Žiadne produkty v košíku.
Veľký míľnik pre kampus Kolégia: Základná škola Citadela získala stavebné povolenie
Získali sme stavebné povolenie na prvú etapu výstavby kampusu.
Prinášame vám jedinečný rozhovor s profesorom Petrom Osolsobě, ktorý v októbri 2026 navštívil Kolégium Antona Neuwirtha ako hosť pravidelného stretnutia absolventov a študentov Univerzitného kolégia, tzv. KAN nedele.
Dante mal Vergília, ktorý ho previedol peklom. Kto je dnes Vergíliom dvadsaťročného človeka? A nie je to náhodou algoritmus, ktorý ho vedie – ale presne opačným smerom?
Chcem len pripomenúť, že Dante si Vergília nevybral len z nejakej povrchné záľuby. Vergílius vo 4. eklóze svojich Bukolík predpovedal narodenie božského chlapca v znamení Panny a príchod „zlatého veku“. Vergilius, pôvodom Kelťan a vzdelaním Riman, poukazoval na Mesiáša trochu podobne ako Izaiáš alebo Daniel. O Vergiliovi sa preto neskôr hovorilo, že bol „dušou prirodzene kresťanskou“ (anima naturaliter christiana).
Ale späť k vašej otázke: kto nám dnes môže slúžiť ako sprievodca po dnešnom Babylone?
Duch Svätý! Tak radil otec Karola Wojtylu svojmu synovi a ten zase svojim duchovným deťom. Asi by sme o neho mali prosiť ako Dávid v žalme Miserere: „…a neodnímaj mi svojho Svätého Ducha!“ Žiť pod jeho krídlami, recitovať na ceste do školy „Veni Sancte Spiritus“ a spoločne spievať nádhernú hymnu „Veni Creator Spiritus“. Kto skutočne hľadá Vergilia na ceste dnešným peklom a očistcom – nech neodkladá prijatie sviatosti birmovania. – Je už neskoro, zostaň s nami, Pane.
S vládou umelej inteligencie (tá nie je Vergiliom, ale skôr falošným mesiášom, a už teraz je jasné, že to bude nový kult) sa stmieva až do úzkosti, ako keď Dante stál v pochybnostiach o sebe samom na zotmenej stráni pred zostupom do pekla. Čakala ho síce cesta peklom, ale nakoniec došiel až k Beatrice a „k stredu všetkého dobra“, teda k Bohu.
Aristoteles tvrdil, že človek sa učí napodobňovaním. Vaša generácia koho napodobňovala? Dnešná napodobňuje najmä influencerov. Ide o zmenu celej filozofie života? Koho by sme mali napodobňovať dnes?
Máte úplnú pravdu: Influencerstvo je čisto mimetický fenomén, podobne ako modlárstvo, a nie je to nič nové. Aj taký Šimon Mág bol influencerom. Aj my sme mali svoje idoly a mnohokrát sme na tom pohoreli. Ľudia aj dnes na internete hľadajú, okrem zábavy, skôr idoly ako správy. Ceny na komoditnom trhu sú vlastne tiež výsledkom mimézy.
Mimésis, o ktorej hovorí Aristoteles v Poetike, je totiž nielen umelecký prostriedok, ale aj nevyhnutný modus operandi nášho života. Napodobňujeme už od narodenia, či chceme, alebo nechceme. Tak sa naučíme aj veľa dobrého. Mali by sme sa však zachovať „čistí od sveta“, ktorý v nás neustále prebúdza „mimetické túžby“ (fr. désir mimétique, ako o tom písal René Girard).
Keď „nasledujeme“ Krista, už to nie je „napodobňovanie“ sveta, ale imitatio Christi. Ale keďže Kristov život bol natoľko výnimočný, že ho ani nie je možné napodobniť (s výnimkou nedokonalého napodobňovania jeho pôstu, krížovej cesty a skutkov lásky), máme príklady v jeho blahoslavenej matke a v jeho svätých. Aj okolo nás a v Cirkvi žijú budúci svätí, môžeme sa učiť dobru aj od nich. Falošných prorokov a idolov však bude vždy dosť.
