„Prišla som a vraciam sa iná. Nedá sa to ľahko vysvetliť. Nie je to samotné štúdium, ale štúdium s ľuďmi, ktorí chcú veci pochopiť rovnako veľmi, ak nie viac ako ja. Nie je to hocijaká komunita, ale komunita, ktorej členovia majú pred sebou postavený ideál cnostného človeka a Aristotelovho priateľstva. To čo v Kolégiu človeka mení a posúva je práve stretnutie, ktoré je nám tu ponúkané na každom kroku. Každé z nich mi ukazovalo, kam sa ešte môžem posunúť, nútilo ma obhajovať si svoje presvedčenia a dodávalo mi nádej pre moju vlastnú unikátnu cestu životom.”

„Hoci sa celý semester točil okolo cností, ani chvíľku som si vážne nepripustil, že by zmysel života skutočne s nimi súvisel. To spojenie zmyslu života s cnosťami napokon neprišlo ako výsledok argumentov, ale preto, že som identifikoval to, prečo som obdivoval akademikov. Martin, Matúš a Braňo, ktorí pre mňa boli vzorom nielen v akademickom, ale aj bežnom živote, žili cnostne, a to fungovalo lepšie, ako akýkoľvek prešpekulovaný argument. Vtedy mi začal celý akademický pilier zapadať do seba a videl som, ako a s akým úmyslom boli texty a témy seminárov vyberané – aby sme my, študenti, našli a prežili život najlepšie ako sa dá – cnostne na ceste k svätosti. Toto pochopenie zapálilo vo mne obrovskú túžbu po cnosti aj s konkrétnym plánom na ich dosahovanie, ktorý sa snažím žiť. Akademický pilier pre mňa fungoval, pretože pravda, ktorú som poznával, mala moc meniť môj život k lepšiemu, a to najmä vďaka ľuďom, ktorí túto pravdu žijú už roky.”

„Do Kolégia som prišiel ako ateista; odchádzam s osobným vzťahom a s vierou v Boha. Prišiel som s priateľmi, ktorých by som dokázal spočítať na polovici jednej ruky; odchádzam s celým náručím. Prišiel som so sebeckými a egoistickými ambíciami; odchádzam s pokorou, no nie pokorený, odchádzam odhodlaný. Čo teda Kolégium so mnou spravilo? Zlomilo každú kosť v mojom tele, no nie, aby mi uškodilo, ale, aby ako lekár, tieto zle zrastené kosti napravilo. Čo dobré som sa v Kolégiu naučil? Naučil som sa milovať. Milovať viac, primeranejšie a nezištnejšie ako kedykoľvek predtým. Naučil som sa milovať, aj keď vo mne nie je ani štipka sily. Naučil som sa milovať a pomáhať aj vtedy, keď som sám na dne. Naučil som sa počúvať pozornejšie a s väčším záujmom. Toto je zrejme najdôležitejšie, čo som sa naučil.”

„Naučila som sa pripomínať si, že pravda a poznanie sú komplexnejšie a náročnejšie na spoznanie, ako by sa zdalo. Získala som poznanie o dobre, ktoré ma poháňa dopredu a ktoré mi je pomocou pri rozlišovaní úskalí tohto sveta. Našla som ľudí, ktorí ma sprevádzajú na tejto ceste a ktorí mi pripomínajú ideál, ktorý Kolégium ukázalo ako hodný nasledovania. A mnoho ďalšieho.

Quo vadis? Kolégium mi ukazuje, kadiaľ sa vydať na ďalšiu cestu. Nejde o jasnú mapu alebo návod, skôr o všeobecné inštrukcie, nad ktoré pokiaľ si človek opäť nesadne, zabudne, prečo sú dôležité.”

„Uvedomila som si, že vzťahy sú veľmi náročné a niekedy bolestivé. Že je v poriadku nerozumieť si s každým a nemať s každým hlboký vzťah. Že poznať človeka v dobrých aj ťažkých časoch je privilégium, ale aj skúška veľkej trpezlivosti, prijímania a odpúšťania. Avšak má to zmysel, pretože vďaka autentickým vzťahom človek zažíva momenty skutočného bytia. A tie vedia pozdvihnúť zaneprázdneného a vyčerpaného ducha.”

„V Kolégiu som zistila pravdu nielen o sebe, ale aj o svojich presvedčeniach, z ktorých mnohé stáli na dojme alebo emócii, a tak sa pomaly rúcali. Postupne som prišla na to, že skutočné šťastie je v živote podľa pravdy. Počas roka som spoznala seba, svoje talenty, ale aj slabé stránky a zlyhania. Avšak to, že som bola videná a prijímaná, či už komunitou alebo akademikmi, mi pomáhalo vidieť, milovať a prijímať druhých rovnakým spôsobom.

Komunita nám vetkým rozšírila srdce, uschopnila nás skutočne priať a odhodlane robiť dobro, ktoré sa na základe tejto skúsenosti snáď bude vylievať aj do sveta. Ak sa človek nechal aspoň trochu dotknúť Kolégiom, ak sa nechal meniť pravdou, dobrom a krásou, tak bude chcieť navždy žiť odkaz Kolégia a odkaz Antona Neuwirtha.”