Veda
MARIÁN JANÍK
Na vedu existujú dva opačné pohľady: jeden ju preceňuje, druhý podceňuje. Príliš optimistický tvrdí, že iba veda môže poznať objektívnu pravdu. „Filozofia je mŕtva.“ (Hawking) Príliš pesimistický tvrdí, že objektívna pravda o svete sa nedá poznať a veda skúma len ľudské koncepty. „Nepoznáme veci aké sú, iba ako sa zdajú.“ (Kant) Oba tieto pohľady sú problematické.
Prvý pohľad vyvracia sám seba. „Iba veda môže poznať objektívnu pravdu“ predsa nie je tvrdenie vedy, a predsa chce povedať niečo, čo má byť objektívne pravdivé. Nevzišlo z kontrolovaného experimentu a nebolo overené meraním. Je to tvrdenie, ktoré zahŕňa celú vedu, preto musí vychádzať z niečoho nad vedou – z filozofie.
Druhý pohľad tiež vedie k absurdnosti. Sv. Tomáš Akvinský píše: „Niektorí si myslia, že rozum poznáva iba dojmy. To je ale očividne mylné. Po prvé, keby to, čo chápeme, boli iba dojmy, každá veda by sa zaoberala dojmami vo vnútri duše, a nie vecami mimo duše.“ Inými slovami, každá veda by bola psychológia, čo očividne nie je. Pokračuje: „Po druhé, nie je to pravda, lebo by to viedlo k názoru, že »čokoľvek sa zdá, to je pravda«. A tak by boli všetky názory rovnako pravdivé.“ Tento druh relativizmu je ale tiež očividne mylný, lebo inak by aj „protirečivé tvrdenia boli pravdivé zároveň“.
Na každom omyle, ktorý sa ujme, je kúsok pravdy. Optimistický pohľad správne považuje zmyslové vnemy za zdroj poznania a experiment za metódu overenia pravdy. Tomuto pohľadu nahráva úžasná zhoda medzi vedcami v porovnaní s filozofmi. Väčšina vedcov sa zhodne na tom, že elektrón existuje, aj keď ho nikto nevidel. Ale na tom, či existuje duša, sa väčšina filozofov nezhodne, aj keď ju majú všetci. Pesimistický pohľad správne považuje naše poznanie vecí, aké sú, za nepriame a závislé na zmysloch. Je to pochopiteľná reakcia na nedôveru zmyslom, ktorú podporila novosť kvantovej mechaniky, ktorá sa úplne vymyká každodennej skúsenosti.
Všetko naše poznanie sa začína zmyslovým vnemom. Zo skúsenosti s jedným, dvoma, tisícmi jabĺk získame pochopenie „jablkovitosti“. Postupne, nepriamo, lebo „jablkovitosť“ ako takú neuvidíme. No ani po tejto abstrakcii nebude „jablkovitosť“ v mysli ako taká, ale vždy si budeme pomáhať našou predstavivosťou konkrétneho jablka. V tomto majú vedeckí pesimisti pravdu. No ich agnosticizmus prekračuje rozumnú mieru. Tvrdenie „nič sa nedá poznať“ je opäť nezmyselné, lebo vyvracia samo seba. Veď tvrdí, že aspoň jedna vec sa poznať dá: to, že sa nedá poznať nič. Keby mali pravdu, Tolkienova Stredozem by sa nelíšila od Einsteinovej teórie relativity. Veda však nie je umenie – umenie tvorí, ale veda objavuje.
Pri pozorovaní sa však poznávanie nekončí. Z pochopenia vecí („jablko“) si tvoríme úsudky („Toto jablko je červené.“). Úsudky zas spájame uvažovaním a argumentovaním do logických záverov („Červené jablká sú chutné. Toto jablko je červené. Teda bude chutné.“). Uvažovaním sa tak môžeme dostať aj k poznaniu, ktoré presahuje bezprostrednú skúsenosť – zovšeobecnením. A to dokonca aj k poznaniu nemateriálnych vecí, napríklad k pojmu „pravda“.
Objektívna pravda znamená zhodu myšlienok, ktoré máme v mysli, s realitou, s tým, čo existuje, a to tak, že táto realita nezávisí od názoru. S objektívnou pravdou sa nedá nesúhlasiť. Aj keď si myslím, že sklenené dvere predo mnou nie sú, o ich objektívnosti ma presvedčí neúspešná skúsenosť nimi prejsť. Naviac veda sa zaoberá univerzálnou pravdou.
To, že čítam tento článok, je síce pravda, ale nie je univerzálna, len partikulárna, a preto nie je predmetom vedy. Partikulárna pravda sa dá jednoducho overiť – empíriou. To, či je toto červené jablko naozaj chutné, zistím, keď ho ochutnám. Ale to, či je každé červené jablko chutné, by som si overil len ochutnaním všetkých červených jabĺk, čo je takmer nemožné. Ako teda veda poznáva objektívnu univerzálnu pravdu?
Veda ju poznáva neisto. Vedecká teória je pravdepodobne pravdivá – počtom úspešných predpovedí sa jej dôveryhodnosť zvyšuje, neúspešnou predpoveďou svoju pravdivosť stráca.
Ale veda nie je jediný zdroj objektívnej pravdy, lebo okrem zmyslov, kde sa poznanie začína, poznávame aj rozumom, kde sa poznanie končí. Zovšeobecnenia filozofie, rovnako ako zovšeobecnenia vedy vychádzajú z empírie. No táto nevzišla z výskumu, ale z reflexie skúsenosti. Laboratórium filozofa je myseľ. Obe poznania môžu byť vystavené dvom skúškam: logickej koherentnosti a overeniu skúsenosťou.
Pesimistický pohľad podceňuje vedu, ale optimistický pohľad podceňuje človeka. „Pokiaľ neuvidím, neuverím“ priznáva človeku len zmysly, ale zabúda na úžasnú schopnosť rozumu. Objektívna pravda sa poznať dá – materiálna vedou a ešte väčšia filozofiou.
Marián Janík
Vyštudoval jadrové a fyzikálne inžinierstvo na Slovenskej technickej univerzite a fyziku tuhých látok na Univerzite Komenského. V súčasnosti si robí doktorát z experimentálnej kvantovej fyziky vo Viedni, kde skúma ako na diaľku previazať dve elementárne častice náboja pomocou jednej elementárnej častice svetla. Je absolventom dvojročného programu Kolégia Antona Neuwirtha.
Ilustračná fotografia: Joel Filipe
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.