Menu
JÁN BARČIAK
Po ôsmich rokoch na cirkevnej škole zmenila bydlisko, prácu aj štýl učenia. Pred príchodom do Citadely zažívala podľa vlastných slov vnútorný boj o dôveru v Boha. Dnes žasne spolu s druhákmi z Citadely v Ivanke pri Dunaji nad chrobákmi, biblickými dejinami a vitrážami.
Anežka Brodňanská v rozhovore opisuje svoju dramatickú cestu do Citadely, kde rok pôsobí ako triedna učiteľka. Rozprávali sme sa aj o tom, či je svätý život žiakov realistickou víziou základnej školy. Anežka tiež hovorila o Fínsku, ktoré nedávno navštívila, o dôvere v tamojšom vzdelávacom systéme aj o pretláčaní technológií do vyučovania.
Ako sa cítiš po roku práce v Citadele? Zabývala si sa už?
Stále cítim nadšenie. Som nadchnutá tým, čo tu zažívam a čo táto zmena priniesla do môjho života, lebo v podstate ho celý zmenila. Presťahovala som sa, zmenila som prácu aj štýl učenia. Prinieslo mi to veľa novej chuti do života a profesijný reštart.
Pôsobila si ako učiteľka na cirkevnej základnej škole v Bratislave – ako si na ten čas spomínaš?
Strávila som tam osem rokov, čo nie je krátky čas. Tá škola sa mi stala rodinou, povedala by som, že priam druhým domovom. Mala som krásne vzťahy s kolegami. Viedla som dve triedy, každú štyri roky, takže som cítila, že som tam zanechala kus seba. S každým dieťaťom som si vytvorila vzťah, a to je hlboká stopa na celý život. Bolo mi tam dobre, ale zároveň som cítila, že by som sa mohla posunúť inam.
Čo ten pocit spôsobilo?
Uvedomila som si, že žijem v každodennej rutine, že výrazne nerastiem, no mám v sebe potenciál ešte na niečo iné. Bolo to pohodlné, vyhovovalo mi, že viem, čo ma čaká. Každodennosť mi dávala istotu. Zároveň som ale cítila, že by som chcela ešte nejakú výzvu.
Takže si sa rozhodla pre krok do neznáma.
Nemala som odvahu rozhodnúť sa. Prišlo to nečakane. Na duchovnej obnove mi švagriná Slávky Kubíkovej povedala, že by som sa hodila do Citadely. O nejaký čas sa mi ozvala Slávka (zakladateľka Citadely, pozn. red.) a pozvala ma na stretnutie. Niečo som si o Citadele našla na internete, ale na mail som neodpísala. Písala mi ešte druhýkrát, ani vtedy som neodpovedala. Tretíkrát sa mi ozval jej manžel a už mi bolo jasné, že by bolo neúctivé neodpovedať (smiech).
Uvedomila som si, že je to odpoveď na prežívanie, ktoré som mala. Odpísala som, že rada prídem na návštevu, ale snažila som sa, aby to pôsobilo nezáväzne. Na stretnutí však Slávka rovno nadhodila, že hľadajú učiteľku a či by som nechcela tú prácu vziať.
Dohodli sme sa, že si dám dva týždne na premyslenie. A pre mňa v ten deň začal veľký vnútorný boj.
Uvedomila som si, že v tomto celom riešim vzťah s Bohom a to, či verím, že môže mať pre mňa ešte niečo viac ako mi už dal. Nebola som si istá, či chcem ísť do takej tmy. Rozhodujúcim bol pre mňa jeden rozhovor s kňazom, ktorý mi povedal: „Anežka, už si sa niekedy spýtala Boha, kde ťa chce mať on, a nie, kde je tebe dobre?“ V tej chvíli som vedela, že poznám odpoveď – áno, mám ísť, aj keď je to pre mňa neznáme.
Potom už všetko šlo akoby samo. Pri pohovoroch som sa stále viac uisťovala v tom, že je to dobré rozhodnutie. Veľmi ťažký bol pre mňa koniec školského roka, lebo som si uvedomila, ako veľmi ma na škole, kde som pracovala majú všetci radi a ja ich tiež.
Uistili ťa nejaké konkrétne momenty? Vedela by si to popísať?
Počas pohovorov som videla, že na Citadele je niečo príťažlivé. Bola som sa pozrieť na hodinu do jednej triedy, ďalšiu hodinu som odučila ja. Hneď som vnímala, že deti sú tu iné – z toho, ako na mňa reagovali a ako so mnou komunikovali, som cítila, že tu vládne iná atmosféra.
