Kolégium dáva študentom výhodu, ktorú na iných školách nedostanú
Ako sa dá trénovať kritické myslenie v praxi? Ako to robí Univerzitné kolégium?
Od septembra 2024 oficiálne existuje Divadlo absolventov Kolégia. Jeho víziou je tvoriť zážitok, zrkadliť dobu a dotknúť sa krásy. Prepája komunitu, prináša umenie – a otvára náročné otázky. To všetko pod taktovkou absolventa Univerzitného kolégia a mladého študenta divadelnej réžie Olivera Jaroša.
V lete 2021 sa v priestoroch pivnice, ktorá sa nachádza v útrobách kaštieľa v Ivanke pri Dunaji, odohrala dráma Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana. Vyše 80 divákov sedelo v improvizovanom priestore, ktorý dokonale vystihoval atmosféru diela odohrávajúceho sa v novembri 1944. Desať ľudí v uzavretej pivnici čelí neľahkej morálnej dileme: kto sa obetuje za druhých?
Tak sa začal príbeh, ktorý dnes pokračuje pod hlavičkou Divadla absolventov Kolégia (DAK) – ochotníckeho divadelného súboru, ktorý chce priniesť kvalitné klasické i neklasické drámy na slovenské javiská.
Režisér Oliver Jaroš (25) z Bugloviec neďaleko Levoče absolvoval zaujímavú životnú cestu – od dramatického krúžku na ZUŠ-ke cez manažment na Univerzite Komenského až po štúdium teológie v Spišskej Kapitule. No divadlo napokon zvíťazilo.
„Ku koncu strednej školy ma viac začalo baviť písať a tvoriť umelecké diela, pričom som hlbšie prenikal aj do analýzy diel, ktoré sme vtedy preberali na literatúre,“ hovorí Oliver v rozhovore pre študentský časopis Webjournal.
Po prvom pokuse o prijatie na divadelnú réžiu v roku 2020 sa rozhodol zapísať sa na medzinárodný manažment, popri ktorom študoval v Univerzitnom kolégiu Antona Neuwirtha. Teraz je prvákom na VŠMU vo svojom vysnívanom odbore divadelná réžia v ročníku docenta Rastislava Balleka.
Jeho cesta k réžii nebola priamočiara. „Mňa herectvo bavilo a keď som aj robil vlastne tie prvé režie, aj Čajku, aj Kým kohút nezaspieva, tak som tam aj hral, ale nedokázal som sa tak sústrediť na tú réžiu. A mňa to vtedy presvedčilo o tom, že chcem robiť réžiu naplno.“
Keď Oliver prišiel do Kolégia, nazbierala sa tam „celkom dobrá partia ľudí, ktorí mali radi divadlo.“ Chcel vykonať čosi dobré pre ostatných. “Nepatril som k najlepším filozofom v Kolégiu, no láska k umeniu a špeciálne k réžii vo mne rástla a povedal som si, že môžem byť dobrým umelcom,” skromne sa vyznáva Oliver.
V septembri 2024 vzniklo Divadlo absolventov Kolégia (DAK) ako občianske združenie. „Povedali sme si, že poďme toto naše komunitné divadlo spraviť väčším než je teraz,“ vysvetľuje Oliver. Spolu so zakladateľkami Katarínou Adamčákovou a Anežkou Sňahničanovou chceli poskytnúť priestor a značku, pod ktorou by sa mohol spoločne zísť talentovaní a zapálení ľudia.
Dnes je do činnosti divadla zapojených 17 ľudí, nielen hercov, ale ďalších nadšencov z organizačného a technického tímu.
„Sme viac-menej komunitné divadlo. Je milé, že ľudia v ňom neúčinkujú pre zisk, ale z lásky k divadlu, umeniu,“ hovorí šéf DAK-u budujúci umelecké zoskupenie s jasnou dramaturgickou líniou.
Absolventka kultúrneho manažmentu a produkčná divadla Anna Petrušková pridáva osobnú skúsenosť: „Podporujem DAK, pretože som absolventkou Univerzitného kolégia, títo ľudia sú mi blízki a chcem šíriť víziu divadla, ktoré stojí na dobrých hodnotách. Dobrovoľníctvo v takom ‚domácom‘ projekte je spôsob, akým môže človek nadobúdať schopnosti, ktoré by ‚vo veľkom‘ divadle tak skoro nedostal. Divadlo mám rada a aj by som chcela skúsiť hrať, no nateraz som rada v úzadí, kde vyniknú moje iné prednosti.“
Najnovšia inscenácia DAK – prvá „oficiálna“ a niekoľkokrát reprízovaná inscenácia – je Polnočná omša z pera Petra Karvaša:. „Je to dráma o obete, odpustení, o zrade a ideáloch, o tom, na čom záleží, keď už na ničom nezáleží,“ charakterizuje ju Oliver. Príbeh malomeštiackej rodiny Kubišovcov túžiacich prežiť druhú svetovú vojnu v bezpečí sa odohráva počas Slovenského národného povstania a otvára hlboké existenčné otázky.
„Katarziu pre mňa prináša moment, keď sa mojej postave zrúti svet. Keď zistí, že napriek všetkým dobrým úmyslom zlu nezabránila, práve naopak. Dotknúť sa krásy pre mňa v tejto hre znamená dotknúť sa pravdy. Vidieť moju postavu pravdivo a tak ju ukázať aj divákovi. Vidieť aj to, pred čím by sme v realite odvrátili zrak,“ približuje bývalá marketingová a fundraisingová manažérka Kolégia a herečka v hlavnej úlohe Katarína Adamčáková.
