Kolégium dáva študentom výhodu, ktorú na iných školách nedostanú
Ako sa dá trénovať kritické myslenie v praxi? Ako to robí Univerzitné kolégium?
Absolvent Univerzitného kolégia Samuel Trizuljak napísal dizertačnú prácu o kresťanskej kultúre v náročných časoch 20. storočia na Slovensku. Plánuje ju vydať knižne a v zahraničí. Čo objavil v Hlinkovej avantgarde? Aké vlny zdvihla kresťanská kultúra v dobe vojny a vznikajúceho samostatného štátu?
Na Karlovej univerzite si úspešne obhájil svoju dizertačnú prácu s provokatívnym názvom Hlinkova avantgarda. Ako vznikol tento názov?
Každá dobrá akademická historická práca musí mať nejakú zápletku, nejaký paradox, ktorý sa snaží vysvetliť alebo priblížiť. Takouto inšpiráciou pre tému mojej práce bol moment, možno desať rokov dozadu, keď som si uvedomil, že mnoho slovenských spisovateľov a literátov, ktorí sú súčasťou kánonu modernej slovenskej kultúry, zastávalo za Slovenského štátu rôzne spoločensky významné pozície. Postavy ako Hronský, Smrek, Gašpar, Beniak či Dilong a mnohí ďalší pôsobili vo významných štátnych inštitúciách či spolkoch, Smrek na Úrade propangandy, Hronský v Matici slovenskej, Dilong ako kaplán pri armáde na fronte…
Uvedomil som si, že na slovenskej literatúre som sa ja a ďalší stredoškoláci učil, že tieto postavy boli „dobré“, kým na dejepise som sa učil, že Slovenský štát bol „zlý“. Ale nikto sa nikdy nepýta samozrejmú otázku a to, ako mohli “dobrí” spisovatelia mať tak významné úlohy v takom „zlom“ štáte.
Rozmýšľal som teda, ako toto napätie zachytiť priamo v názve. Pohrával som sa ešte s názvom Doba ľudová, ktorý by poukazoval na význam fenoménu ľudovej strany a jeho presahov do kultúrno-spoločenského života. Zároveň by bol slovnou hračkou na „dobu ľadovú“, teda fakt, že z niektorých aspektov tej doby, ako židovská otázka, dodnes mrazí.
Nakoniec u mňa vyhrala iná slovná hračka, Hlinkova avantgarda, ktorá to napätie v kultúre zachytáva priamejšie. Ale musím ešte opraviť, kompletný názov práce totiž znie takto: Hlinkova avantgarda? Vzostup a pád modernej kresťanskej kultúry na Slovensku, 1930-1948.
Ten otáznik aj pokračovanie majú svoj význam. Naznačujú, že v kontraste s dnešným prevládajúcim čierno-bielym vnímaním slovenských dejín v polovici 20. storočia, vzťah kresťanstva, kultúry a politiky bol mnohosmerný, a tiež, že pristupovať k tejto téme výhradne cez udalosti rokov 1939-45 – ako bol môj pôvodný zámer – môže byť veľmi skresľujúce. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
V skratke: čo je najhlavnejší argument tvojej publikácie?
Tak ako mnohé iné národné kultúry, aj slovenská kultúra prežíva v období prvej polovice 20. storočia bezprecedentný rozmach kresťanskej kultúry, vedy a umenia. Pre toto obdobie je charakteristické, že literáti, umelci a intelektuáli naprieč Európou usilujú spraviť kresťanstvo nanovo relevantné pre modernú dobu – v katolíckom kontexte toto úsilie vrcholí v 60. rokoch koncilom.
V rôznych krajinách sa v medzivojnovom období objavujú silné generácie katolíckych spisovateľov a mysliteľov, často konvertitov, ktorí budia záujem nielen v Cirkvi, ale aj mimo nej, u svojich sekularizovaných súčasníkov. V Anglicku je to generácia okolo Dawsona, Chestertona a Tolkiena, vo Francúzsku okolo Maritaina, Bernanosa, Claudela, Lubaca. Sú to mená, ktoré dôverne poznáme aj zo syláb Kolégia alebo SLH, ich diela sa dodnes čítajú na celom svete…
Moja téza je, že podobný rozmach sme prežili aj na Slovensku, a tento rozmach ako celok nikdy nebol úplne uchopený, zmapovaný a docenený. Zväčša sa hovorí o básnikoch katolíckej moderny, ale to bola v skutočnosti len špička ľadovca. Moja práca mapuje všetky najvýznamnejšie skupiny kresťanských kultúrnych pracovníkov tej doby, opisuje ich kultúrny program, vzájomné polemiky, mieru ich politickej angažovanosti. Prednosťou mojej práce je jej syntetický, chronologický a komprehenzívny charakter. Na jednom mieste sa o tomto rozmachu dozviete všetko, čo potrebujete.
