Duša

Čo to ale tá duša je? A má tento pojem rovnaký význam, ako o ňom pred takmer 2500 rokmi písal Aristoteles vo svojom diele De Anima, teda pojednanie O duši? Skôr ako sa dostaneme k Aristotelovej koncepcii duše, musíme sa najprv zastaviť pri duši Reného Descarta.

Ak je naše telo niečím fyzickým a naša duša niečím mentálnym, a súčasne sú telesnosť a mentálnosť podľa Descarta radikálne odlišnými substanciami, sme teda vedení k myšlienke istého neprekonateľného dualizmu. Svet sa skladá z dvoch od seba odlišných a nezávislých substancií, ktoré spolu síce  interagujú, ale nevieme ako. Vieme však, hovorí Descartes, že ako ľuďom nám je vlastné myslieť, a teda pochybovať, a že naše uvedomenie si tejto schopnosti je nespochybniteľným poznaním, ktoré dokonca ukotvuje našu existenciu. Cogito ergo sum.

Ak je tento karteziánsky obraz reality pravdivý (a zdá sa, že naše chápanie rozdielu medzi telesnými a duševnými ochoreniami tomu nasvedčuje), vyplýval by z toho nasledujúci záver: Ak dnes hovoríme o niečom duševnom, dušu chápeme ako myseľ, súbor mentálnych schopností ako myslenie, chcenie či rozhodovanie, a takto chápanú dušu vnímame ako radikálne odlišnú od tela. Obrazne si predstavme telo a myseľ ako auto a vodiča. Aristoteles s týmto obrazom nesúhlasí, a v rámci jeho teórie je duša a telo v harmonickej, aj keď dynamickej jednote. 

Začnime s jednoduchou otázkou. Čo vlastne prvých mysliteľov viedlo k tomu, že začali rozprávať či hovoriť o duši? Pozorovali svet okolo seba a videli, že je zložený zo živých a neživých vecí. Aký je medzi nimi rozdiel? Podľa Aristotela sa o rozdiel stará práve duša, ktorá je vlastná čomukoľvek, čo nazývame živým organizmom. A ako sa táto duša prejavuje? Rôzne, v závislosti od konkrétneho druhu organizmu, ale vždy ide o nejaký druh „pohybu“. Rastliny majú vegetatívnu dušu, pretože sa vedia rozmnožovať, prijímať a spracovať výživu; zvieratá majú okrem toho aj zmyslovú dušu, pretože s prostredím interagujú cez zmysly a dokážu sa pohybovať; a ľudia majú racionálnu dušu, ktorá dokáže okrem vegetatívnych a zmyslových schopností aj abstraktne rozmýšľať. 

Duša je istý princíp a slovo princíp v tomto kontexte chápeme ako príčinu, ako nejakú kauzálnu silu. V tejto súvislosti Aristotelova teória pracuje s ďalšími kľúčovými rozlíšeniami a hovorí o rozdiele medzi tzv. potenciou a aktualitou, a medzi matériou a formou. Ak aplikujeme tieto rozlíšenia na dušu, tá je tým princípom, ktorý aktualizuje potenciu, a keďže Aristoteles chápe matériu ako potenciu, duša je potom formou tejto matérie. Formu si netreba predstavovať ako nejakú formičku na pieskovisku alebo ako formu na oblievanie.

Ak sa pozrieme na človeka, jeho formou je jeho racionalita a tá je princípom jeho rozhodovania a konania. Súčasne môžeme Aristotelovým jazykom povedať, že keďže je racionalita to, čo nás definuje a odlišuje od iných zvierat, naša duša je našou tzv. substanciálnou formou. Inými slovami, našu potenciu a matériu môže informovať a aktualizovať viacero foriem, napríklad môžem mať istú výšku, farbu vlasov, môžeme byť z takej či onakej rodiny, žiť na istom mieste atď., ale odhliadnuc od týchto vlastností, stále vo mne pretrváva moja racionálna identita. 

Descartes a Aristoteles poskytujú dva odlišné, ale dejinne významne pohľady na dušu. Žijeme v post-Descartovskom svete a mainstreamové chápanie duše o nej hovorí ako o identickej s tým, čo nazývame myseľ; a myseľ, podobne ako software a hardware, je plne nezávislá od tela. Aristotelovské pred-Descartovské chápanie duše je bližšie k tomu, čo dnes nazývame psychosomatika, teda previazanosť mysle a tela, a ľudské telo nevidí ako niečo, čo vlastníme, ale ako to, kým sme. Ako povedal rakúsky filozof Ludwig Wittgenstein, „ľudské telo je najlepším obrazom ľudskej duše“ a Aristoteles by s uznaním prikývol.