku. Do istej miery to ale bola pravda aj pred pätnástimi rokmi.
Dievčatá na prijímacom pohovore do Kolégia vyzerajú ambicióznejšie, vedia sa lepšie predať, majú toho za sebou viac. Mnohí chlapci v tom veku pôsobia ako skaderuka-skadenoha. Kde ho postavíš, tam je. Chýba im drajv, ktorý majú dievčatá.
V posledných rokoch sa do vysokoškolského Kolégia hlási menej chlapcov ako dievčat. Keďže máme stabilný počet miest v chlapčenskom a dievčenskom internáte, je v niečom ľahšie dostať sa na ten chlapčenský.
Muži sú niekde skrytí, zašití a menej priebojní ako ženy v rovnakom veku.
Čím to je? Kde tí chlapci sú?
To môžem len špekulovať. Časť z nich asi sedí za počítačmi a čumí na porno alebo hrá počítačové hry. A ďalšia časť možno uverila tomu, že budú v živote úspešní, len keď budú angažovaní a budú sa naháňať, pracovať a brigádovať.
Podľa mňa je však aj pasivita, aj prehnaná aktivita v tomto veku problém. Kolégium ponúka práve to, čo potrebuje mladý muž: schopnosť zastaviť sa, prehĺbiť, pozrieť dovnútra a objaviť nástroje, ktoré bude celý život používať pri čomkoľvek, čo bude robiť. Potrebuje nástroje myslenia a budovania vzťahov k ostatným a k sebe samému. O tom je Kolégium.
Aj preto máme v logu keystone (v slovenčine klenbovka, svorník, pozn. red.), čo je kameň, ktorý drží celú klenbu pokope. Keď tam ten kameň nebude, klenba sa zosype. Kolégium chce dať do života mladého človeka nástroje, ktoré ho potom v nejakom zmysle budú držať celý život.
Je veľa krásnych príkladov, že sa to naozaj deje. Ľuďom zostávajú z Kolégia vzťahy – manželské a priateľské – a schopnosť čítať medzi riadkami a kriticky reflektovať veci. Ostáva im ideál, ku ktorému chcú smerovať, a či ho napĺňajú alebo nie, vedia, že existuje.
Myslím si, že pre človeka, ktorý chce život prežiť naozaj naplno, je dôležité sa v čase dospievania a univerzitných štúdií naozaj venovať štúdiu. Mal by hĺbať, klásť otázky a ponoriť sa do tradície, ktorej je súčasťou a zároveň nositeľom. Je to podstatné obzvlášť pre kresťana, ktorý dostal dar viery. Nemal by prežiť život bez toho, aby sa vôbec niekedy zamyslel nad tým, že katolícka tradícia ponúka obrovské bohatstvo, do ktorého môže načierať celý život.
Prečo majú mladí muži pocit, že nepotrebujú charakterovú formáciu?
To sa treba spýtať ich. Súvisí to s tým, ako boli vychovaní v rodinách, farnostiach a školách, a ako sami vnímali vzdelanie.
Často sem prichádzajú ľudia, ktorí považujú štúdium a poznanie iba za nejaký nástroj na to, aby dobre zarábali, naučili sa argumenty, ktoré porazia ich protivníkov, a boli úspešní v živote. A potom často hovoria, že v Kolégiu prvýkrát zažili, že môžu poznávať len pre poznanie a pre pravdu, ktorá ich robí plnšími ľuďmi.
Ako je to možné, keď tí ľudia prichádzajú po minimálne dvanástich rokoch vzdelávania? Ako vyzeralo ich dovtedajšie vzdelávanie?
Dá sa však vyčítať mladému človeku bez lásky k poznaniu, že nemá záujem o charakterovú formáciu a na vysokej škole myslí iba na vlastné zabezpečenie či rozbehnutie biznisu?
Jasné, že mu to nemožno vyčítať. Ak v dnešnom kultúrnom nastavení je stále dosť mladých ľudí, ktorí majú záujem o Kolégium, je to zázrak. Všetko okolo do nich totiž hučí presný opak – máš sa pripravovať do praxe, máš byť užitočný a budovať si životopis. Kto dnes hovorí – zastav sa, prehĺb sa, čítaj filozofiu? Toto v mainstreame nenájdeš.
Navyše Kolégium ponúka to, čo je univerzálne atraktívne pre každého človeka, lebo sa dotýka niečoho hlbokého v nás a každý z nás to potrebuje. Mnohí však majú tieto túžby zahádzané kultúrnymi nánosmi a nedostanú sa k nim, alebo ich objavia až neskôr, keď už na to nie je čas.