Je zaujímavé, že prvýkrát si sa k otázke, ako vyzerala kresťanská inteligencia v predvojnových rokoch, dostal pri čítaní eseje C. S. Lewisa Learning in War-Time v roku 2016, čo bolo počas tvojho štúdia Kolégia. Má teda KAN svoj podiel na tvojej práci? Musela téma zrieť a dozrieť takmer desaťročie?
Áno, Lewisov text sa ma hlboko dotkol. V Kolégiu som prvýkrát čítal aj niektoré diela od dobových slovenských kresťanských autorov, dodnes si spomínam na seminár s Jurajom Šústom, kde nám predstavil Hanusovu Rozpravu o kultúrnosti ako rebrík, po ktorom sa celý život zbožný a vzdelaný človek štverá. Počas štúdia v Kolégiu som bol tiež prijatý na ročného magistra na Oxford. Tam sa môj záujem o dobovú slovenskú inteligenciu ďalej prehĺbil. Chodil som tam na stretnutia spolku lewisológov a tolkienológov, fascinovalo ma, že s Oxfordom je tradícia týchto mimoriadnych kresťanských spisovateľov dodnes spätá. Zároveň som sa však na tých stretnutiach cítil akosi cudzo. V Tolkienovom diele cítiť na pozadí oblé zelené kopčeky anglického vidieka, teda Hobitín, či pusté škótske vrchy, akým je Osamelá hora v Hobitovi. Ale mne tam niekde na pozadí chýbali Dunaj a Tatry, vnímal som, že som súčasťou ešte inej kultúrnej tradície.
Ako tému diplomovky som si vtedy vybral práve Hanusovo myslenie počas vojny a táto téma sa so mnou potom tiahla ďalej. V tom všetkom rolu zohralo aj to, že moji starí rodičia Alexander a Eva Trizuljakovci patrili k významným slovenským kresťanským umelcom v druhej polovice 20. storočia a môj otec Klement posledných dvadsať rokov spravuje ich pozostalosť. Vyrastal som v prostredí, kde sa o slovenskej kultúre veľa hovorilo, potom som dostal možnosť študovať na špičkových svetových univerzitách, naprieč tým celým nejako zrela aj moja viera. Téma teda trochu reflektuje aj môj vlastný príbeh. A áno, taká téma môže zrieť veľa rokov, ak má aj dizertačka za niečo stáť, chce to čas. Pamätám si ako nás Martin Luterán zvykol strašiť, že jeho školiteľ John Finnis písal svoje najvýznamnejšie dielo viac než desaťročie. Pridávam sa k tejto výstrahe.
Tvoja „dizertačka“ sa venuje štyrom kresťansky orientovaným milieux okolo Jozefa Cígera Hronského, Ladislava Hanusa, Emila Boleslava Lukáča a Tomislava Kolakoviča. Kto boli títo kultúrni pracovníci a čo konkrétne ich spájalo okrem časového obdobia, že ich možno považovať za „avantgardu“ kresťanskej kultúry?
