Emócie

Sv. Tomáš chápe človeka ako zloženého z tela a duše. Dušu delí na dve časti, ktoré interagujú so svetom: zmyslovú, ktorú máme spoločnú so zvieratami, a rozumovú, špecificky ľudskú. Naviac duši pripisuje dve schopnosti, ktorými interaguje so svetom: poznávaciu, ktorou informácie o svete získava, a žiadostivú, ktorou sa do sveta zapája. Obe časti duše majú obe schopnosti. Poznávacia schopnosť rozumovej časti je rozum. Žiadostivá schopnosť rozumovej časti je vôľa. Poznávacia schopnosť zmyslovej časti sú zmysly. A žiadostivá schopnosť zmyslovej časti je tá, kde sa odohrávajú vášne, čo je Tomášov termín pre emócie.

Slovo “vášeň” (lat. passio) pochádza zo slovesa “utrpieť”, čo presne vystihuje podstatu vášní – niečo čo sa nám stane, niečo, voči čomu sme “pasívni” (prídavné meno od passio). Keď sa pozriem na ovečku, “utrpím” vnem ovečky bez môjho rozhodnutia a námahy. Rovnako je to s vášňami – keď sa pozriem na vlka, okrem toho, že “utrpím” vnem vlka, “utrpím” aj strach. “Utrpím” ho bez môjho rozhodnutia. Prežívanie emócií teda začína vnemom a prejaví sa ako tendencia konať, v prípade vlka utiecť.

Keďže vášne majú charakter pasivity, zdá sa, že nad nimi nemáme kontrolu a sme bezbranní. Ako má sv. Tomáš vo zvyku, toto zdanie rieši rozlíšením: Žiadostivo-zmyslová časť duše síce je voči emóciám pasívna, ale zvyšok duše nie. “Rozum nie je úplne zatemnený vášňou, takže jeho úsudok zostáva do určitej miery slobodný. A aj keď vôľa nemôže zabrániť vzniku vášne, predsa len ju môže nechcieť alebo nesúhlasiť s ňou.” (Suma Teologická I-II, q. 10, a. 3) Aj keď sčasti som voči emóciám pasívny (nevyberiem si či sa nahnevám), môžem ich kontrolovať (vyberiem si ako sa v hneve zachovám). 

To sa Ti povie, sv. Tomáš… Naše konanie nie je vášňami určené, ale je nimi ovplyvnené. Naše skutky pod vplyvom emócií nie sú celkom dobrovoľné a niekedy ich spätne ľutujeme. “Keď je človek ovplyvnený vášňou, niečo sa mu zdá vhodné, čo by sa mu inak vhodným nezdalo: to čo príde vhodné nahnevanému, nepríde vhodné kľudnému”. (ST I-II, q. 9, a. 2) Ako teda skrotiť naše emócie? Ak slobodu nechápeme ako robiť si, čo sa mi zachce, ale urobiť to, čo naozaj chcem, ako byť skutočne slobodný?

Sv. Tomáš dáva dve rady: prvá je rozumová integrácia vášní. Prežívanie emócie začína vnemom, ale do hry vstupuje aj interpretácia. Slon sa nebojí myši preto, lebo forma myši zahŕňa strašidelnosť, ale preto, že ju tak interpretuje sloním inštinktom. U človeka je to podobne. Sv. Tomáš píše: “Vášne sú hýbané interpretáciou. Ale interpretácia je hýbaná rozumom. Takže rozum usmerňuje vášne a tie ho poslúchajú. Každý si to môže vyskúšať na sebe: hnev alebo strach možno zmierniť alebo uhasiť uvažovaním”! (ST I, q. 81, a. 3) Nemyslí tým začať uvažovať nad zmyslom bytia, ale zracionalizovať si situáciu. Keď si v hneve na profesora, ktorý mi dal FX, uvedomím, že som sa vôbec neučil, nespravodlivý hnev na profesora ma prejde (no možno ho vystrieda spravodlivý hnev na seba). 

Druhá rada je tréning, pestovanie cností. “Duša riadi telo despotickou vládou, lebo telo nemôže duši nijako odporovať. Ale rozum riadi vášne politickou vládou, pretože odporovať môžu.” (ST I, q. 81, a. 3) “Niekedy sa stane, že v určitej situácii vášne zabránia použitiu rozumu. Preto aby človek dobre konal, je nutné nielen aby jeho rozum bol dobre uspôsobený intelektuálnymi cnosťami, ale aj jeho žiadosti morálnymi cnosťami.” (ST I-II , q. 58, a. 2) A to sa dá len krok po kroku – stačí začať s narátaním do desať.

Cieľom je emócie skrotiť, nie uhasiť. “Cnosť nemá spraviť vášne nečinné, pretože zmyslom cností je podriadiť ich nariadeniu rozumu.” (ST I-II, q. 59, a. 5) Vášne nás motivujú konať, hýbu našu dušu smerom k aktivite. Stav ľahostajnosti a nezáujmu psychológovia nazývajú apatia (doslova “bez vášne”).

Ako zvyčajne, sv. Tomáš to zaparkoval presne v strede medzi dvoma extrémami: emócie netreba ani potláčať, ani sa nimi netreba nechať zmietať. Treba ich správne integrovať do nášho človečenstva. Platón prirovnáva ľudskú dušu k vozu ťahanému koňmi, ktoré ženie pohonič. Žiť život v plnosti neznamená tieto kone uspať, ani ich nechať behať kade sa im zachce, ale ich skrotiť a usmerniť smerom, o ktorom rozhodol pohonič, teda rozum.