Pre človeka, ktorý má privilégium byť na univerzite a dostal dar viery a rozumu, je tento čas na to, aby si kládol dôležité a hlboké otázky, intelektuálne porástol a naučil sa myslieť. Ľudia, ktorí chodia na univerzity, by mali byť intelektuálnou elitou. Univerzita už nie je pre každého. Je pre tých, ktorí budú počas života pracovať mysľou. Aby to dokázali, potrebujú mať vycibrené myslenie a mali by byť ľuďmi, ktorí nosia tradíciu vzdelávania.
Moderná filozofia vzdelávania je iba o tom, že učíme remeslá. Ale vzdelávanie, ktoré obhajujeme my, je slobodné vzdelávanie. Také, ktoré pripravuje na život slobodného človeka. Nie je špecializáciou. To neznamená, že človek sa nemá špecializovať, ale na to, aby sa mohol špecializovať, potrebuje sa najprv naučiť myslieť. Práve to je hlavným poslaním univerzity. Aspoň na bakalárskom stupni by to tak malo byť, no ideálne by sa to malo diať na gymnáziách. Keby to tak bolo, tak dobre, nech sa ľudia idú po gymnáziu na vysokú školu špecializovať. Žiaľ, dnes sa to takto nedeje.
Vzdelávanie, ktoré obhajujeme my, pripravuje na život slobodného človeka.
Keby gymnáziá vyzerali tak, ako opisuješ, nikto by už nechodil do Kolégia.
Áno, zanikla by potreba Kolégia. Super!
Čo najviac potrebuje mladý muž, ktorý zápasí o samého seba proti výzvam tohto sveta? Čo by mal ako prvé dostať od svojho okolia?
Každý mladý muž potrebuje partiu iných mužov. Chlapec sa stáva mužom v spoločenstve iných mužov. A to je dnes problém. Koľko chlapcov reálne môže vyrastať v nejakej komunite mužov, ktorí ho vovedú do toho, čo znamená byť mužom, prijmú ho ako mladého muža, akceptujú a potvrdia jeho mužskosť? Kto z nás to dostal? Dnes sa o tom v niektorých kruhoch stále viac rozpráva a aj ja si myslím, že je to dôležité.
Súvisí to s tým, že chalani často nemajú priestor, kde by mohli byť s ďalšími chalanmi. Školy sú zmiešané, všetko je dnes zmiešané. Tu v Kolégiu majú K10, vlastný internát, akýsi svoj pelech. Počúvam od nich, že prirodzene zažívajú vzťahy, ktoré im umožnia viac vnímať svoju mužskosť. Zápasia tam, vedú svoj chlapský život. Zároveň aj dievčatá podobne často hovoria o tom, že tu objavili svoju ženskosť, viac ju pochopili a prežili. Tieto dva svety potom spolu interagujú, čo je super.
No a mladý muž potrebuje aj intelektuálne rásť, potrebuje sa naučiť myslieť. Presne a dôsledne prezentovať svoje názory, stáť si za niečím a vedieť, prečo si za tým stojí. To sa potrebuje učiť.
Takže komunita a myslenie.
A, samozrejme, potrebuje si uvedomiť, že nie je centrom sveta. Že je tu niekto vyšší a väčší, ktorému môže slúžiť. Mal by zistiť, že má poslanie a že ho tu Boh zavolal, aby to poslanie naplnil.
Už mi z toho presakujú tri kolégiovské piliere – akademický, komunitný a duchovný.
Áno, sú tam, veď ide o celostný rozvoj osobnosti.
Medzi piliermi ešte chýba – a stále viac si to uvedomujeme – naše telo. Človek je telesná a duševná bytosť a potrebuje telo aj pre intelektuálny a duchovný život. Mal by sa starať o seba aj ako o telesnú bytosť. V Kolégiu stále viac hľadáme cesty, ako študentov pozvať, aby zo seba nerobili anjelov. Nie sme predsa duchovné bytosti, máme telo, o ktoré sa treba starať. Nemusíme byť všetci kulturisti, ale mali by sme svoje telo vnímať ako dar a byť s ním stotožnení – a to je problém nielen pre mužov, ale aj pre ženy.
