Zaujal ma hlavne tretí verš od konca. Sládkovič tu hovorí, že krásu môžeme nielen nachádzať a obdivovať v prírode, ale aj sami tvoriť, tak ako Canova. Canova? Čítam správne? Hneď som si spomenula na malinkú sošku v múzeu, kde som kedysi pracovala, o ktorej som vedela len to, že je „replikou originálu od Antonia Canovu“. A tu si Sládkovič vyberá spomedzi všetkých sochárov práve jeho. Kto bol teda ten Canova?

Antonio Canova (1757-1822) bol azda najvýznamnejší sochár neoklasicizmu a už za jeho života boli jeho diela mimoriadne žiadané. Na svoj dvor ho chceli zlákať všetci významní európski panovníci a panovníčky – pozýval ho k sebe Napoleon, Katarína Veľká i František II. a on mnohým z nich vyhovel. Vytesal napríklad mramorovú sochu Napoleona i jeho sestry; sochu Georgea Washingtona; náhrobné sochy pre hrobku Márie Kristíny (dcéra Márie Terézie), pápeža Klementa XIII. a XIV. Nečudo, že sa o jeho diela uchádzali. Canova totiž k zobrazeniam súčasných postáv pristupuje rovnako ako k zobrazeniu tých mýtických. Známe sú najmä jeho Tri grácie či Theseus, ktorého môžete naživo vidieť v Kunsthistorisches Museum vo Viedni. Svojich modelov Canova vždy ukazuje v zhode s antickou inšpiráciou, v heroických a vznešených pózach.

Hoci bol počas života Canova uznávaný a vyhľadávaný, jeho reputácia po jeho smrti rýchlo upadla. Do značnej miery to bolo vďaka tomu, že jeho diela boli replikované toľkokrát a v tak zlej kvalite, až sa stal opozeraným. Prečo si teda Sládkovič vybral práve jeho vyše dvadsať rokov po jeho smrti? Azda si uvedomoval, že skutočná krása ostáva krásnou, aj keď je spochybňovaná. A že skutočná socha Psyché a Kupida vyrazí divákovi dych, napriek tomu, že jej repliku videl už stokrát. Lebo jedine Canovova trpezlivosť a mesiace ťažkej práce mohli jeden z najtvrdších kameňov premeniť na to najjemnejšie objatie. A čo je to, ak nie krása?

Takto ma Sládkovič doviedol ku Canovovi a k mnohým zaujímavostiam o ňom. Napriek tomu by som ale povedala, že dozvedať sa nové poznatky o rôznych dobách, autoroch a dielach a prepájať ich, je pre pochopenie diela samotného nadbytočné a nestačí to zároveň. Nestačí to preto, lebo samy osebe dielo nevysvetlia. A nadbytočné je to preto, lebo ich nepotrebujeme k tomu, aby sme sa do diela zahĺbili a prežili ho. Ideálne je, keď spojíme poznatky o diele s jeho kontempláciou. A preto aj vás povzbudzujem, aby ste tento text brali skôr ako pozvanie čítať Marínu a obdivovať Canovove sochy než ako zhrnutie toho, čo o nich stačí vedieť.