Ale úplne najsilnejšie pre mňa bolo, keď som čítala článok o vízii katolíckeho klasického vzdelávania. Vtedy mi zahorelo srdce, cítila som, že toto chcem, lebo je to úžasné. Premkol ma pocit, že keby to nevyšlo, asi by mi to bolo ľúto.
Víziou Citadely sú deti pripravené žiť tvorivý, plodný a svätý život v dospelosti. Je bežné, že školy majú víziu, v ktorej pomenujú, k čomu chcú deti viesť? Aká bola tvoja doterajšia skúsenosť?
Ja si myslím, že na počiatku každej školy je vízia, ale časom sa zahádže inými vecami, veľakrát nie až takými podstatnými. Nevracia sa k nej často a s takým zápalom, s akým sa na začiatku tvorila.
Na škole, kde som pracovala to aspoň sčasti fungovalo. Na začiatku školského roka sme sa inšpirovali a vracali sme sa k vízii. Keďže školu spravuje rehoľa, mávali sme konferenciu o zakladateľoch rehole, aby sme si pripomenuli ich spôsob výchovy.
V Citadele sa však k vízii vraciame častejšie. Stále ju odkrývame a snažíme sa viac a viac objavovať, čo vlastne chceme. Možno je to ovplyvnené aj tým, že veľa vecí sa ešte len tvorí.
Keby som bol učiteľ a niekto by mi vravel, že z mojich žiakov majú byť tvoriví, plodní a svätí ľudia, povedal by som, že chce odo mňa veľa. Mal by som síce poruke veľké diela, ktoré by formovali deti viac ako ja sám, no aj tak by som tvrdil, že tá vízia kladie na učiteľa priveľké nároky. Čo hovoríš na tieto pochybnosti?
Podľa mňa si veľmi dobre zhrnul a pomenoval problém každej školy, ktorá zahrabe svoju víziu. Keď si v takej škole prečítaš víziu, zavalí ťa presne tento pocit – sú to vznešené a nádherné slová, ktoré sme nejako vyskladali, ale nedotýkajú sa každodennej reality.
V Citadele ma vždy zaskočí, že my sa víziou snažíme reality naozaj dotknúť. Už len v tom, že sa vzájomne inšpirujeme ako komunita. V Ivanke pri Dunaji sme prepojení so študentmi vysokoškolského Kolégia, no je tu aj komunita rodičov, ktorá sa intenzívne zapája do života školy.
Takisto sa raz za mesiac s kolegami stretávame, aby sme sa niečím inšpirovali, zdieľali a zažili veľké diela aj sami na sebe. Náš rektor raz doniesol na poradu báseň. Zrazu sme hodinovú poradu strávili rozoberaním toho diela. Niekto by povedal, že je to stratený čas a aj ja si viem predstaviť, že porada by bola rýchla a vyriešili by sa na nej problémy.
Mňa však inšpiruje práve to, že si všetko vyskúšame na sebe. Rozoberanie tej básne ma úplne nadchlo. Prebudilo vo mne niečo, čo v sebe má každý človek, ale nenachádza si na to čas. My sme však z toho urobili prioritu a na niektorých stretnutiach rozoberáme nejaké dielo. Potom oveľa radšej robím s deťmi podobné veci. Uvedomujem si totiž, čo pri tom zažívajú oni.
Heslo Citadely znie „od úžasu k múdrosti“. Z toho, čo hovoríš, sa zdá, že schopnosť žasnúť máme spoločnú s deťmi.
Áno. Ešte predtým, ako som tu nastúpila, ma pozvali na celodenný program o spôsobe vyučovania výtvarnej výchovy. Väčšiu časť dňa sme s kolegami strávili pred obrazom Povolanie Matúša, ktorý sme spoločne rozoberali. Kolegov som videla prvýkrát a bola som užasnutá, ako sa nebáli zdieľať o tom, čo prežívajú. Ani ja som nemala problém sa otvoriť a povedať, čo vo mne ten obraz prebúdza. Bolo to úplne prirodzené.
Učila som osem rokov a myslela som si, že už neviem veľa vecí zmeniť. Práve takéto drobnosti úplne zmenili môj spôsob učenia. Uvedomila som si, akým dobrým štartom je vzbudiť v deťoch úžas a od neho odvíjať priebeh dňa.