Čo by si však povedal ľuďom, ktorí nemajú problém s konceptom charakterovej formácie, no zdá sa im, že Kolégium uteká pred svetom kamsi do minulosti? Doplním obraz anjelov, ktorý si spomínal – študenti čítajú starých autorov, nie moderných, radšej študujú a premýšľajú než sa angažujú tam, kde treba tu a teraz…
Podľa mňa sa súčasná kultúra stáva čoraz viac monolitickou. Ľudia sú si stále podobnejší. A kultúry a národy takisto. Mýtus o diverzite a rozprávanie o rozmanitosti v podstate zakrývajú zaujímavú pravdu, že tento svet je stále menej pestrý. A aj mladí ľudia, ktorí do Kolégia chodia, sú v zásade veľmi podobní vo svojich názoroch, spôsoboch fungovania a správaní.
Všetci sme obeťami našej kultúry, ktorá je stále viac globalizovaná a jednoliata. Jediný spôsob, ako pred tým ujsť, je vidieť inú kultúru a dokázať si predstaviť, že sa dá žiť inak. To sa dá dosiahnuť buď tým, že cestuješ a vidíš nejaký iný spôsob života. Ale či už dnes pocestuješ do Ameriky alebo kamkoľvek do Európy, často narazíš na tú istú kultúru.
Môžeš však cestovať aj v čase. To je vlastne dnes asi najistejší spôsob, ako získať iný uhol pohľadu než ten, ktorého sme všetci obeťou, a ako dokázať kriticky reflektovať to, ako žijeme dnes. Potrebujeme sa pozrieť do minulosti na iný spôsob života. A to je zmysel nielen štúdia histórie, ale celkovo štúdia diel z iných dôb. Tak uvidím, že sa dá myslieť inak ako bežne myslím. Ľudia, ktorí tak mysleli, boli možno múdrejší a inteligentnejší ako ja.
Dáva mi to možnosť trochu vyjsť zo seba samého a pozrieť sa na veci novými očami. A vidieť veci novými očami je zase prvý krok k tomu, aby som mohol byť tvorivý. Je to presne tá skúsenosť, ako keď sa niekto vráti zo zahraničia: vidí, že sa veci robia inak, ale príde domov a tu sa to nedá. Akože sa nedá? Veď ten človek videl, že to ide aj inak, len treba chcieť. Toto presne robí štúdium starých textov.
Mýtus o diverzite a rozprávanie o rozmanitosti v podstate zakrývajú zaujímavú pravdu, že tento svet je stále menej pestrý.
Má to milión ďalších výhod. Ide o pozvanie do veľkej konverzácie, ktorú dvetisíc rokov viedli tí najlepší, ktorí kedy chodili po tejto planéte. Najmúdrejší ľudia otvárali tie isté otázky, ktoré sú aktuálne aj dnes pre každého, kto tie texty študuje. Tak sa človek stáva súčasťou tohto veľkého príbehu, môže ho niekam posunúť, ovplyvniť jeho život a to, ako premýšľa o sebe. Nič nie je praktickejšie ako dobrá teória.
Teoretizovanie teda nie je únikom od reality?
Neviem, o aký únik ide. Od akého sveta? Práve naopak, mám pocit, že táto mainstreamová kultúra vlastne uteká do takej zvláštnej scvrknutej monolitickej bubliny. A pritom sebe samej nahovára, že ona je tá akože pestrá, veľká, neviemaká. Sú to ale sebaklamy. Čo to je za pestrosť, keď si ľudia ani nevedia predstaviť, ako sa žilo pred 500 rokmi a ako sa vtedy rozmýšľalo? Nevedia si položiť fundamentálne otázky, ale riešia, akú budú mať dovolenku, aké auto, v ktorej firme budú najbližšie robiť a aký startup založia. Vau, to už je pestrosť.
Vôbec sa nebojím, že by mladí ľudia, ktorí absolvujú Kolégium, zostali v nejakej bubline. Naopak. Ak sa mladý človek naozaj stretne s hĺbkou, tak si myslím, že je väčšia šanca, že bude mať nástroje, silu a tvorivosť dať tomuto svetu zaujímavejšiu odpoveď na problémy. Nebude len opakovať ako nejaký kopírovací stroj to, čo vidí okolo seba.
Povedal si, že mladí ľudia hlásiaci sa do Kolégia sú názorovo homogénni. Niekto by však namietal, že práve výsledkom kolégiovskej formácie je homogénna komunita ľudí s ucelenou životnou filozofiou, ktorú chce presadzovať v spoločnosti.
