Cnosť a neresť

         Cnosť je návyk konať dobre. Je to zdokonalenie rôznych našich schopností. Podľa toho, o akú schopnosť ide, máme aj názvy rozličných cností a ich kategorizácie. Od čias starých Grékov až po súčasnosť sa dejinami tiahne veľká životná múdrosť v podobe štyroch kardinálnych cností. Vekmi sa táto múdrosť  prehlbovala a obohacovala, a kresťanská viera jej dala ďalší rozmer. Štyri kardinálne cnosti ponúkajú architektúru dobrého života. 

         Ak chceme, aby sme sa na konci mohli obzrieť a povedať si: „Bol to naplnený život,“ urobíme dobre, keď túto starú múdrosť spoznáme. V nasledujúcich riadkoch ponúkneme štartovací balíček.

         Človek má schopnosť myslieť, cítiť a chcieť. Sú to všetko schopnosti každého jedného človeka, ktoré môžu byť vykonávané horšie alebo lepšie. Sú ľudia, ktorí vnímajú realitu takú, aká je, a vedia rozlíšiť pravdu od ilúzie, dobro od zla. Sú ľudia, ktorí naozaj chcú to, čo je pre nich dobré, vedia urobiť to, čo naozaj chcú, a ktorých pocity pobádajú robiť to, čo považujú za dobré a správne. Takýchto ľudí by sme mohli nazvať cnostnými – ich základné schopnosti sú zdokonalené až tak, že vedia, čo je dobré, chcú to robiť a je to pre nich príjemné. Toto je ideál, ku ktorému by sme sa mali všetci približovať. 

         Rozumnosť, spravodlivosť, odvaha a miernosť sú štyri kardinálne cnosti. Slovo kardinálne pochádza z latinského „cardo“, čo znamená „pánty“. Ide teda o štyri cnosti, na ktorých visia všetky ostatné cnosti.

         Rozumnosť je intelektuálna cnosť, t. j. ide o zdokonalenie našej schopnosti myslieť – a to myslieť prakticky, s ohľadom na to, čo mám tu a teraz vykonať. Rozumný človek poznáva s pokorou skutočnosť, a potom svoje poznanie dokáže aplikovať pri každom jednom rozhodnutí do konkrétnych okolností.

         Spravodlivosť je predĺženou rukou rozumnosti. Viem, čo je dobré urobiť, a to aj urobím vo vzťahu k druhému človeku. Spravodlivý človek dáva každému to, čo mu patrí. Ale na to, aby vedel, čo komu patrí, musí byť najprv rozumný.

         Nevieme byť ani rozumní, ani spravodliví, pokiaľ nie sme odvážni. Odvážny človek urobí dobrú vec, aj keď má strach. Strach ho jednoducho nezastaví pred tým, čo má urobiť. Podobne potrebujeme aj miernosť – schopnosť prekonať pocity príjemnosti a nepríjemnosti, ktoré nás odťahujú od dobrého konania. Spravodlivosť, miernosť a odvaha sú zdokonaleniami chcenia a cítenia – spravodliví, mierni a odvážni ľudia cítia to, čo majú v správnej intenzite a čase, a ich emócie ich motivujú k dobrým veciam, ktoré chcú urobiť. Preto sa nazývajú aj „morálnymi cnosťami“.

         Koho by ste považovali za cnostnejšieho človeka – toho, kto vie, čo je dobré, urobí to, ale príde mu to ešte strašne ťažké a musí sa veľmi prekonávať, alebo toho, kto vie, čo je dobré a robí to s ľahkosťou, lebo mu to je aj príjemné? Odpoveď nachádzame už vyššie v texte. Ten druhý je samozrejme lepším príkladom cnostného človeka – človeka, ktorý žije v maximálnej harmónii všetkých svojich schopností.

         Kresťanstvo pridalo k tomuto zoznamu štyroch prirodzených cností ešte ďalšie tri nadprirodzené (alebo teologálne) cnosti – vieru, nádej a lásku. Aj tieto cnosti zdokonaľujú našu prirodzenosť, ale sú úplným Božím darom a nie je v našej moci si ich nejako vynútiť. To však neznamená, že ich nepotrebujeme pestovať, keď sme ich raz dostali.

         Sedem cností – sedem tvárí naplneného ľudského života – má v kresťanskej tradícii uvažovania o človeku aj sedem svojich prekrútení, t. j. sedem nerestí alebo sedem hlavných hriechov: pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť, hnev, obžerstvo, lenivosť. Tak ako opakovaný dobrý skutok môže viesť k návyku a časom k cnosti, opakovaný zlý skutok môže viesť k návyku a k neresti. A tak ako na štyroch kardinálnych cnostiach visia všetky ostatné ľudské cnosti, sedem hlavných hriechov slúži ako brána pre všetky ostatné neresti.