Štefan Murárik: Brainrot si pýta svoju daň
GenZ absorbovala náraz, ktorý spoločnosť utrpela počas koronakrízy a nik z nás nedokázal predpovedať následky. Nájdeme cestu von?
Vo štvrtok 22. januára 2026 si pripomíname 105. výročie narodenia Antona Neuwirtha – lekára, disidenta, veľvyslanca vo Vatikáne a človeka, ktorý dokázal odpustiť svojim mučiteľom
„Keď večer pred spaním v župane kľadol pri posteli a modlil sa. To bolo to, čo som videl každý deň. A tým skončil svoj každý deň,“ spomína Anton Neuwirth mladší na svojho otca. Tento obraz modliaceho sa otca zostal v pamäti syna ako najsilnejší symbol osobnosti, ktorá dokázala pretvoriť utrpenie na lásku.
Pri stom výročí Neuwirthovho narodenia organizovalo Kolégium Antona Neuwirtha panelovú diskusiu o odkaze lekára a politika, ktorý liečil zlo láskou. Pripomeňme si niektoré myšlienky aj dnes.
„On bol v prvom rade autentický človek,“ vysvetľuje jeho syn Anton Neuwirth ml. „Každý, kto sa s ním stretol, tak cítil túto autenticitu. V podstate u neho bola úplná zhoda medzi tým, čo veril, čo si myslel, čo hovoril a čo konal.“
Práve táto autenticita ho definovala na každom poli jeho pôsobenia – od medicíny cez politiku až po rodinu. Ako otec bol „veľmi láskyplný človek, ktorý sa pre nás deti a pre celú rodinu bol ochotný obetovať túto svoju lásku 24 hodín.“
František Mikloško, ktorý s Neuwirthom spolupracoval v KDH, dopĺňa: „Povedzme si, koho sme mali medzi laikmi, medzi vyznávajúcimi katolíckymi laikmi, koho sme mali takého človeka, ktorý by bol európskeho formátu. Anton Neuwirth bol vyznávajúci katolík, ktorý to dosvedčoval svojím životom a utrpením, a zároveň bol človekom naozaj európskeho formátu – on bol Európa.“
Odsúdenie na dvanásť rokov vo väzení komunistického režimu – to je skúška, ktorú málokto prežije bez vnútorného zlomenia. Ako to Neuwirth zvládol?
„Otec veril, že všetko to, čo dostáva v živote, dostáva ako dar od Boha,“ vysvetľuje František Neuwirth. „A snažil sa vo všetkom nájsť svoj zmysel. Či aj v tom utrpení, ktorý dostával, sa snažil nachádzať zmysel a tým pádom nereagoval na to nenávisťou alebo hnevom.“
Kľúčovú úlohu zohrala aj jeho manželka Eva. „Moja matka bola veľmi silná žena, silne veriaca, mala v podstate ten istý vnútorný kompas, ako môj otec. A tým pádom sa mohol otec behom celej svojej doby v kriminále spoľahnúť na to, že jeho žena bude naňho čakať a bude sa starať o tú rodinu.“
Na rozdiel od mnohých rodín disentov, ktoré sa po prepustení otca z väzenia rozpadli, Neuwirthovci to zvládli. „Keby nebolo tejto silnej matky, tak nie som si istý, ako by bola naša rodina dopadla,“ priznáva Anton.
Názov Neuwirthovej autobiografie Liečiť zlo láskou nie je iba poetickou frázou. Je to presný popis jeho životného postoja.
Martin Luterán, rektor Kolégia Antona Neuwirtha, zdôrazňuje: „Jedno veľké posolstvo je to, čo si vybral on sám pre názov autobiografie – liečiť zlo láskou. To je určite dôležitá súčasť jeho života, príklad obrovskej osobnej zrelosti a svätosti. Svätosti dokázať odpustiť všetkým prenasledovateľom, ktorí tridsiatnika, otca štyroch detí, zavreli nespravodlivo na 12 rokov do väzenia.“
V knihe, ktorú Neuwirth venoval svojmu synovi, napísal: „Ďakujem ti, že ma neustále nutíš hľadať pravdu.“
„To je jeden z dôvodov, ktorý by som chcel pripomenúť,“ hovorí Anton Neuwirth mladší. „Myslím, že to bol jeho kľúč do a životné neustále hľadanie pravdy. A podstatný ten odkaz, ktorý dáva pre tých ďalšie generácie, že keby všetci naši politici a všetci ľudia, ktorí sú zodpovední za veci verejné a za cirkev, boli vedení tým, že majú hľadať pravdu – tak by tie veci vyzerali úplne inak.“
Jednou z najkritickejších Neuwirthových pozícií bolo odmietanie stotožňovania slovenskosti s kresťanstvom.
