Džentlmen v Moskve je tridsaťdvaročný gróf, ktorého v roku 1922 boľševici odsúdia na doživotné domáce väzenie. Väznený je však v prvotriednom hoteli Metropol v Moskve, ktorý bol doteraz jeho domovom. Na prvý pohľad šťastie v nešťastí, no ako žiť v nádhernom meste, keď ho môžete obdivovať iba z okna, ovoňať iba z ľudí, ktorí napáchli mestom a prišli sa do hotela navečerať a ochutnať iba z tých potravín, čo sa do hotela kúpia?

Džentlmen je aristokrat s vyberanými spôsobmi, a tak sa počas nasávania deja na vás nalepí aj čo-to z etikety a slušného správania. Odhalíte, nielen to, čo robí džentlmena džentlmenom a ako to ľahko odhaliť, ale aj aké víno vybrať na prvom rande, čomu sa na ňom vyhnúť a na čo nezabudnúť. Nie je to len o podržaní dverí a odsunutí stoličky. Za naším zarytým aristokratom chodí každý mesiac na hodiny etikety aj novovymenovaný funkcionár, ktorý s ním diskutuje aj o tom ako sa džentlmenom stať.

Gróf číta diela veľkých klasikov, preto na skoro každej tretej strane nájdete odvolávku na postavu či pojem z klasických kníh, napríklad na Homérovu Odyseu, či na hudobné diela, napríklad Chopinove nokturná, či na rôzne významné obrazy, ktoré visia nielen v Tretiakovskej galérii v Moskve. Gróf ich používa nonšalantne a prirodzene, akoby ich v detstve nasával s materským mliekom, ktoré preniklo až do jeho krvi.

Aj keď je náš gróf človekom, ktorý dodrží slovo, chodí načas a vždy sa naňho viete spoľahnúť, pretože vie odlíšiť dôležité momenty od tých nepodstatných, zároveň je iba človekom so slabosťami, hnevom, smútkom, ale aj s radosťami v podobe kvalitnej brandy, vynikajúceho jedla a cigarety. Uväznený v prepychu hotela skoro podľahne depresii a chce skoncovať so životom, no v tej správnej chvíli nanovo nájde zmysel svojho života. Román nám teda ponúka diskusiu o tom, ako žiť slobodný život v zlatej klietke a nezblázniť sa.

Je aristokracia prežitkom? Myslím, že aj v súčasnosti je oslovenie aristokrat používané skôr pejoratívne, ako honosne. Skôr ako urážka, nie ako pochvala. Holandský profesor Andreas Kinneging v jednej zo svojich prednášok spomína, že je omylom myslieť si, že naša súčasná kultúra čerpá iba z kresťanstva. Hovorí, že ďalším kľúčovým stavebným prvkom kultúry je vznešenosť, ktorá má svoje korene v šlachte. Vznešenosť je cnosť, ktorú veľmi potrebujeme práve dnes. Podľa neho byť vznešeným človekom – aristokratom – nevyžaduje šťastie dobre sa narodiť a ani to nevyžaduje mať veľa peňazí. Byť aristokratom v 21. storočí je skôr nastavenie srdca a mysle k veľkým a vznešeným veciam. Myslím, že Aristoteles by takto označil veľkodušného človeka (cnosť veľkodušnosti – magnanimity). Preto si myslím, že hlavná postava knihy Džentlmen v Moskve, náš zarytý aristokrat, môže byť pre nás inšpiráciou k vznešenosti v súčasnom svete. Môže nám ponúknuť návod ako na to a odpovedať na nekompromisnú otázku – načo nám to vôbec bude? Zároveň je zaujímavé zotázňovať prečo sa vznešenosť nepáčila boľševikom natoľko, že ju chceli umlčať a zabiť?

Nemôžem si pomôcť, ale čím viac čítam príbehy aristokratov na Slovensku a vo svete, vidím tam okrem enormného ekonomického bohatstva aj obrovské kultúrne bohatstvo, ktoré prinášali, budovali, zveľaďovali alebo sa snažili zachrániť. A to je vec, na ktorú mnohokrát zabúdame. Myslím, že aristokraciu sme ešte poriadne nespoznali a nepochopili jej pravú podstatu. Príbeh Amora Towlesa nám môže pomôcť napraviť to.

PS: Myslím, že o autorovi – Amorovi Towlesovi – budeme ešte veľa počuť. Odporúčam aj jeho ďalšie romány – Lincolnova diaľnica (2021) a Pravidlá zdvorilosti (2011).