Dialektika

         Marx svoje dialektické chápanie sveta prevzal od nemeckého idealistického filozofa G. W. F. Hegela, ktorý mu bol inšpiráciou a ako idealista aj predmetom kritiky. Hegel vnímal celú skutočnosť – od myšlienok v hlave jednotlivca až po medzinárodné vzťahy – ako vzájomné pôsobenie protikladov až protirečení. Tie však proti sebe nebojujú jalovo alebo likvidačne, ale tvorivo, takže výsledkom ich súperenia je niečo nové, čo obsahuje prvky oboch pólov, ale novým, obohacujúcim spôsobom.

         Keď napríklad hovoríme o troch pilieroch západnej civilizácie, gréckom, rímskom a kresťanskom, chápeme, že medzi Grékmi a Rimanmi, a neskôr medzi rímskym a kresťanským svetom boli najprv napätia, ba aj krvavé konflikty. Postupne sa však z týchto konfliktov vynorila civilizácia, ktorá dokázala jednotlivé prvky daných kultúr nielen zosúladiť tak, aby neboli v konflikte, ale aj aby sa vzájomne posilňovali a rozvíjali. Tento proces od vzájomného konfliktu k vzájomnému zjednoteniu a posilňovaniu Hegel nazýva dialektika. 

         Samozrejme, myšlienka dialektiky pochádza už z antiky. Za jej pôvodcu sa považuje Herakleitos so svojím typicky záhadným výrokom „otcom všetkého je boj“. Pre Platóna je dialektika najvyšším nástrojom filozofovania, cestou k svetu ideí ako aj k tej najvyššej idei, idei dobra. Dialektický proces Platón opisuje vo svojom 7. liste takto: „Keď sa jednotlivé veci, pomenovania, definície, názory a iné zmyslové veci navzájom o seba trú, opravujú sa v láskavých posudkoch a s prajným používaním otázok a odpovedí, tu konečne vyšľahne oheň poznania a pochopenia o každej jednotlivej veci pri najväčšom úsilí, akého je ľudská sila schopná.“

         Toto vzájomné trenie mienok v láskavom rozhovore Platón pekne ukazuje v dialógu Symposion (Hostina) o láske. Tu všetci prítomní na hostine, či skôr pitke po hostine, postupne hovoria o láske, každý zo svojho pohľadu – pohľadu lekára, skladateľa komédií či tragédií a iných. Napokon Sokrates predstaví – nie ako vlastný názor, ale ako prednášku kňažky Diotimy – nové chápanie lásky, ktoré integruje, ale zároveň nevyhnutne aj modifikuje všetky dovtedy prednesené názory.

         Ešte podrobnejší program dialektickej diskusie podáva Aristoteles. Na začiatku každej skúmanej otázky uvádza všeobecnú tézu, na ktorej sa všetci diskutujúci zhodnú. Potom uvádza jednotlivé a vzájomne protirečivé názory na danú tému a kritizuje ich, či už na základe ich vnútorného protirečenia alebo preto, že opomínajú niektoré veci, ktoré by mali vysvetliť.

         Potom prichádza s vlastným riešením, ktoré tiež vychádza zo všeobecnej tézy, a zároveň spája všetky ostatné názory. V poslednom kroku ukazuje, že hoci predchádzajúce návrhy odmietol ako nie úplne pravdivé, predsa sa v niektorom aspekte zhodujú s tým jeho. Aristoteles túto metódu používa napríklad pri diskusii medzi materialistami a idealistami, ale aj pri diskusii o tom, v čom spočíva blaženosť človeka.

         Dialektika je teda pre klasikov umenie rozhovoru, pri ktorom sa z jednotlivých protirečivých (a teda čiastkových) názorov prechádza k hlbšiemu a všeobsiahlejšiemu. Možno práve ona je tým, čo potrebujú naše dnešné trpko rozdelené časy.