Deti žasnú nad mnohými vecami, niekedy sú to úplné drobnosti. Raz cez veľkú prestávku objavili chrobáčika. Vytvorili o ňom úžasný príbeh, vtiahli ho doň, postavili okolo neho ochranný múr a hneď chceli vedieť, čo je to za zvieratko. Vyhľadala som si informácie a deti si o ňom zapamätali veľa vecí, dokonca aj latinský názov (smiech). Žasnúť a objavovať krásu sa teda učíme spoločne.
Občas sa mi zdá, že si myslíme, že ako dospelí sme tí múdrejší. Máme pocit, že odovzdávame to, čo vieme, neskúseným deťom, ktoré ešte len rastú. V Citadele ste však skôr partnermi detí.
Určite áno. My len predostrieme nejakú tému a s deťmi ju spoločne objavujeme.
Ja sa pri nich veľmi veľa učím. Priznám sa, že som mala obavy, keď som zistila, že v Citadele sa všetko odvíja od dejín. Osobne mám veľmi zlé spomienky na svojich učiteľov dejepisu, ani jeden si ma nedokázal získať. Tie hodiny ma nebavili a dnes môžem povedať, že mi v tomto naozaj chýba všeobecný prehľad.
Teraz tu dejiny objavujem s deťmi a niekedy som z toho nadšená viac ako oni. V tomto období sme začali prepájať mnohé fakty z biblie s históriou izraelského národa. Stačí, že na omši sa číta čítanie zo Starého zákona, a ja zrazu – aspoň o trochu lepšie ako predtým – rozumiem, prečo sa číta a čo chcel jeho autor povedať, keďže poznám kontex biblických dejín.
Mám ešte jeden zážitok. Môj brat sa chystal na maturity a ja som mu pomáhala s otázkami z literatúry. Keď som videla, že maturitné otázky sú zoradené podľa línie dejín, začala som mu ich vysvetľovať v prepojení s históriou. Aj on bol nadšený, že zrazu vie nielen to, že nejaké dielo patrí do starovekej literatúry, ale aj rozumie, prečo.
Aj ja mám zo školských čias mám spomienku, že poznámky sme si do zošita písali v odrážkach. To človeka viedlo k tomu, aby veci chápal oddelene, akoby neboli prepojené. Sú však dejiny tým kľúčom, ktorý prepojí naozaj všetky predmety?
Nejde len o dejiny. Všetko sa snažíme prepojiť so všetkým. Teraz s druhákmi preberáme dejiny starovekého Ríma. Hovorili sme o Cézarovi, a na výtvarnej sme k tomu mali tému Panteón. Snažili sme sa vyrobiť akési vitráže, aby sme znázornili prienik svetla do priestoru. Bola som z toho nadšená a deti tiež. Potom k tomu napojíme tému na náboženstve, niekedy sa podarí prepojiť to aj s hudbou a s vedou. A snažíme sa to prepájať aj s literatúrou, ktorú deti priebežne čítajú, aby im evokovala to, čo sme preberali. Keď som uvidela tento celok, pochopila som, že sa nechcem vrátiť späť do starého systému.
Nedávno si bola s ďalšími učiteľmi na výmennom pobyte vo Fínsku, kde vám predstavovali tamojší vzdelávací systém. Mnoho slovenských odborníkov hovorí, že práve táto krajina má byť príkladom aj pre reformu slovenského školstva. Súhlasíš, že robíme dobrú vec, ak sa chceme inšpirovať Fínskom?
Navštívili sme všetky stupne škôl až po univerzity a môžem povedať, že najviac je z ich systému cítiť dôveru, a to či už zo strany štátu k učiteľom, zo strany vedenia školy k učiteľom, ale aj od učiteľov k deťom. Človek cíti dôveru v maličkostiach.
Napríklad ma oslovilo, že centrom každej školy je jedáleň, kde sa všetci stretávajú a deti si sami naberajú obed. Niekto by povedal, že sa to môže zvrhnúť, lebo sa pri tom plytvá jedlom. My sme však videli opak. V každej škole si deti mohli vybrať, na čo majú chuť, a čo si naložili, to zjedli. Fungovalo to a navyše mali deti taniere plné ovocia a zeleniny.
Možno som nevidela iné problémy, ktoré riešia, ale na mňa spravilo veľký dojem, že na takýchto jednoduchých veciach učia deti samostatnosti. Mám nádej, že v mnohých prípadoch stačí aj u nás urobiť malý krôčik, ktorý pomaly spôsobí veľkú zmenu.
Sú však oblasti, v ktorých si myslím, že Fíni zachádzajú do extrému.
Napríklad?