Ani jedno ani druhé nie je úplná pravda. Hovoril som, že nielen tí, čo sa hlásia do Kolégia, ale všetci mladí ľudia sú homogénni. Samozrejme, je to veľké zovšeobecnenie, sú tam výnimky, ale trend kultúry speje k homogénnosti. Vo vreckách máme tie isté smartfóny, sledujeme tie isté seriály, na tých istých sociálnych sieťach vidíme tie isté kraviny, nosíme to isté oblečenie. Aká je v tom pestrosť?
Takže ľudia opúšťajú Kolégium pestrejší než doňho vstupujú?
Moja nádej je, že keď získaš nástroje, pôjdeš viac do hĺbky a spoznáš aj iné spôsoby myslenia než na aké si zvyknutý, tak dokážeš dať tvorivejšiu odpoveď na súčasné problémy. To neznamená, že za rok-dva v Kolégiu sa stane nejaký zázrak. Takéto vzdelávanie by malo trvať dvanásť rokov alebo viac. Malo by to byť ponorenie sa do tradície, hlbšie spoznanie histórie, myslenia starých Grékov a Rimanov, stredoveku a novoveku. Preniknutím do toho, ako rozlične ľudia žili, vnímali seba samých, svet okolo a Boha.
Kolégium je vlastne veľmi maličká ochutnávka, štartér. Mám nádej, že deti, ktoré absolvujú Citadelu a strednú školu, ktorú sa nám snáď podarí založiť, budú lepšie pripravení byť tvorivými. Budú revolucionármi, ktorí pôjdu proti mainstreamu, pretože budú vedieť, že mainstream nie je jediná možná cesta, a že vieme žiť inak, zaujímavejšie, pestrejšie.
Aj každý svätý je originál, zaujímavý a špeciálny. Nenájdeš dvoch svätých, ktorí sú rovnakí.
Dokážeš si predstaviť nejaké miesto alebo stav, kde by si vedel spočinúť viac ako v Kolégiu?
V Bohu. (úsmev)
Napriek všetkému je Kolégium len nástroj. Je to cesta. A v tejto chvíli je to stále aj moja cesta. Možno to tak nebude navždy. Pointou je robiť vždy to, k čomu nás Boh volá. Stále vnímam, že tu mám svoje miesto a Boh ma tu chce, ale môže nastať situácia, že budem niekde inde. Aj Kolégium môže zaniknúť, moja životná situácia sa takisto môže zásadne zmeniť. Zatiaľ to však nie je reálne ani relevantné.
Som si však istý, že čokoľvek ešte budem v živote robiť, bude súvisieť so vzdelávaním. Nepripúšťam, že by som tento svet opustil. Dnes pomáhame vzdelávaniu na Slovensku zdola hore. Vytvárame pozitívne ostrovčeky deviácie na všetkých možných frontoch. Máme pritom nádej, že to nerobíme len sami pre seba a pre našu komunitu, ale že budeme fakľou, ktorá zapáli aj ďalších. A na to podľa mňa ešte nenastal kairos, ten správny čas.
Viem si ale predstaviť, že taký čas nastane a bude mať zmysel naplno sa vložiť do toho, aby sa vzdelávanie menilo aj zhora dole. Kolégium teda má kde rásť a bude mať čo robiť ešte ďalších sto rokov. A vidím, že aj ja by som mohol – ak bude Pán Boh chcieť – robiť na vzdelávaní zhora dole.
Čo treba urobiť v slovenskom vzdelávaní zhora dole?
Vypnúť mnoho z toho, čo sa hore robí, a nechať to dole, aby mohlo prekvitať, žiť a byť tvorivým a plodným.
Takže počítaš niekde vzadu s možnosťou, že budeš ten, kto zhasne štátne svetlo, aby mohla fakľa Kolégia zasvietiť silnejšie?
(Smiech)
A nielen fakľa Kolégia, ale aj mnohé iné fakle by sa takto mohli rozhorieť.
Toto je však veľká téma a mohli by sme sa dlho rozprávať o tom, v akom stave je slovenské vzdelávanie, v akom mentálnom svete žijú ľudia, ktorí sú zaň zodpovední, a v akom je to rozpore s katolíckym sociálnym učením a s princípom subsidiarity.
Preto sa mi stále silnejšie a jasnejšie zdá, že potrebujeme zásadne iný prístup k vzdelávacej politike a k reforme vzdelávania, než tu ktokoľvek iný prezentuje. Časom bude naším poslaním priniesť ho sem.
Fotografie v texte: archív Kolégia Antona Neuwirtha
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