Do inscenácie výrazne prispieva aj hudba, ktorú vytvoril Marek Fóra a ktorá opäť len podčiarkuje dotyk krásy.
Súbor ďakuje za možnosť využívať priestory Teatra Colorata, ktoré samo o sebe vytvára jedinečnú atmosféru svojimi krásnymi priestormi.
Kým kohút nezaspieva, Čajka, Polnočná omša… „V našom divadle si vyberáme väčšinou také existenčné témy, ktoré sa nás dotýkajú. Aj dosť filozofické témy, ktoré sa aj dotýkajú otázky slovenského národa a príslušnosti k nemu,“ vysvetľuje Oliver.
Slovenský realizmus a medzivojnové obdobie ho oslovujú. „Uvedomujem si, aké je dôležité mať v živote pevné hodnoty a princípy, podľa ktorých konám. Najmä v situáciách, ktoré sú otázkou života a smrti,“ dodáva pre Webjournal.
Podľa Olivera je skvelé na divadle práve to, že „nám ‚naservíruje‘ takéto situácie a my nakoniec zhodnotíme, či sa postavy zachovali správne alebo nie.“ Divadlo tak môže slúžiť ako príprava na hraničné situácie, ktoré v životoch nevyhnutne prídu.
Predstavenie Polnočnej omše videlo už približne 500 ľudí. „Jeden divák po premiére povedal, že cirkev je v hre najväčšia sviňa,“ povedal Oliver v rozhovore pre časopisu Verbum. „Niektorí odchádzajú veľmi nadšení a prichádzajú druhý a tretíkrát. Niektorí sú pobúrení, že sa ich to dotklo alebo sa im to nepáčilo. A podľa mňa tieto reakcie zodpovedajú presne tomu, čo divadlo má prinášať. Má prinášať aj šok a reakciu, ale zároveň nejakú premenu a nejakú zušľachtenie cností diváka.“
Budúcnosť už kreslí ďalšie plány. „Rád by som priniesol na slovenskú divadelnú scénu niečo nové, odvážnejšie, čo sa veľmi nehrá v našich divadlách, pričom to má svoju hodnotu. Ukázať diela, ktoré sa bežne nehrajú v komerčných divadlách, pretože by sa tak ꞌnepredávaliꞌ.“
Načrtáva formu stredovekého mystéria – divadla, ktorého ústredným motívom je zázrak. „Síce to môže znieť príliš svätuškársky, ale sú v ňom sebaobetovania, oddanosti a lásky k Bohu, rodine, návratu k sebe samému a odpustenia.“
„Keď sme pred štyrmi rokmi skúšali úplne prvú inscenáciu – ešte v trochu inom zložení – hral som postavu starého pána. Bola to rola plná emócií a vlastností, ktoré som dovtedy u seba veľmi nepoznal a musel som si ich akoby vedome osvojiť,“ odpovedá amatérsky herec a absolvent Kolégia Filip Janči. „V prípade Polnočnej omše to bolo iné. Postava ambiciózneho, prefíkaného štyridsiatnika mi bola v istých emočných polohách bližšia, takže to pre mňa nebolo až tak objavovanie nových častí seba samého. O to viac to však bol priestor na uvedomenie si, ako ako herci ‚tvoríme zážitok‘, čo je napokon aj časť nášho motta.“
Filip si uvedomuje, že aj jeho výkon na javisku je významnou súčasťou toho, aký zážitok si divák odnesie. „Rovnako ako môžem na javisku vyvolávať emócie, aj v bežnom živote si čoraz viac uvedomujem silu vlastného pôsobenia a slov. A práve túto zodpovednosť za slovo, gesto a prítomnosť vnímam ako hodnotu, ktorú si z divadla prenášam aj do svojho života.“
V absolventskom divadle sa stretne veľa ľudí so silným presvedčením, ktorí to myslia vážne až na kosť – a pritom nechýba zábava, vraví učiteľka ZŠ Citadela a ochotnícka herečka Terézia Pravdová. „Myslím tým, že sa neboja riešiť existenciálne otázky a páli ich to. Divadlo vnímajú nielen ako spôsob sebavyjadrenia, ale aj spôsob, ako v spoločnosti klásť otázky, v dobe, keď sa v tvorbe stretáme buď s nekompromisnými alebo naopak príliš fluidnými závermi o človeku. Najväčší rozdiel vnímam v tom, že títo ľudia nerobia divadlo len ako spôsob terapie, ale uvedomujú si jeho silu, potenciál a kladú myšlienku pred svoje osobné ambície. Schopnosť a záujem súboru DAK pracovať s klasickými textami a námetmi z neho robí veľmi sviežeho člena amatérskej scény.“
Polnočná omša a vôbec ochotnícke divadlo spájajúce absolventov Kolégia prepája túto vzdelávaciu inštitúciu s verejnosťou, s donormi, ale predovšetkým medzi študentmi a absolventmi navzájom. „DAK je dobrou ukážkou, že keď absolventi sú na správnych miestach a robia to, čo ich baví a robia to z lásky, často aj zadarmo, ale tvoria niečo prínosné pre spoločnosť, pre komunitu a napokon aj pre seba,“ uzatvára Oliver Jaroš.
Divadlo absolventov Kolégia môžete sledovať na Instagrame @divadlodak.
foto: Tamara Rusnáková
Každé dielo, ktoré mení ľudí aj spoločnosť, stojí na ľuďoch, ktorí mu veria. Vieme, že aj vy patríte medzi nich. Ďakujeme za vašu podporu činnosti Kolégia na číslo účtu: SK8911000000002669752115
