Veda

         Všetko naše poznanie sa začína zmyslovým vnemom. Zo skúsenosti s jedným, dvoma, tisícmi jabĺk získame pochopenie „jablkovitosti“. Postupne, nepriamo, lebo „jablkovitosť“ ako takú neuvidíme. No ani po tejto abstrakcii nebude „jablkovitosť“ v mysli ako taká, ale vždy si budeme pomáhať našou predstavivosťou konkrétneho jablka. V tomto majú vedeckí pesimisti pravdu. No ich agnosticizmus prekračuje rozumnú mieru. Tvrdenie „nič sa nedá poznať“ je opäť nezmyselné, lebo vyvracia samo seba. Veď tvrdí, že aspoň jedna vec sa poznať dá: to, že sa nedá poznať nič. Keby mali pravdu, Tolkienova Stredozem by sa nelíšila od Einsteinovej teórie relativity. Veda však nie je umenie – umenie tvorí, ale veda objavuje.

         Pri pozorovaní sa však poznávanie nekončí. Z pochopenia vecí („jablko“) si tvoríme úsudky („Toto jablko je červené.“). Úsudky zas spájame uvažovaním a argumentovaním do logických záverov („Červené jablká sú chutné. Toto jablko je červené. Teda bude chutné.“). Uvažovaním sa tak môžeme dostať aj k poznaniu, ktoré presahuje bezprostrednú skúsenosť – zovšeobecnením. A to dokonca aj k poznaniu nemateriálnych vecí, napríklad k pojmu „pravda“.

         Objektívna pravda znamená zhodu myšlienok, ktoré máme v mysli, s realitou, s tým, čo existuje, a to tak, že táto realita nezávisí od názoru. S objektívnou pravdou sa nedá nesúhlasiť. Aj keď si myslím, že sklenené dvere predo mnou nie sú, o ich objektívnosti ma presvedčí neúspešná skúsenosť nimi prejsť. Naviac veda sa zaoberá univerzálnou pravdou. 

         To, že čítam tento článok, je síce pravda, ale nie je univerzálna, len partikulárna, a preto nie je predmetom vedy. Partikulárna pravda sa dá jednoducho overiť – empíriou. To, či je toto červené jablko naozaj chutné, zistím, keď ho ochutnám. Ale to, či je každé červené jablko chutné, by som si overil len ochutnaním všetkých červených jabĺk, čo je takmer nemožné. Ako teda veda poznáva objektívnu univerzálnu pravdu? 

         Veda ju poznáva neisto. Vedecká teória je pravdepodobne pravdivá – počtom úspešných predpovedí sa jej dôveryhodnosť zvyšuje, neúspešnou predpoveďou svoju pravdivosť stráca.

         Ale veda nie je jediný zdroj objektívnej pravdy, lebo okrem zmyslov, kde sa poznanie začína, poznávame aj rozumom, kde sa poznanie končí. Zovšeobecnenia filozofie, rovnako ako zovšeobecnenia vedy vychádzajú z empírie. No táto nevzišla z výskumu, ale z reflexie skúsenosti. Laboratórium filozofa je myseľ. Obe poznania môžu byť vystavené dvom skúškam: logickej koherentnosti a overeniu skúsenosťou. 

         Pesimistický pohľad podceňuje vedu, ale optimistický pohľad podceňuje človeka. „Pokiaľ neuvidím, neuverím“ priznáva človeku len zmysly, ale zabúda na úžasnú schopnosť rozumu. Objektívna pravda sa poznať dá – materiálna vedou a ešte väčšia filozofiou.