Všetky tieto osobnosti a ich skupiny spolupracovníkov spájalo to, že boli reformne orientované. Tým myslím, jednoduchú myšlienku, že sa pokúšali aktualizovať odveké kresťanské myšlienky pre svoju vlastnú dobu. Fenomén avantgardy má silné ľavicové konotácie, ale je možné ho vnímať aj neutrálne. Avantgarda doslovne znamená predvoj. Pod avantgardou sa všeobecnejšie rozumejú skupiny umelcov a kultúrnych pracovníkov „mimo mainstream“. V metropolách moderného európskeho kultúrneho života ako Paríž sa umelci a literáti často združovali okolo drobných časopisov, niekedy v konkrétnej mestskej štvrti, aby sa vzájomne povzbudzovali pri razení nových kultúrnych programových línií. Hanus a jeho krúžok sústredený na Spišskej Kapitule redigovaním časopisov prinášal teologické akcenty, ktoré boli koncilom potvrdené až o dvadsať rokov neskôr, podobne to bolo s Kolakovičovým uvažovaním o roli laikov v cirkvi. V kultúre zase Hanusov spišský krúžok ruka v ruke s Hronského Maticou slovenskou bojoval proti ambíciám staršej časti slovenského kléru cenzurovať vydávanie literatúru na základe prvoplánových moralistických kritérií. Lukáčova veľká téma, popri podpore moderných smerov v poézii, bolo v tej dobe rodiace sa svetové ekumenické hnutie.
Rozlišuješ medzi „ortodoxným reformizmom“ (Hanus, Kolakovič) a „nadkonfesnou spoluprácou“ (Hronský, Lukáč). Ako vysvetľuješ tento zásadný ideový rozdiel v prístupe ku kultúrnemu rozvoju a aké boli jeho historické dôsledky?
Veľmi stručne: Hanus a Kolakovič boli hlboko presvedčení, že katolícka viera prináša najplnšie odpovede na veľké otázky o zmysle ľudského života a nášho sveta, ako aj najlepšie riešenia na horúce otázky vlastnej doby. Ako reformisti sa snažili reflektovať osobitosť modernej doby, Kolakovič predovšetkým sociálnu otázku, Hanus napríklad vzďaľovanie sa moderného a sakrálneho umenia. Zároveň tvrdili, že kresťanstvo, ak má mať zmysel, má istý pevný a nemenný základ, pravoverie, t.j. ortodoxiu, nemožno z neho robiť trhací kalendár. Reformizmus potrebuje určité hranice, Kolakovič zdôrazňoval pri ich určovaní rolu pápežstva, Hanus zase Akvinského. Lukáč aj Hronský takýto postoj považovali za neproduktívny „dogmatizmus“.
Ako som už povedal, Lukáč veľmi žil ekumenizmom. Ako evanjelický kňaz tiež videl východisko pri riešení výziev doby v kresťanstve. Samotnú nejednotu cirkví však považoval za jednu z týchto výziev – a vedenie teologických dišpút podľa neho jednote nepomáhalo. Hronský zase ako najvýraznejšia dobová osobnosť Matice slovenskej rozvíjal myšlienku matičných zakladateľov v 19. storočí, biskupov Moyzesa a Kuzmányho: aby slovenská vec napredovala, katolíci a evanjelici musia spolupracovať. Kresťanstvo hralo v jeho myslení dôležitú, ale národnej myšlienke podriadenú úlohu.
Pokiaľ ide o bezprostredné dôsledky, v polovici 20. storočia mal najväčší vplyv Hronský, ktorý z Matice vybudoval niečo ako mediálny dom a kultúrny think-tank v jednom. Matica za jeho éry prevádzkovala asi desiatku časopisov a vybudovala najväčšie tlačiarne na Slovensku. Je to testament faktu, že miera sekularizácie dobovej slovenskej spoločnosti bola tak pokročilá, že skutočne celospoločenský výtlak spomedzi skúmaných osobností mal autor, ktorého kresťanský reformizmus bol skôr implicitný. Hanusov program v 40. rokoch silno zarezonoval v slovenskom katolíckom prostredí. Zjednodušene povedané, vďaka práci jeho krúžku prestali byť reformne orientované snahy na poli kultúry automaticky stotožňované s herézou a liberalizmom. Lukáčove poňatie kresťanskej kultúry na stránkach časopisu Tvorba zase skutočne celé 40. roky rezonovalo “ekumenicky” – do jeho časopisu prispievali a čítali ho komunisti, katolíci aj evanjelici. Kolakovič je tak trochu osobitná kategória, prišiel a odišiel ako víchor. Paletu spoločensko-kultúrneho diania na Slovensku spestril u nás nepoznanými pohľadmi najmä na rolu laikov a geopolitiku, ale dôsledky jeho pôsobenia sa prejavili až neskôr, lebo tu pôsobil len krátko.