„Niektorí predstavitelia Katolíckej cirkvi troška miešali pojem slovenskosti a kresťanstva,“ spomína syn. „A otec vždy zdôrazňoval, že sme v prvom rade deti Božie, potom sme kresťania a až potom sme Slováci. A že presadzovanie nejakých národných, ale nacionalistických tendencií nikdy nesmie byť úlohou kresťanstva. Nebol v tom ochotný robiť žiadne kompromisy.“
Keď hovorí František Mikloško o generácii formovanej Tomislavom Kolakovičom – k nej patril aj Anton Neuwirth – v jeho hlase zaznieva obdiv: „Oni zaživali tú strašnú silu, čo to znamená byť súčasťou zaujímavej a tvorivej generácie. Ja kedykoľvek niekoho stretnem teraz, s ktorým som sa dlho nevidel, my máme pocit, že vlastne pokračujeme v rozhovore, hoci sme sa roky nevideli. To je pocit jednej generácie.“
Martin Luterán sa pokúša o niečo podobné v Kolégiu Antona Neuwirtha: „Chceme presne tie piliere, ktoré sa dostali do jeho života v tom prostredí a v tom kľúčovom období, presne tie chceme ponúkať mladým ľuďom dnes, tu a teraz.“
Či sa to darí? „Moje poslanie nie sú tie výsledky, lebo tie neviem garantovať, ale je vytvárať presne to prostredie a tie podmienky, aby mohli mladí ľudia sa rozvíjať po všetkých stránkach. Aby mohli načerpať z tej hlbokej, krásnej, bohatej tradície západnej civilizácie, kresťanstva, katolíckej cirkvi.“
Toto bola ústredná otázka diskusie organizovanej Kolégiom ešte v roku 2021. Odpovede sa líšili v nuansách, ale vo svojej podstate smerovali k rovnakému záveru.
„Žiaden človek nemôže zmeniť svet. To môže iba Pán Boh,“ hovorí Anton Neuwirth mladší. „Ale každý človek zanecháva na tom svete jednu stopu. Niektorí z nás zanechali iba stopy, ktoré sú ako stopy v piesku na pláži. Keď príde prílivová vlna, tak tá stopa zmizne. Ale iní ľudia zanechajú stopy, ktoré tu pretrvajú storočia, možno tisícročia.“
Martin Luterán dopĺňa: „Jeden človek môže zmeniť svet, ale nemôže to urobiť sám. Lídri nepadajú z neba, prichádzajú v klastroch, v skupinách. Ale každý z nás ten svet zmení, či chce, či nechce – k lepšiemu alebo horšiemu.“
František Mikloško vidí situáciu cez prizmu dejín: „Keď sa hýbajú dejiny, keď zažívame historické chvíle, tak o osudoch rozhodujú jednotlivci. To boli ľudia, ktorí keď bol treba vysloviť nejaké slovo, vyslovili ho, alebo urobili nejaký čin a veci sa podľa toho pohli.“
Keď sa diskutujúci zamýšľajú nad súčasnosťou, v ich slovách zaznieva starosť aj nádej.
„Nemáme toho veľa,“ priznáva Mikloško na otázku o súčasných osobnostiach porovnateľných s Neuwirthom. „Keby to inšpirovalo aj ďalších a mladších politikov… No zdá sa, že dnes sa tá politika robí inak a stráca sa noblesa.“
Anton Neuwirth mladší je ešte kritickejší k situácii v Nemecku, kde žije: „Momentálne nie je žiadny politik, ktorý by sa tak hlboko opieral o svoje náboženské presvedčenie. Robí sa tu politika, ktorá je viac-menej oportunistická, riešia sa konkrétne problémy, ale chýba tu dlhodobá vízia, ktorá by pramenila z hlbokého ideologického presvedčenia a kresťanskej morálky.“
František Mikloško formuluje to, čo by Neuwirth možno najviac chcel vidieť dnes: „Keby všetci politici, všetci mocní tohoto sveta si zobrali v srdcu tieho odkazy – hlavne to spoločné hľadanie pravdy a konanie dobra – tak by na svete oveľa krajšie.“
František Neuwirth, starší syn, ktorý sa spontánne pripojil do debaty zo zahraničia, priniesol fascinujúci pohľad na to, čo otca formovalo: „Celú moju mladosť, otec keď mi o niečom hovoril, dával to vždycky do historických súvislostí. A ja si môžem povedať, že to je to podstatné, čo naučí mladých ľudí času. Aby pochopili čas, ktorý je za nami – a vďaka tomu sa naučíme času, ktorý nás čaká.“
Dodal aj jeden z najsilnejších obrazov o rodičoch: „Starý otec chodil každý deň na cintorín. Každý, každý deň. Až do svojej smrti. A na tejto láske vyrastol potom Anton.“
Maria Demeterová napísala do v čete: „Pán Neuwirth skutočne zanechal hlbokú stopu v srdciach mnohých ľudí, medzi inými aj v mojom. Často si kladiem otázku, čo by povedal na smerovanie a situáciu na Slovensku dnes. Či Anton zmenil svet? Rozhodne áno, medzi iným aj môj svet.“
A možno práve v tom je odpoveď na otázku, či môže jeden človek zmeniť svet. Nezmení ho v zmysle globálnych dejín – ale zmení konkrétne životy konkrétnych ľudí. A tí potom môžu zmeniť životy ďalších.
„Bol som vtedy 20-ročný mladý muž, a on bol človek niekde úplne inde, a bol ochotný venovať ten čas mladému,“ spomína Martin Luterán. „Keď vošiel do miestnosti, vtedy som pochopil, prečo sa svätí kreslia s gloriolou. Z neho niečo vyžarovalo.“
Možno práve tento obraz – človek, z ktorého vyžaruje niečo väčšie než on sám – je tým najlepším zhrnutím života Antona Neuwirtha. Človeka, ktorý dokázal liečiť zlo láskou. Človeka, ktorý zanechal stopu hlbšiu než piesku na pláži.
A možno práve takýchto ľudí svet dnes potrebuje najviac.
Každé dielo, ktoré mení ľudí aj spoločnosť, stojí na ľuďoch, ktorí mu veria. Vieme, že aj vy patríte medzi nich. Ďakujeme za vašu podporu činnosti Kolégia na číslo účtu: SK8911000000002669752115
