„Klasická hudba zomiera,” hovorí 84-ročný anglický dirigent Benjamin Zander v úvode svojej TED prednášky. Naráža tým na ľudí, ktorí si to skutočne myslia. No Zander pozná aj tých, ktorí sú presvedčení, že v klasickej hudbe „ste ešte nič nevideli”. A aj on patrí medzi nich.

Sedím na svojom jedenástom mieste v šiestom rade Veľkého koncertného štúdia Slovenského rozhlasu. Je to už šiesty abonentský koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu tejto sezóny. Diriguje obdivuhodný 81-ročný Ondrej Lenárd. Prvý violončelista sa jemne dotýka strún a otvára tiché a hlboké sólo violončiel v Predohre k opere William Tell od Rossiniho. Nezvyčajné! Violončelám sa málokedy dostane toľkej pozornosti, a preto som ešte viac v strehu, čo sa bude diať. V tretej minúte a tridsiatej tretej sekunde ich postupné crescendo vyvrcholí do víchrice. Neviem ako inak nazvať to, čo sa predo mnou práve odohráva. Viem iba, že mám na celom tele zimomriavky. Toto podľa mňa myslel Zander, keď hovoril, že sme v klasickej hudbe vlastne ešte nič nevideli. A to sme ešte len v úvode predohry!

V siedmej minúte a dvadsiatej druhej sekunde trúbky oznamujú motív, ktorý ste už určite počuli. Najčastejšie sa používa vo filmových scénach pri westernových naháňačkách. Keď po desiatich minútach táto predohra končí, premkne ma smútok z konca a rada by som stlačila tlačidlo, ktoré by nás vrátilo späť na začiatok k láskavým violončelám, víchrici aj k záverečnej „jazde tryskom na koni“.

Myslím, že na takéto koncerty by sme mali brávať každého, kto si myslí, že klasická hudba je prežitok a už ho ničím neprekvapí. Mali by sme na nich brávať naše deti. Možno nie na celých 90 minút, ale aspoň na prvú alebo druhú polovicu, ktoré sú zvyčajne predelené prestávkou. Berme ich na tú časť, v ktorej hrá sólo mladý hudobník, aby sme im ukázali, že klasická hudba nie je len záležitosťou staršej generácie. Po Rossiniho opernej predohre totiž nasledoval Wienawskeho Koncert pre husle a orchester č.1 fis mol, kde hral sólo násťročný husľový sólista Teo Gertler na husliach z roku 1681. Ak toto nepovzbudí mladých, aby cvičili na svojom nástroji viac, tak už neviem čo.

Ak chcete dať šancu klasickej hudbe, kúpte si abonentku do filharmónie, predávajú sa vždy na začiatku sezóny, čo je zvyčajne v septembri. Abonentka znamená, že máte vstup na desať abonentských koncertov, ktoré sa v danej sezóne budú hrať. Váš abonentský lístok vám zaručí sedenie na vašom stálom mieste a pomôže vám vytvoriť si mesačnú rutinu. Kúpte si rovno dve abonentky a pravidelne tam môžete chodiť s niekým z rodiny, kamarátov, či na rande. A ak náhodou v dátume koncertu nemôžete, lístky darujte, aby ste sa pridali do šírenia krásy klasickej hudby. Ak chcete na abonentské koncerty chodiť s deťmi, kúpte si lístky na konci radu a môžete tak kedykoľvek prísť alebo odísť bez rušenia ostatných.

Ak chcete dať šancu klasickej hudbe, choďte na koncerty pripravení. Čo to znamená? Okrem toho, že sa dobre najete, aby ste tam nesedeli hladní, to znamená aj to, že si dopredu napočúvate repertoár, ktorý má na koncerte zaznieť. Verte mi, toto vám zmení váš vzťah ku klasickej hudbe. Prečo? Ak chodíme na koncerty našich obľúbených interpretov, tak ich pesničky čo? Vieme skoro všetky naspamäť. A nielen to – niekedy stačí, že zaznejú prvé dva tóny a my už vieme, aká pieseň začala. Už samotná predstava, že si naživo vypočujete a zaspievate svoju najobľúbenejšiu pieseň nás napĺňa eufóriou. Keď však počúvame ich nový album, sprvoti nie sme takí euforickí a povieme si, že starší album je určite lepší. Po treťom vypočutí však zvyčajne zmeníme názor. Prečo? Pretože platí pravidlo – máme radi to, čo poznáme. Prečo to takto nerobíme aj s koncertami klasickej hudby? Veď platí to isté. Pozrite si dopredu, čo vás na koncerte čaká, a počúvajte dané skladby v aute, pri práci či doma s deťmi pri večeri. Po prvé, pomôže vám to rozlíšiť, na ktorú časť by ste mali deti zobrať, lebo budete vidieť ich reakcie. Po druhé, priamo na koncerte sa už nebudete vedieť dočkať, kedy príde v symfónii tá tretia časť, ktorá vám vždy prinesie zimomriavky.