Napätie vnútri Slovenskej republiky (1939-1945) podnietilo rozvoj nielen „ľudáckych a miestami fašizmom pokúšaných“ (Hronský, Hanus), ale aj „anti-ľudáckych“ (Lukáč, Kolakovič) kultúrnych stratégií. Ako hlboko siahala ideologická spolupráca Hronského a Hanusa s politickým režimom a čo robilo z Lukáča a Kolakoviča predstaviteľov protiprúdu?
Tu sa dostávame do jadra práce, k najzaujímavejším a iste aj najkontroverznejším aspektom môjho výskumu. Treba povedať niekoľko vecí, v prvom rade to, že veľká väčšina dobovej kresťanskej kultúrnej elity existenciu samostatného štátu privítala a podporovala. Hanus a Hronský udržiavali s ľudáckymi politikmi blízke vzťahy. Aj taký Lukáč, hoci bol kritikom radikalizácie režimu, ostával poslancom snemu až do samého pádu Slovenského štátu. Toto je onen fakt, ktorý ma na začiatku môjho výskumu svojim spôsobom veľmi prekvapil. Úplne imúnny bol voči tomuto vlastne len Kolakovič, pre ktorého ako cudzinca otázky slovenskej kultúry, národa a štátnosti neboli tak prirodzene pálčivé ako pre Hronského alebo Lukáča.
Druhá rovina spočíva v tom, že pre vykreslenie aktivít týchto aktérov je dôležité povedať, že sledovali svoje vlastné, kultúrne ciele. Ako podrobne vysvetľujem v práci, politická dichotómia „ľudácky vs. anti-ľudácky“ ich pôsobenie dostatočne nevystihuje. Po počiatočných pokusoch o priamu spoluprácu s štátnymi inštitúciami sa Hronský napríklad od polovice roku 1940 rozhodol sústrediť na budovanie Matice slovenskej, ktorá nebola štátnou inštitúciou, ale mala charakter spolku, dnešnými slovami nadácie či mimovládky. Tá, a nie ľudácka štátostrana, bola podľa neho skutočnou reprezentantkou národa. V práci to vystihujem slovami, že sa z Matice pokúsil vybudovať niečo ako tieňové ministerstvo kultúry.
Aby som odpovedal na otázku: V práci sledujem ako mieru participácie na procesoch radikalizácie v rámci Slovenského štátu. Tejto rovine sa venuje veľká časť dnešného výskumu ako historici ako Miloslav Szabó alebo Anton Hruboň. Pod radikalizáciou tu myslím importovanie ideologických fašistických prvkov, riešenie židovskej otázky, budovanie vodcovského kultu. Tieto procesy vrcholili v období zhruba od Salzburskej konferencie v lete 1940 do októbra 1942, boli spojené s vnútrostraníckym zápasom v štátostrane s týkali sa oboch jej frakcií. Zo sledovaných skupín sa radikalizácia týkala najmä Matice slovenskej. Pod Hronského vedením vylúčila židovských členov, arizovala židovský majetok a zvlášť Hronského blízky spolupracovník Stanislav Mečiar sa mimoriadne radikálne prejavoval vo svojej publicistike.
Sám pôsobíš v Spoločenstve Ladislava Hanusa, ktorého meno sa ocitlo v knihe Miroslava Szabóa Klérofašisti. Nie je príkre či priprísne označovať práve Ladislava Hanusa ako pokúšaného fašizmom, či priamo za klérofašistu, ako to urobil M. Szabó?
Toto je otázka, ktorá mnohých pochopiteľne veľmi zaujíma. Súhlasím, s tým, že je to príkre a prísne. S M. Szabóom som o tom vo viacerých článkoch polemizoval už skôr a v dizertačke sa tomu podrobne venujem na viac než dvadsiatich stranách. Szabó relevantne poukazuje na to, že Hanus a jeho spišský krúžok verili v istý typ spolupráce s nacistickým Nemeckom až do prelomu rokov 1942 a 1943. Szabó pri výskume pre jeho knihu Klérofašisti objavil jednu Hanusovu prednášku na túto tému, a pri mojom výskume som našiel o tom ďalšie pramene.