Väčšina ľudí číta Rómea a Júliu ako príbeh vášnivého citu „až za hrob“. Vy však na Shakespearovi učíte vernosť a posvätnosť manželstva. Čítame Shakespeara teda štyristo rokov nesprávne?
Pri interpretácii Rómea a Júlie sa mýlime vždy, keď chápeme konečné zmierenie dávnej nevraživosti medzi rodom Montekovcov a Kapuletovcov iba v prirodzenom zmysle, a nie zároveň aj v nadprirodzenom. Veď otec Lorenzo požehná ich tajnú svadbu len neochotne, ale hlavne s inšpirovanou nádejou, že
„týmto zjednotením sa snáď nenávisť vašich rodov
premení na čistú lásku a súlad“ (II,3).
To, čo sľuboval už prológ tragédie, že „s príchodom detí skončí pretrvávajúca nenávisť rodičov“, sa skutočne stalo; avšak inak, než si to ktokoľvek z ľudí, vrátane Lorenza, predstavoval. Boh, podobne ako v príbehu o Jozefovi na konci knihy Genesis, obrátil zlo na dobro (50:19). A keďže hlavným motívom Júlie bolo zachovať manželskú vernosť a vyhnúť sa nútenému sobášu s Paridom, manželská sviatosť má tu veľký význam na psychologickej, politickej i mystickej úrovni (Lorenzo: „…kým svätá Cirkev nezjednotí dvoch v jedno“). Všetko mi to napadlo jedného zimného večera pred dvadsiatimi rokmi a odvtedy sa mi to pri každom čítaní čoraz viac potvrdzuje.
Kierkegaard rozlišoval život estetický, etický a náboženský. V ktorom štádiu žije dnešná mladá generácia? A dá sa z estetického vystúpiť bez toho, aby človek prestal milovať krásu?
Väčšina ľudí, ako hovoril Kierkegaard, žije v kategóriách estetického štádia (pohoda, rozkoš, nuda, šťastie, nešťastie). V jeho dobe to znelo provokatívne. Veď vtedy si väčšina ľudí myslela, že žije nábožensky. Dnes je samozrejmé, že ľudia žijú hedonisticky, čiže zostávajú v estetickom štádiu. Etické štádium považuje Kierkegaard za vyššie, ale stoicky bez radosti a bez útechy umenia; niekedy ho prirovnáva k starozákonnému mysleniu, inokedy k Kantovmu imperatívu (povolanie, povinnosť, vina).
V diele „Buď – alebo“ (1843) je výnimkou manželstvo, ktoré chváli a vyzdvihuje ako rovnováhu medzi estetickým a etickým. Svoje zasnúbenie s Reginou však, ako vieme, zrušil. V najvyššom, náboženskom štádiu by sa vraj estetické malo vrátiť v inej forme. To však katolíci dobre vedia; pre nich nie je prechod od estetického k náboženskému neprekonateľný, ale prirodzený (napríklad pre Chateaubrianda), pretože Cirkev nikdy ikonoklasticky neodstránila krásu, umenie a liturgiu z oslavovania Boha.
Náboženské štádium je, žiaľ, výlučne individualistické: Kierkegaard sa odmietal opierať o „stĺp a základ pravdy“ (1 Tim 3, 15), t. j. Cirkev, ani neprosil o príhovor u svätých v nebi. Svoje dielo zasvätil oslave Reginy (trochu ako Ján Kollár svojej Míne). Mal veľký cit pre umenie, najmä pre divadlo a literatúru. Bol to, paradoxne, barokový človek v obchodníckej Kodani. Jeho brat o ňom hovoril ako o „jezuitovi“.
Regina, na rozdiel od Sörena, neopustila luteránsku cirkev a dožila sa veľmi vysokého veku, na konci ktorého si povzdychla, že sa už cíti len ako sušená treska. Náboženstvo bez krásy oltára a obradov jej zrejme neprinášalo útechu. Atmosféru pietistického, antiestetického Dánska 19. storočia výborne zachytil film Babettina hostina.