Ak chcete dať šancu klasickej hudbe, začnite hrať na hudobný nástroj alebo spievať. Ak si myslíte, že je neskoro, tak nie je. Mozart z vás už asi nebude, ale benefity hrania na hudobný nástroj ešte stále môžete požívať. Medzi ne určite patrí lepšia koordinácia, zlepšenie sústredenosti a pamäte. Nehovoriac o tom, že ak hráte alebo spievate s niekým, ide aj o zlepšenie sociálnych zručností a trpezlivosti nie len s druhými, ale hlavne so sebou samými.

Ak si myslíte, že nemáte žiaden sluch, tak sa nebojte, určite máte. Inak by ste nevedeli rozoznať hlas vlastnej mamy, keď vám volá (a vy dokonca viete aj to, či je alebo nie je v dobrej nálade). Nevedeli by ste určiť, či je niekto z Malaciek, z Dúbravky, či zo Sabinova, a vy to viete a dokonca o tom viete srandovať. Tieto príklady udáva Zander vo svojej prednáške, samozrejme nespomína Sabinov, ten som tam pre slovenskú realitu parafrázovala ja. Hraním na hudobný nástroj alebo spievaním viete najlepšie precítiť hudbu, pretože ju sami tvoríte. Stávate sa nielen jej tvorcom, ale aj jej neodmysliteľnou súčasťou. Melódia a tóny vami pretekajú. Špeciálne, keď spievate alebo hráte na dychový nástroj, keď sú vaše pľúca, ústa, hrtan súčasťou hudobného nástroja alebo nástrojom samotným.

Ak chcete dať šancu klasickej hudbe, pozorujte hudobníkov pri hraní a dirigenta pri dirigovaní. To, ako sa tvária, ako gestikulujú, ako držia telo vám odhalí ich prežívanie hudby. Môže vás to inšpirovať a pomôcť hudbu ešte viac precítiť. Odporúčam napríklad dirigenta Andrésa Orozco-Estradu v Beethovenovej 3. symfónii (Heroická), konkrétne jeho výraz pred začiatkom a na začiatku druhej časti symfónie (minutáž 15:50). Jeho zatvorené oči, nádych, ruky akoby zopnuté do modlitby. Pozorujúc ho jednoducho viete, že to, čo sa teraz bude diať je vážne, priam posvätné. Podobne je to pri speváčke Lare Fabian, konkrétne pri piesni Je suis malade. Bez toho, aby ste vedeli o čom spieva, cítite, že prežíva žiaľ a bolesť. Žije slová, ktoré spieva a nie je to iba lacné predstavenie. Najsilnejšia je posledná minúta skladby, kedy dokonca prestane hrať hudba a počujeme iba jej bezradný a nahnevaný hlas spievajúci „som kompletne chorá”. V závere všetci stoja a tlieskajú, no keď si naďalej všímate Laru, vidíte, že sa ešte spamätáva z toho, čo práve prežila, zo všetkých emócií, ktoré vyspievala a ktoré ňou prešli. Práve to je podľa mňa deliacou čiarou medzi spevákmi a majstrami. Pozorovaním Lary vieme ešte viac pochopiť nielen hudbu, ale aj príbeh, ktorý nám práve darovala.

Ak chcete vidieť, čo ste ešte nevideli, dajte šancu klasickej hudbe. Prečo? Pretože pestrosť, výšky a hĺbky jej sveta vám otvoria novú dimenziu nazerania na svet a na seba samého.