Hanus a celá jeho skupina rozlišovali medzi socioekonomickými, centralistickými aspektmi národno-hospodárskeho modelu nacistickej Tretej ríše, ktoré považovali za legitímne, a pre nich neprijateľnými prvkami nacistickej ideológie ako rasizmus alebo novopohanstvo. Kontextom týchto úvah boli celoeurópske diskusie katolíckych intelektuálov o vyčerpanosti medzivojnového poriadku, nestabilite parlamentného modelu Weimarskej republiky, veľkej hospodárskej kríze a hrozbe ďalších bolševických revolúcií mimo Rusko. Szabó to označuje ako pokušenie fašizmu či klérofašizmu. Podľa mňa to oveľa lepšie vystihuje pojem ortodoxného reformizmu. Hanus sa ako reformista snažil hľadať styčnú plochu s rôznymi nekatolíckymi tradíciami, ideológiami a postavami, obhajoval Dostojevského, polemizoval o diele a odkaze evanjelického kňaza, spisovateľa a politika Martina Rázusa, pre sakrálnu tvorbu angažoval Martina Benku, ktorý nikdy predtým pre Cirkev nepracoval, a áno, zhruba do polovice Druhej svetovej vojny uvažoval aj o tom, čo si katolíci môžu “vybrať” z nacistického programu. Zároveň nikdy principiálne neopúšťal katolícke pozície, čo uznáva aj Szabó.
Szabóova prizma má podľa mňa tendenciu podceňovať mieru, v ktorej Hanus podmieňoval “spoluprácu” dodržiavaním prirodzeného zákona, t.j. ortodoxný rozmer Hanusovho pôsobenia.
Taktiež prehliada fakt, že aj v tomto období sa Hanus venuje na 80 percent kultúrnym témam – spomínaný Dostojevskij, Rázus, Benka. Dá sa to povedať ešte aj inak. Szabó skúma v Klérofašistoch rôzne typy radikalizácie kňazov, čo je legitímna výskumná otázka. Ale rovnako legitímna je otázka, nakoľko fenomén radikalizácie zasiahol kresťanskú kultúru počas vojnového štátu ako takú, nakoľko je fenomén radikalizácie reprezentatívny.
Stručná odpoveď je, že fašistická radikalizácia sa týkala politiky, ale kresťanská kultúra žila vo veľkej miere svojím vlastným životom.
Ako je možné, že moderná kresťanská kultúra nielen prežila, ale aj prekvitala na Slovensku aj počas Druhej svetovej vojny?
Jedna dôležitá časť odpovede znie, že prekvitala predtým a prekvitala aj potom, tak prečo by neprekvitala aj počas. Básnici katolíckej moderny nastupujú spoločnou antológiou pod Dilongovým vedením v roku 1933, Hronský sa sporí so Svätovojtešským spolkom kvôli „nemravnej“ literatúre už počas polročného matičného amerického turné v roku 1936. To sú presne veci, ktoré nám unikajú ak sa na veci pozeráme, a priori cez prizmu rokov 1939-45, ako k tomu nabáda Szabóov prístup.
Jednak samotná vojna, jej predohra ako Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž, a napokon aj vznik a existencia samostatného štátu, fakticky predstavovali mimoriadne podnety pre kultúrny život. Lukáč napríklad vydal na jeseň 1939 „ekumenicky“ ladený zborník Pred ohnivým drakom, predstavoval ho ako reflexiu národných obáv v predvečer vojny. Pre národovecky orientovanú časť slovenskej spoločnosti bol vznik štátu svojím spôsobom bezprecedentná príležitosť. Hronský ako správca Matice slovenskej si od toho sľuboval, že sa v mene slovenského národa budú uzatvárať medzištátne dohody o kultúrnej spolupráci, že bude možnosť výrazne podporovať umelcov, preklady slovenskej literatúry, literárny a historický výskum a podobne, teda veci, čo boli pre iné národy a štáty dávno bežná vec. Hanus zase svoju Rozpravu v roku 1943 koncipuje ako reflexiu slovenskej štátnosti: zúri vojna, máme štát, nuž už len vychovať jeho občanov.