Ja naopak v Brne v kostole sv. Michala vidím, ako estetická krása tradičnej latinskej liturgie pôsobí na náboženskú konverziu mnohých mladých ľudí. Tu neplatia Kierkegaardove štádiá, nie je tu „skok viery“ vykonaný „silou absurdna“, ale pokojné, kontemplatívne ponorenie sa do riek milosti vytekajúcich zo svätostánku pri speve chorálu. Zrazu ľudia chápu aj to, o čom nikdy nepočuli ani nečítali: cítia totiž, že len tu môžu posvätiť svoju dušu i svoje telo.
Váš otec bol jedným z veľkých mien českej semiotiky. Čo ste po ňom zdedili a v čom ste úplne rozdielny?
Som vám vďačný, že mi pripomínate môjho otca. Veľmi rád cestoval na Slovensko za divadlom a sémiotikou. V sémiotike vlastne spájal technický (ahistorický) prístup, ktorý prevzal od môjho dedka, elektrotechnika, so znalosťami hudobného divadla, najmä operety a muzikálu. Pracoval aj v divadle. Ľudí nesúdil, nemoralizoval a nebol patetický, ale vtipný a hravý, v jadre však skeptický. Maľoval schémy ľudskej komunikácie ako grafy zapojených tranzistorov a hľadal akúsi mendelejevovskú tabuľku znakov a situácií.
Príroda ho nezaujímala, ani hory, ani more. Bol to mestský človek, ktorý rád cestoval, ale zase len do iných miest. Ja som asi zdedila viac po mame a babičke. Milujem rovinu, kopce a lúky, skôr príbehy ako znaky, hľadám skôr v histórii a v teológii. Spájalo nás veľa vecí, napríklad jazykový humor, Schubertova hudba, dodnes rovnaké politické názory a slabosť pre slovenské halušky.
Kolégium už dlhodobo mladým ľuďom odovzdáva kresťanské kultúrne dedičstvo a kresťanské hodnoty prostredníctvom veľkých diel západnej civilizácie. Mali ste s Kolégiom (alebo Akadémiou veľkých diel) kontakt predtým? Ako hodnotíte návštevu v Ivanke pri Dunaji?
Ivanka pri Dunaji nás spolu s manželkou úplne očarila! Ďakujeme vám za srdečné prijatie v Kolégiu! Z rozhovorov sme si odniesli mnoho zážitkov a inšpirácií. Videli sme tam kultúru vystupovania a vysokú úroveň myslenia vašich študentov a absolventov, ako aj kvalitu vedenia a mimoriadny rozhľad vášho pána rektora; táto úroveň sa odzrkadľuje aj v otázkach, ktoré ste mi poslali, aj v diskusiách, ktoré sme v Ivanke viedli.
Ale najdôležitejšie je, že ste v Ivanke stavili na ten typ vzdelávania, ktorému verím celý život, a darí sa vám ho tam realizovať.
Prof. PhDr. Petr Osolsobě, Ph.D. je filozof, estetik, prekladateľ, bývalý divadelný režisér a herec. Titul PhD. obhájil na Univerzite Karlovej prácou Kierkegardova reflexia Aristotelovej Poetiky. Ako prezrádza názov jeho knihy Umění a cnost, je zástancom objektívnych kritérií krásy v umení, ktoré pomáha človeku rásť v cnosti a približovať sa k Bohu. V súčasnosti vyučuje na Masarykovej univerzite v Brne dejiny estetiky, európskej kultúry a predmety zamerané na diela Shakespeara, sv. Augustína, Dante Alighieriho či G.K. Chestertona. Popritom vedie kurzy na Janáčkovej akadémii múzických umení. Je bývalým členom jej umeleckej rady, z ktorej odstúpil po uvedení hry, ktorá cielene hanobila kresťanstvo.
pripravila Anna Petrušková
fotografie: archív KAN, Barbora Likavská, internet
