V prvom rade treba spomenúť, že pôsobenie Kolégia nemá konca a záleží len na tom, nakoľko s ním človek spolupracuje. Čo teda pre mňa robí vysokoškolský program Kolégia? Asi by sa dalo povedať veľa, no stále by to bolo málo. Zdá sa mi preto, že najlepší spôsob, akým môžem ilustrovať pôsobenie Kolégia v mojom živote, bude, keď vám načrtnem dva súbory podstatných faktov. Prvý bude spred dvoch rokov a druhý bude z tohto roka.

Prvý súbor: dva roky dozadu som žil život človeka v existenčnej kríze. Miloval som život, to áno. Večerné prechádzky či rozpravy s kamarátmi. No bolo ľahšie prežívať jeho strasti emocionálne indiferentne. Bol to spôsob, akým sa dala stlmiť nezmyselná bolesť nezmyselnej existencie. Ako to už býva s človekom, ktorý nemá zmysel života, no chce žiť, oddal som sa neprimeraným sebeckým hedonistickým úletom. Lebo keď už som tu, nech si to aspoň užijem, vravel som si. Naháňal som pôžitok, kde sa dalo, neraz som si pomáhal omamnými látkami a tváril som sa, že ma to napĺňa. Bol som pripravený zanevrieť na rodinu a moje priateľstvá boli poväčšine úžitkové či pôžitkové. Hľadal som dobrodružstvá, aby som nachytal čo najviac zaujímavých spomienok, aby som mal čo najzaujímavejší príbeh – nech sa mám čím chváliť. Tento cieľ sa mi dnes splnil… teda až na to, že sa nie je zatiaľ veľmi čím chváliť. Ale teraz vážne. Ide o to, že som si plánoval budúcnosť, aby som mal zaujímavú minulosť, no unikala mi prítomnosť. 

Druhý súbor faktov je otočený naruby. Dnes totiž cítim bázeň iba z myšlienky na takzvaného nehybného hýbateľa či nezapríčinenú príčinu, i keď stále hľadám tvár a meno Stvoriteľa. Znovu som objavil lásku k rodinným príslušníkom, i keď rozhovory o tom, že netreba vylučovať možnosť Kristovho Božstva s otcom-moslimom sú zriedka hladké. Pôžitok som, dúfajme, vymenil za dobrá ako poznanie, priateľstvo, krása či iné. Mám nádej, že raz dosiahnem šťastie. A utrpenie? Takisto ako bolesť nadobudlo aspoň aký-taký zmysel. Skrátka, ako by to asi vyjadril jeden náš jezuita z Kolégia: „Nízkotučný život sa stal plnotučným, alebo minimálne polotučným na ceste k plnotučnému.“ 

Čo sa teda stalo medzi prvým a druhým súborom faktov? Nuž, nie je to žiadna enigma – predsa Kolégium. A čo v Kolégiu? – možno sa pýtate. Nuž, bolo treba niekoľko textov geniálnych mysliteľov staroveku a stredoveku na očistenie rozumu. A hŕbu konkrétnych činorodých skutkov lásky mojich priateľov, akademikov i tímu na očistenie srdca. Kolégium mi v istom zmysle zachránilo život, povedal mi jeden môj spolužiak, a ja s ním súhlasím. Kto zachráni život, akoby zachránil svet, nie je tak? Kolégium sa mi darovalo a vďaka tomu mám chuť darovať seba. Zhrniem, čo pre mňa robí, slovami Antona Neuwirtha: lieči zlo láskou. Vďaka, otec rektor, vďaka všetkým donorom a Deo gratias.