Monarchia

Už prvý grécky filozof hľadajúci takýto počiatok – Táles – prichádza s tvrdením, že to, z čoho sú všetky veci (z čoho vznikajú a zanikajú), je voda. Ďalší myslitelia budú predkladať ako počiatok vzduch, oheň či apeiron, pod čím Anaximandros rozumel neobmedzené. V dnešnom zamyslení však neobrátime pozornosť na obsah týchto starovekých filozofií, ale všimneme si len daný termín arché a jeho prienik do pojmu označujúceho vládu jednotlivca – monarchia.

Termín monarchia je odvodený zo starovekej gréčtiny, konkrétne z pojmu μονάρχης (monárkhēs). Jeho prvá časť vychádza z pojmu mónos, čo znamená jeden alebo jediný. Druhá časť árkhēs, označuje vládcu a okrem ďalších významov, ako napríklad pravidlo či autorita, nás privádza aj k filozofii predsokratikov a znamená počiatok. V štátnom zriadení – v monarchii – by sme tak mali nájsť jedného vládcu, ktorý je akýmsi počiatkom či vznikom pravidiel, zákonov a vlády. Etymologické vysvetlenie monarchie je však len čiastkové a do určitej miery aj priamo nedostatočné. Etymologický význam jedného slova len ťažko môže rovnakým spôsobom označovať politickú realitu, ktorá sa vyvíja už tisícročia. Staroveký sumerský vládca by určite iným spôsobom chápal svoju príslušnosť k monarchii ako súčasný britský kráľ Karol III. Politologické vymedzenie pojmu monarchie v jednotlivých dejinných epochách však na druhej strane nemôže byť ani výlučne arbitrárne, inak by pomenovávanie, systematika alebo aj racionálne spracované dejiny stratili svoj zmysel. Vedomí si takýchto limitov môžeme nazrieť na monarchiu ako na počiatok v štáte, ktorý vychádza z osobnej jednotlivosti, suveréna či vládcu.

Nie je v možnostiach dnešného zamyslenia analyzovať rozličné typy monarchistického usporiadania. Dva najznámejšie typy – absolutistická monarchia a konštitučná monarchia – sa v dejinách vyskytovali pomerne často. Ak by sme na ne pozerali cez prizmu počiatku štátu, absolutistická monarchia by bola najmä akýmsi počiatkom moci a jej filozofické spracovanie by sme našli napríklad v diele anglického filozofa Thomasa Hobbesa. Konštitučná monarchia by bola zase akýmsi počiatkom poriadku, kde by síce vládca nebol zdrojom všetkej moci, ale garantoval by určitý poriadok či vládu zákonov. Dielo Johna Locka by mohlo byť sprievodcom zase v takomto type uvažovania.

Ak sa však zameriame najmä na panovníka ako na určitý počiatok v štáte, zaujímavé politologické návrhy nachádzame v diele známeho nemeckého idealistického filozofa Georga Wilhelma Friedricha Hegela. Mnohí autori sa sporia, či Hegel zastával absolutistický charakter monarchie (K. Popper) alebo skôr jej konštitutívny ráz (Philip Kain). Predstaviteľ nemeckého idealizmu však tvrdil, že niekdajšie feudálne vlády neboli monarchie v pravom slova zmysle. Jednotlivci tam mali, na základe rozličných, často dedičných výsad, akoby sprivatizované úrady, ktoré rešpektovali vôľu panovníka len v obmedzenom zmysle. Štát bol potom len akýsi „voľný agregát“ a nie skutočná jednota. V modernom štáte, tvrdí Hegel, však panovník musí byť skutočný suverén. Mohli by sme tak povedať, že podľa Hegela je monarcha tým arché až práve v modernom, racionálnom štáte. Moderný štát je v prvom rade komplexnou sieťou ideí, vier, hodnôt, procedúr, úradov, zákonov či práv. Suverén vytvára v takejto sieti skutočnú jednotu. Hegel dokonca tvrdí, že suverén je tou jednotou štátu (Hegel, Základy filozofie práva, § 275 – 286).

Hegelovi umožňuje tvrdiť túto jednotu jeho idealistická koncepcia filozofie a štátu. Štát je naskrz racionálny a jeho suverén je vyjadrením tejto racionality par excellence. V zosobnení panovníka s racionalitou môžeme začuť echo Platónovho návrhu, aby štátu vládli filozofi. Aj Platón totiž nazeral na realitu najmä skrze idey. V takomto štáte nie je potrebná Hobbesova moc, ktorá vynucuje a podmaňuje si. Ideálny panovník racionálneho štátu, naopak, umožňuje racionálnym štátnym štruktúram, aby sa vyjadrili. Námietky voči takejto idealistickej koncepcii spočívali v poukázaní, že štát potrebuje niečo viac ako len koncepty a procedúry, napríklad armádu či políciu. Idealista by však odpovedal, že aj také zložky ako polícia a armáda bez taktiky, disciplíny či poznania vedenia vojny by boli skôr na prekážku, než na osoh (Kain, Hegel on Soverenity and Monarchy, s. 265 – 277). 

V určitom zmysle je Hegelova, ale aj Platónova myšlienka racionálneho vládcu, ktorý je princípom racionality štátneho zriadenia, v mnohom príťažlivá. Nad jej praktickou realizáciou však oddávna visí ťaživá otázka o možnej realizovateľnosti takejto vlády. Boli panovníci v dejinách nedostatočne racionálni alebo sú neracionálne štruktúry skôr v zákonnom usporiadaní štátnych útvarov? Alebo je problém niekde úplne inde?