Sú to najmä technologické veci. Napríklad sa snažia do škôl dostať umelú inteligenciu. Podľa mňa je to problém, lebo mi nedáva zmysel, aby o tom deti toľko vedeli.
Fíni svojimi reformami sledujú nové spoločenské trendy. Naproti tomu sa zdá, že katolícke klasické vzdelávanie nepotrebuje reformy, keďže tvrdí, že charakter človeka sa formuje stále tými istými spôsobmi. Myslíš si, že tvoji žiaci budú o pár rokov schopní žiť vo svete technológií?
Zatiaľ s nimi prichádzajú do kontaktu veľmi málo. My ich od vplyvu technológií chránime, možno aj trochu viac ako je bežné. Je to paradox, ale ja mám pocit, že to má pozitívny efekt.
V tomto veku deti nasávajú niečo úplne iné. Majú lásku ku knihám, mnohé veľmi radi čítajú a sú úplne nadšené literatúrou. Podľa mňa je zázrak dnešnej doby vidieť dieťa sedieť pri knihe s tým, že sa už teší na ďalšiu, alebo ako s nadšením rozpráva o príbehu, ktorý práve číta.
Keď vidím mnohé deti, ktoré v rovnakom veku sedia za mobilmi a tabletmi, dáva mi zmysel, že k technológiám pristupujeme takto. Myslím si, že zatiaľ naše deti o nič neprichádzajú. Veľmi rýchlo sa do toho dostanú, tak ako aj my sme sa do toho dostali, keď to prirodzene prišlo.
Na druhej strane Fíni tvrdia, že treba predbehnúť deti a byť ešte o krok pred nimi. Preto technológie dnes akoby umelo vtláčajú do škôl. Napríklad na jednom predmete majú akúsi virtuálnu školu, ktorú si deti sami budujú a prechádzajú z miestnosti do miestnosti. V miestnostiach majú aj učebné úlohy, môžu si ich rozkliknúť a v podstate sa pri tom aj učia.
Cieľom Fínov je úplne prestať používať učebnice. Chcú, aby deti nemali v rukách knihy, ale aby si všetko vedeli nájsť v počítači. Techniky majú v školách veľmi veľa, snažia sa byť pripravení skôr, ako sa k technológiám dostanú deti. Aj učiteľov sa snažia vzdelávať, aby v používaní technológií napredovali.
Nemôžem však povedať, že som týmto bola úplne nadšená. Nie som si istá, či toto je úplne to, čo chceme.
Skúsim trochu polemizovať. Na jednej strane vidíme krásny obraz dieťaťa čítajúceho knihu a žasnúceho nad veľkými myšlienkami nejakého príbehu. Na druhej strane by sme mohli vidieť dieťa, ktoré má ten istý príbeh otvorený na smartfóne alebo tablete. Zdalo by sa, že v oboch prípadoch môžu deti načerpať z príbehu to isté.
Podľa mňa úplne nie. Pri tablete, z ktorého by som si vedela prečítať to isté ako z knihy, mi chýba niečo, čo neviem úplne popísať.
Keď to vztiahnem na seba, chýbala by mi vôňa knihy či chvíľa, počas ktorej len tak listujem v knihe. Pri čítaní z tabletu by som nemala také isté pocity naplnenia. Ako človek s umeleckou dušou vnímam, že také čítanie by bolo sterilné. Pri čítaní knihy sa pozerám aj na ilustrácie a ďalšie detaily, ktoré sú s ňou spojené.
Asi by som to však nevedela lepšie odargumentovať (smiech).
Tešíš sa na budúci rok v Citadele?
Teším sa. Je to zase nová výzva. Aj tento rok bol pre mňa úplne nový, hoci som druhákov už dvakrát učila. Rada by som pokračovala ďalej s touto triedou, uvidíme, čo prinesie nový školský rok. Verím, že každá nová výzva, ktorá príde, ma opäť posunie o kúsok vpred.
Citadela je výnimočná škola, ktorá sa ako jediná na Slovensku venuje katolíckemu klasickému vzdelávaniu. Ponúka hodnotové ukotvenie, formáciu, overený vzdelávací model, ale aj prijímajúcu komunitu a rešpektujúci prístup k deťom.
Citadelu v roku 2020 založili Martin Luterán, rektor Kolégia Antona Neuwirtha a Slávka Kubíková, autorka bestsellerov Klub nerozbitných detí a Krotitelia displejov.
Fotografie v texte: archív A. Brodňanskej
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.
Kolégium Antona Neuwirtha
Námestie Padlých hrdinov 7, P. O. Box 51
900 28 Ivanka pri Dunaji