Napätie medzi deklarovaným kresťanským charakterom štátu a spojenectvo s nacistickým Nemeckom však vyprovokovalo aj kresťanské a zároveň kritické aktivity. Pri začiatku deportácií v marci 1942 napríklad Lukáč preložil a v časopise Tvorba publikoval satirickú poviedku o katolíckom inkvizítorovi, čím sa nepriamo postavil na stranu židov. Príkladom tohto bolo tiež pastoračné pôsobenie Tomislava Kolakoviča, ktorý časti mladej generácie pomohol pomenovať ich situáciu: máte jeden veľký problém, lebo ste katolicizmus zdiskreditovali spoluprácou s nacizmom, druhý veľký problém, lebo za chvíľu vás ovládnu komunisti, a tretí veľký problém, lebo západný liberalizmus má tiež hlboko proti-katolícke korene.
Upozorňuješ, že katolícka moderna bola oveľa bohatší fenomén, zahŕňajúci aj filozofov, historikov a kritikov, nielen básnikov. Ktorá z postáv alebo myšlienok z tebou skúmaných reformných skupín by si dnes zaslúžila väčšiu pozornosť verejnosti či zaradenie do širšieho národného kultúrneho kánonu?
Z málo poznaných postáv by som do kánonu určite zaradil osobnosť Fedora Ruppeldta, spolupracovníka Emila B. Lukáča. Bol to politik agrárnej strany, kultúrny historik, prekladateľ, evanjelický kňaz, všestranná renesančná osobnosť, ktorá obstála v rôznych kontextoch. V Žiline ako farár postavil s architektom Milanom Michalom Harmincom krásny moderný kostol, ktorý slúži dodnes. Jazdil na panchristianistické kongresy po celej Európe, čo mu vyslúžilo prezývku minister zahraničia slovenských evanjelikov. Počas Druhej svetovej vojny opakovane sedel v Ilave za kritiku režimu, po vojne bol biskupom západoslovenského dištriktu, až kým ho komunisti prinútili odstúpiť. Napriek tomu, že bol kritikom Slovenského štátu, po vojne loboval za milosť pre Jozefa Tisa. A mal taký milý projekt, celý život kampaňoval za to, aby sa hlavným mestom Slovenska stal Martin.
Z katolíckych osobností by som vyzdvihol Máriu Pecíkovú, ktorá spolupracovala s Kolakovičom a v 40. rokoch a bola priekopníčkou laického apoštolátu medzi dievčatami. Formovala aj moju starú mamu Evu Trizuljakovú. V slovenskom prostredí chýbajú výrazné kresťanské ženské osobnosti, polemizuje sa o tom niekedy aj v novinách – Pecíková takou osobnosťou bola a mala ambíciu také osobnosti vychovávať.
Samuel Trizuljak je publicista, historik a člen predsedníctva Spoločenstva Ladislava Hanusa. Venuje sa dejinám politického myslenia a katolicizmu v strednej Európe v 20. storočí. Jeho odborné štúdie vyšli v časopisoch ako Pamäť národa, Litikon, Central European Journal of Contemporary Religion a Dějiny – Teorie – Kritika. Pravidelne publikuje v časopise Verbum. V septembri 2025 obhájil na Univerzite Karlovej v Prahe dizertačnú prácu s názvom “Hlinkova avantgarda? Vzostup a pád modernej kresťanskej kultúry na Slovensku, 1930-1948.” Predtým vyštudoval politické vedy a históriu na univerzitách v Cambridgei, v Oxforde a v Heidelbergu. Ako lektor vedie kurzy pre Spoločenstvo Ladislava Hanusa, Kolégium Antona Neuwirtha, The John Paul II Project v Krakove a Mathias Corvinus Collegium v Budapešti. Jeho prvá kniha „Na výške do hĺbky: 33 rád veriacim študentom v Bratislave, na Oxforde alebo kdekoľvek inde“ vyšla v septembri 2021. V súčasnosti pracuje na knihe rozhovorov s poprednými osobnosťami amerického katolicizmu. Doma je v Bratislave.
Prekvapuje, že práca sa volá Hlinkova avantgarda, hoci Andrej Hlinka, ktorý zomrel v roku 1938, je tam spomínaný len okrajovo. Ako on ovplyvnil kultúrne dianie v 30-tych rokoch minulého storočia?
