Túžba

V pozadí tohto zdanlivého nezmyslu sú totiž dva odlišné významy slova „chcieť“ v danej vete. Zjednodušene by sme mohli povedať, že ide o rozlíšenie medzi racionálnym (vôľovým) chcením a emočným chcením. Sv. Tomáš Akvinský trošku náročnejším jazykom hovorí, že ide o rozlíšenie medzi činnosťou intelektuálneho apetítu, ktorý ináč nazýva „voľa“ (racionálne chcenie) a stavmi zmyslového apetítu (emočné chcenie). 

Túžba (latinsky desiderium) súvisí u Tomáša práve so zmyslovým apetítom. Ide totiž o jednu z 11 vášní (lat. passiones), popri láske, nenávIsti, hneve, smútku, radosti, atď. Toto rozlíšenie korešponduje aj s našou skúsenosťou, pretože slovo túžba v nás prirodzenejšie evokuje niečo súvisiace s emóciami a pocitmi, čo sú súčasné pojmy blízke (hoci nie totožné!) s Akvinského passiones. Veď sa aj povie „pociťujem túžbu“.

Rozdiel medzi racionálnym chcením a vášňou túžby je aj v tom, že to prvé je aktívny princíp a to druhé je skôr pasívny princíp. To naznačuje aj latinské slovo pre vášeň – passio – niečo, čo je pasívne trpené od niečoho vonkajšieho. Vôľové chcenie naopak súvisí s mojím rozhodnutím a výberom niečoho, čo rozumom rozlíšim ako dobré vykonať. Túžba súvisí s pohybom k niečomu, čo skrz moje zmyslové vnímanie (zrak, sluch, čuch, atď.) alebo telesné stavy (hlad, smäd, bolesť, rozkoš) vnímam ako dobré, žiadúce a uspokojivé. Pohyb, ktorým je túžba, je však mimo moje aktívne zapríčinenie. Je to niečo, čo sa mi stane, čo sa ma zmocní, ako dôsledok zmyslového vnímania. 

Nazdávam sa, že toto rozlíšenie je možné vnímať aj v našej vete z úvodu. „Chcem si zacvičiť“ v sebe zahŕňa aktívne rozhodnutie pre nejakú činnosť, ktorú rozumom vnímam ako dobrú. „Nechce sa mi“ odkazuje skôr na stav, ktorý sa ma zmocní. „Nechce sa mi“ odkazuje na opačnú vášeň k túžbe, konkrétne túto vášeň sv. Tomáš nazýva „únik“ alebo „odvrátenie sa“ od toho, čo vnímam ako zlé či odpudivé. 

Okrem situácií, kedy je vôľové racionálne chcenie a emočné chcenie v protiklade, ako je to v našom príklade z úvodu, je samozrejme možné, že sú obe chcenia v súlade. Teda rovnako dáva zmysel veta: „Dnes večer si chcem zacvičiť, a zároveň sa na to veľmi teším.“ Inými slovami, okrem toho, že cvičenie vnímam ako rozumné a voľou sa k tomu nasmerovávam, pociťujem aj túžbu (teším sa, chce sa mi alebo iba jednoducho chcem) si dnes večer zacvičiť. Nakoniec, najčastejšie asi zažívame situácie, keď vôľa niečo nechce, ale vášne po tom túžia. Tak si napríklad túžim dať ďalší kúsok koláčika, ale nechcem to urobiť, lebo viem, že z toho priberiem.

Mohlo by sa zdať, že hoci je táto analýza našho chcenia a túžob teoreticky zaujímavá, nemá nejaký zásadnejší význam. Zdanie však často klame a rovnako je to aj v tomto prípade. Kľúčový dôsledok tohto rozlíšenia sa napríklad týka našich morálnych súdov. Vášne (vrátane túžob) sú totiž niečo, čo sa nám pasívne deje, sú morálne neutrálne. Neznamená to, že nemajú žiadnu relevanciu pre morálne konanie, no rozhodne majú inú relevanciu ako vôľové chcenia, ktoré si aktívne a slobodne vyberáme.