Pravda

BRANISLAV KULJOVSKÝ

Sv. Tomáš Akvinský tvrdí, že najvyšší cieľ ľudského života je poznať pravdu. Keď sa rehoľník vzdáva majetku, aby sa mohol oddať štúdiu a kontemplácii, disponuje sa dokonca pre vznešenejší cieľ ako je pomoc chudobným. To bola Tomášova odpoveď na kritiku novovzniknutých rehoľných rádov dominikánov a františkánov, že ich sľub chudoby je v protiklade s láskou a milosťou, pretože nie sú schopní pomáhať chudobným.

Aj dnes nás Tomášova odpoveď vyrušuje. Ešte možno na teoretickej rovine by sme boli ochotní pripustiť, že poznávanie pravdy je skutočné dôležité. Však znie to tak pekne – kto by nechcel poznať pravdu? No akonáhle z toho tvrdenia začneme vyvádzať dôsledky, akosi sa začneme vykrúcať. Veď kto naposledy počul niekoho hovoriť o školskom vzdelávaní ako o mieste, kde sa má v prvom rade učiť poznávať pravda? Nepočujeme stále omnoho viac aké je potrebné, aby študenti uspeli na pracovnom trhu? A to napriek tomu, že dnes, viac ako kedykoľvek predtým, počúvame zovšadiaľ aké je potrebné bojovať proti hoaxom či dezinformáciam a rozvíjať kritické myslenie. Nie sme ochotní zdôrazňovať potrebu poznávať pravdu a už vôbec nie potrebu podľa tejto pravdy žiť. Ale prečo nás tak vyrušuje tvrdenie, že pravda existuje, že je možné ju poznať a pomenovať, a že je to dokonca najvyšší cieľ ľudského života? 

Jedným z vysvetlení je, že v našej kultúre naberá na sile názor, že objektívna pravda neexistuje. Pravda je relatívna vzhľadom na subjekt, ktorý ju poznáva. Ja mám svoju pravdu a ty máš svoju. Toto je dnes častá odpoveď, keď sa debata zvrtne na otázky o podstate človeka a jeho konaní. 

Skeptický postoj k pravde však nie je nový fenomén. Možno ho vystopovať späť až do starovekého grécka. Prvým systematickým skeptikom bol Pyrrhon z Elidy, ktorého myslenie sa nám dochovalo v dielach jeho nasledovníka, filozofa a lekára, Sexta Empirica. Pre pyrrhonsky skepticizmus je špecifické odmietnutie možnosti dospieť k objektívnemu poznaniu reality. Usudzuje, že všetko je klamné a človek nie je schopný za zmyslovými vnemmi poznať podstatu vecí. Skeptik zastáva, že proti všetkému existuje protiargument, všetko sa dá spochybniť, a preto je nevyhnutné zdržať sa úsudku.

Aristoteles vo svojej Metafyzike ukazuje aký je problém s takýmto postojom. Človeka, ktorý zastáva skeptickú poziciu, prirovnáva k rastline. Skeptik nemôže ani nič tvrdiť ani nič konať. Konzistentný skeptik totiž musí spochybniť aj tvrdenia o logických zásadách myslenia, teda aj zákon neprotirečenia. Tento zákon hovorí, že to isté nemôže súčasne byť aj nebyť. Napríklad, nemôže byť súčasne pravdivé aj tvrdenie, že každé klamstvo je zlé, aj tvrdenie, že každé klamstvo nie je zlé. Jedno z tých tvrdení musí byť nevyhnutne mylné. Podľa Aristotela, osoba, ktorá chce spochybniť zákon neprotirečenia, má v zásade tri možnosti. 

Prvá možnosť je zdržať sa akéhokoľvek tvrdenia. Ak sa však nič netvrdí, tak nie je ani s čím polemizovať. Takáto osoba je ako rastlina – nič nikomu nehovorí, ani sebe samému. Druhá možnosť skeptika je, že pripustí, že aj on niečo tvrdí o realite. Môže však povedať, že jeho tvrdenia nič neznamenajú, sú to len slová bez významu. Ak však jeho výroky nič neznamenajú, opäť tie tvrdenia nemajú v medziľudskej komunikácii žiadny zmysel, a takýto človek akoby mlčal. Nakoniec môže skeptik pripustiť, že jeho slová a výroky majú nejaký význam. To však znamená, že aj skeptik aspoň o niečom tvrdí, že je to pravdivé, čím sám odporuje svojmu východiskovému postoju – že všetko je klamné a realita nie je poznateľná. Takýto skeptik vyvracia sám seba. 

Aristoteles ešte dodáva, že aj keby niekto zastával skeptické pozície a tvrdil by, že všetky výroky môžu byť rovnako pravdivé aj nepravdivé, určite neexistuje človek, ktorý by konzistentne podľa nich žil. Znamenalo by to totiž, že človek by pokladal za rovnako dobré vyhnúť sa jame či priepasti alebo do nej spadnúť. Alebo by pokladal za rovnako dobré a žiadúce pri stavbe svojho domu použiť betón alebo kartón. Nikto takto nežije.

Ak teda niekto hovorí, že pravda neexistuje, podobá sa  rastline, ktorá nič nehovorí a nič nekoná. Takáto pozícia nie je obhájiteľná teoreticky ani žiteľná v praxi. Potom však pravda existuje, a nielen vo fyzike či chémii, ale aj v otázkach, ktoré súvisia s hodnotením ľudského konania. O to viac dáva zmysel aj Tomášovo tvrdenie, že najvznešenejší cieľ človeka je poznávať pravdu a oddávať sa kontemplácii.

Branislav Kuljovský

Branislav Kuljovský

Túžba hlbšie porozumieť viere priviedla Braňa k štúdiu teológie na jezuitskej teologickej fakulte v Bratislave. Magisterské štúdia absolvoval na univerzite v belgickom Leuvene, kde tiež obhájil dizertačnú prácu o vzťahu kresťanstva a kultúry v dielach Josepha Ratzingera. V Kolégiu Antona Neuwirtha vedie semináre a tutoriály o morálnej a politickej filozofii.

Ilustračná fotografia: Gilles Lambert

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.