Priamo kultúrne dianie ovplyvnil len veľmi málo, vysoká kultúra nebola jeho forte. Ale ako najvýznamnejšia postava slovenského katolicizmu v prvej polovici 20. storočia sa jeho postava týči nad celou tematikou práce úplne neprehliadateľne. Ako som povedal v úvode, dizertačka zápasí s paradoxnou otázkou ako mohli toľkí kresťanskí spisovatelia a kultúrni pracovníci podporovať režim, ktorý deportáciami objektívne prispel k smrti desiatok tisíc svojich židovských občanov. Režimu, ktorý má dnes tak zlé renomé.
Hlinku s excesmi Slovenského štátu nemožno spájať pre jeho smrť v roku 1938, ale nositeľom myšlienky autonómie bol on. Hlinka je symbolom katolíckeho nacionalizmu, alebo, ak chcete, faktu, že najvýznamnejším nositeľom slovenskej otázky sa na prelome 19. a 20. storočia stali katolícki kňazi. Katolícki kňazi v politike bola v tej dobe bežná vec, ale málokde zohrali takú konzekventnú úlohu vo vrcholnej fáze národotvorného procesu – to je asi slovenské unikum. Bez ľudáckeho ťahu na autonómiu, bez sporov o národnú otázku a miesto katolicizmu v medzivojnovom Československu si len ťažko predstaviť a vysvetliť tak širokú spontánnu podporu vojnového štátu po jeho vzniku medzi dobovou slovenskou katolíckou inteligenciou.
Čo si z tvojej vedeckej práce odniesť pre dnešok – niečo povzbudivé?
Stále sa vraciam k Hanusovej Rozprave o kultúrnosti. Podľa mňa je to geniálne, renesančné dielo. Svieže aj dnes, po viac než osemdesiatich rokoch. Hanus v ňom čítavo slovenskému publiku predstavuje život v čnosti a život zameraný na duchovné, kultúrne dobrá ako ideál ľudského života. Dnešnou hantírkou je to charakterové vzdelávanie, motivačná literatúra, popularizovanie Aristotela a Akvinského, pravdivej a večnej filozofie. Navyše to prepletá vtipnými postrehmi o dobovej politike, okolitých národoch, príkladmi z dejín umenia a súčasnej literatúry.
Veľmi nadčasové sú aj zápisky myšlienok Tomislava Kolakoviča o roli laikov, ktoré zhromaždili Krčméry s Juklom. Je to výživné čítanie duchovne aj intelektuálne, tak trochu spytovanie svedomia ako vážne berieme svoje laické povolanie dnes my, pripomína mi to kázne biskupa Barrona. Na Hanusovi a Kolakovičovi je vzácny práve ich ortodoxný reformizmus, kvôli nemu sú ich diela a odkaz živé aj dnes. Mimochodom, je to vlastne to, čo Benedikt XVI. nazval hermeneutikou kontinuity – nachádzanie správneho balansu medzi uchovávaním pokladu viery a otvorenosťou voči vlastnej dobe.
Plánuješ aj knižné vydanie? Bude to také slovenské, aktualizačné, tvoje Learning in Wartime? 🙂
Rád by som dizertačku vydal po anglicky v nejakom zahraničnom univerzitnom nakladateľstve, a paralelne samozrejme aj po slovensky. Možno to kvôli tomu ešte nejaký rok-dva potrvá, ale prácu som písal s tým, aby plnila aj účel reprezentatívnej sondy do slovenského kresťanského kultúrneho života v polovici 20. storočia. Myslím, že sa máme v našej kresťanskej kultúre pred svetom čím pochváliť.
Rád by som vydanie práce spojil tiež s vydaním komentovaného prekladu Hanusovej Rozpravy, chcel by som toto dielko komparatívne predstaviť ako zaujímavé uchopenie problematiky cností a intelektuálneho života, čomu sa v diele Idea univerzity venuje aj najnovší učiteľ cirkvi, svätý kardinál John Henry Newman. Hanus rozpravu vydal vprostred vojny, v roku 1943, takže áno, bude aj Learning in War-Time!
fotografie: archív S. Trizuljaka
Našich absolventov motivujeme k tomu, aby naďalej šírili vo svete pravdu, dobro a krásu. Podporíte nás v tejto formácii? Ďakujeme, že sa zaradíte medzi našich podporovateľov.
