Proroctvo

Slovo prorok nám pravdepodobne priniesli už solúnski bratia ako preklad gréckeho slova profétés. Profétés je ten, kto hovorí „pred“, aj keď táto predpona mala sprvu skôr miestny než časový význam, čiže „profétés“ hovorí „pred“ ľuďmi. Zároveň je tu prítomný význam „za niekoho”, čiže prorok je hovorcom, najčastejšie božstva, ale napríklad aj verejnej mienky (za takýchto prorokov sa pasovali básnici). Náš pro-rok tak vznikol čiastočným prekladom slova profétés, keď sa jeho druhá časť (poznáme ju aj zo slova eu-fe-m-izmus) nahradila slovanským slovom, ktoré nám dalo aj slová rieknuť či reč.

Slovo profétés zasa v helenistických časoch preložilo hebrejské slovo nabi (čítaj navi). Biblisti a odborníci na hebrejčinu vravia, že základom tohto slova sú významy ako počúvanie, trpnosť, dokonca prázdnota, ktorá má byť vyplnená Božím slovom. Hebrejský prorok je teda predovšetkým ten, ktorý počúva: u proroka Ezechiela si môžeme prečítať Božie slová: „Syn človeka, postavil som ťa ako hliadku domu Izraela. Keď počuješ z mojich úst slovo, varuj ich predo mnou!“ (Ez 3, 17)

To nás privádza k funkcii proroka. V kresťanskom kontexte väčšinou chápeme proroka ako toho, kto mal predpovedať príchod Mesiáša. Keď sa však v Biblii pozrieme do prorockých kníh, vidíme tam všetko možné a Mesiáša musíme pomaly hľadať lupou. Je to preto, že úlohou proroka bolo predovšetkým komentovať aktuálne udalosti z Božieho pohľadu. Do budúcnosti prorok zachádzal najmä preto, aby ukázal, kam takéto konanie povedie. Najstaršie prorocké spisy v Biblii tak pochádzajú z obdobia blahobytu, keď začína hroziť katastrofa v podobe zničenia Izraelského a neskôr aj Júdskeho kráľovstva.

Prorocké spisy máme aj z obdobia po návrate z Babylonského zajatia, keď vyzývali k stavbe chrámu a obnove židovskej spoločnosti. Asi sto rokov po návrate z Babylonu však prorocký hlas utíchol a výroky prorokov sa začali zbierať a spisovať do kníh, ako ich poznáme dnes. Organizovali sa tak, aby obsahovali varovanie pred zlým konaním a hrozbu trestu, ale aj nádej na budúcu spásu – a mesiášske časy.

V Ježišových časoch bol už prorocký úrad prastarou a nevykonávanou inštitúciou – proroka nebolo už 400 rokov. Preto sa prítomnosť prorokov v kresťanskom prostredí vnímala a uvádzala ako chvála a potvrdenie príchodu mesiášskych čias, aj s odvolaním na Joelovo proroctvo (Sk 2, 17). Predovšetkým sa ako prorok správal a rozprával samotný Ježiš. Ale o prorockom dare môžeme čítať v Pavlových listoch a v Skutkoch apoštolov sa spomína prorok Agabus, ktorý predpovedal hladomor či Pavlovo zajatie.

Zároveň sa v ranokresťanskom prostredí pojem proroka rozširuje. Prorokom už nie je iba hebrejský svätý muž (alebo žena – Talmud počíta v Biblii 7 prorokýň), ale Pavol nazýva prorokom aj gréckych básnikov či filozofov (napr. Tit 1, 12) a s ich výrokmi sa pracuje ako so starozákonnými proroctvami. Tak v Skutkoch apoštolov Peter vyhlasuje, že Boha treba poslúchať viac ako ľudí (Sk 5, 29), čím opakuje Sokratove slová, alebo keď o prvých kresťanských spoločenstvách čítame, že mali všetko spoločné (Sk 4, 32), naráža sa pritom na Platónove očakávania od elitnej triedy strážcov v jeho ideálnom štáte.

Popularitu prorokov a proroctiev v kresťanskom prostredí trochu naštrbilo hnutie okolo proroka Montana, ktorý údajne spočiatku iba nariaďoval nové pôsty, no neskôr sa vyhlásil za zavŕšiteľa Kristovho diela v duchu jeho slov v Jn 16, 12 – 13. To, čo nedokázal spraviť Kristus ani Pavol, mal vykonať až Montanus s pomocou Ducha Svätého.

Napriek takýmto excesom kresťania stále hovoria, že pri krste dostávajú okrem kráľovského a kňazského aj prorocký úrad. Toto tvrdenie stojí na tom, že kresťania sú nasledovníci Krista, čiže Pomazaného, a v Starom zákone sa pomazávali králi, kňazi a proroci.

Pravda, s pomazaním prorokov v Starom zákone je to trochu otázne. O pomazaní kňazov a kráľov máme veľa dokladov, ale o pomazaní proroka máme zmienku iba u Elizea (1 Kr 19, 16). Cirkevní otcovia však často hovoria o pomazaní prorokov Duchom Svätým, ako sa spomína napríklad v Iz 61, 1 (pravda, ak máme tieto slová chápať o prorokovi).

Čo však znamená prorocký úrad pre kresťanov? To napovedajú už dejiny tohto úradu (počúvať Boha, hovoriť v jeho mene, keď je treba, najmä podľa vzoru Pomazaného, Ježiša Krista) aj 2. vatikánsky koncil: „Svätý Boží ľud má účasť na Kristovom prorockom úrade tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky, ako aj tým, že prináša obetu chvály Bohu, totiž ovocie úst vyznávajúcich jeho meno.“ (Lumen gentium 12, porov aj KKC 785; 92).