Rovnosť

Nerovnakosť medzi ľuďmi môže mať na ich spolunažívanie rozličný vplyv. Na jednej strane sa môžu dopĺňať, ten umí to a ten zas tohle, ako prednedávnom spieval pán Werich. Na druhej strane môžu obdarenejší zneužívať svoje výhody oproti ostatným ľuďom vo vlastný prospech.

Určitú ochranu pred spoločensky škodlivými javmi vyplývajúcimi z nerovnakosti a nerovnosti medzi ľuďmi sa snaží poskytovať právo. Už Chammurapiho zákony sa pokúšali „predísť tomu, aby silní utláčali slabých.“ To však neznamenalo úplnú rovnosť. Chammurapi rozlišoval, či niekto ublíži seberovnému, vyššie alebo nižšie postavenému. Podľa toho sa líšil aj jeho trest.

Dnes uznávame rovnosť pred zákonom a spravodlivosť sa zobrazuje so zaviazanými očami, akože nevidí, kto pred ňou stojí. Zároveň však máme aj špeciálne tresty za útok na verejného činiteľa či trestnoprávnu imunitu pre niektoré ústavné funkcie. A zároveň diskutujeme o jej oprávnenosti alebo naopak škodlivosti.

Akokoľvek je nerovnakosť medzi ľuďmi prirodzená, spoločnosť sa ju snaží pre svoje zachovanie vyrovnávať. Spoločenstvo totiž môže byť iba medzi ľuďmi, ktorí majú niečo spoločné – ak sú rozdiely priveľké, ľudia žijú akoby v iných svetoch. Preto aj podľa Platóna sa v každej polis nachádzajú minimálne dve polis – bohatých a chudobných –, ktoré o tej druhej úplne veľa nevedia, niekedy nechcú vedieť, a často sa cítia ohrozené. My, ktorí si žijeme vo svojich bublinách, tomuto jeho postrehu dosť rozumieme. 

Takisto aj podľa Aristotela nie je dobré, aby v meste žili príliš bohatí a príliš chudobní, lebo boháči vedia iba tyransky vládnuť a chudáci iba otrocky poslúchať (vychádzal pritom zo skúsenosti samotných Atén pred Solónom). Najlepšie je, keď v meste prevažuje stredná vrstva, lebo jej príslušníci sú odkázaní na vzájomnú spoluprácu, keďže nie sú pohodlne zabezpečení, a teda nedokážu ani získať všetku moc do vlastných rúk.

O vyrovnávanie sa snažíme aj dnes na viacerých úrovniach – finančnej, príležitostí či práv. Niektoré sú večné otázky s mnohými premennými – ako zabezpečiť podľa možnosti všetkým ľuďom čo najlepšie vzdelanie alebo najlepšiu zdravotnú starostlivosť tak, aby sme si to mohli dovoliť? Podporovať zo spoločného všetkých rodičov rovnako alebo im dávať adresnú pomoc?

Extrémom pri vyrovnávaní by asi bolo všetkým všetko dať alebo všetkým všetko vziať. Napríklad dať volebné právo ľuďom v akomkoľvek (mladom) veku či vyhlásiť za manželskú akúkoľvek lásku (aj homosexuálnu, rodičovskú, súrodeneckú?). Alebo naopak, keď niekto nemá alebo nemôže mať, v mene rovnosti vziať všetkým ostatným – ako je napríklad výzva vypovedať vatikánske zmluvy s odôvodnením, že iné vierovyznania nemajú medzinárodnú autoritu, s ktorou by sa dala takáto zmluva uzavrieť.

Aristoteles v Politike spomína radu korintského tyrana Periandra, ktorého keď sa pýtali na najlepšie usporiadanie štátu, nepovedal nič, iba vzal kosák a zoťal najvyššie klasy, aby pole bolo vyrovnané. Aristoteles túto nemú radu nekritizuje, vníma ju ako nevyhnutnosť pre zachovanie jednoty štátu, nielen tyranie, ale aj oligarchií a demokracií. Humánnejšiu radu, pre tých, čo vynikajú, i pre celé spoločenstvo, však ponúka Ježiš Kristus: „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom“ (Mt 20, 26), lebo „kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať“ (Lk 12, 48).