Martin Kolesár: Kolégium je trochu pankáčske

KATARÍNA ADAMČÁKOVÁ

Vyštudoval manažment v Bratislave, v Amerike pracoval, no zažil tam aj rezidenčný program podobný nášmu vysokoškolskému programu. S Martinom Luteránom spolupracoval na vízii Kolégia už na samom začiatku v roku 2008. Tajomník Správnej rady Kolégia Antona Neuwirtha Martin Kolesár sa v rozhovore obzerá späť na štrnásť rokov, počas ktorých sa z dobrodružnej vízie stalo Kolégium, ako ho poznáme dnes. Hovorí, že si ho cení viac ako vlastnú prácu. 

Aké ťažké bolo vyzbierať na Kolégium prvý milión korún? Ako je možné, že ľudia v tíme sú profesionáli a zároveň nadšenci? Má zmysel byť tichým podporovateľom v úzadí veľkého projektu? A aké je to byť „vlastníkom“ Kolégia? Martin hovoril aj o aktuálnych výzvach, ktorým Kolégium čelí, o svojich snoch aj o podcaste Liturgické čítania, ktorý už niekoľko rokov každodenne pripravuje.

Ako si sa spoznal s Martinom Luteránom?

Martina som stretol prvýkrát na duchovnej obnove v Mlynskej Doline na intrákoch. Stretávali sme sa raz za týždeň cez pôst pred Veľkou nocou.

Potom sme neboli v kontakte niekoľko rokov. V roku 2005 som si poslal prihlášku do SLH, no nezobrali ma. Bolo to v čase, keď som už pracoval. Keď som o rok neskôr cestoval po Južnej Amerike prišiel mi e-mail, že ma zobrali.

V čase, keď som bol v SLH, on študoval v Oxforde, takže sme nemali nejaký intenzívny kontakt. Poznal som ho, ale nejako špeciálne sme sa nekamarátili.

Ako to pokračovalo ďalej, keď sa Martin po piatich rokoch vrátil z Oxfordu?

Dostal som sa do výkonnej rady SLH. Ľudia tam pracovali dobrovoľne, ale riešili niektoré výkonné veci. Ja som bol nedopatrením zodpovedný za duchovný pilier. Bol to čas, keď sme sa s Martinom viacej spoznali, lebo práve vtedy sa vrátil z Oxfordu. Po nejakom čase som odišiel do Witherspoon Fellowshipu v Amerike.

Kým som bol v USA, Martin začal rozmýšľať nad rozšírením programu SLH. Zháňal ľudí, s ktorými si rozumel a s ktorými chcel vytvoriť nový projekt či už na pôde SLH alebo mimo. Zavolal aj mne do Ameriky. Vysvetlil mi to, ponúkol mi možnosť byť pri tom a pomáhať mu. To bolo v roku 2008.

Ako ti to vtedy znelo? Pamätáš si na to?

Znelo to dobre. V tom čase som bol vo Witherspoon Fellowship a zažíval som rezidenčný program, hoci v tom čase som už mal 30 rokov, hypotéku a bol som tam so študentmi o desať rokov mladšími. Ale mal som tú skúsenosť a chcel som, aby to mohli zažiť aj ostatní na Slovensku.

To bola moja motivácia, prečo mi dávalo zmysel sa do toho zapojiť. Ešte som nevedel, ako konkrétne môžem pomôcť, ale keďže ma Martin oslovil, dúfal som, že vie, čo robí. (smiech)

Čo bola tvoja úloha, keď si sa vrátil z Ameriky a začali ste na tom makať?

Martin mal najjasnejšiu predstavu o tom, ako by Kolégium malo vyzerať, my sme ju pochopili a snažili sme sa mu s tým pomôcť. Ja som sa vnímal ako ten, kto pomáha pri niečom väčšom tomu, kto má víziu. Konkrétne som riešil komunikačno-marketingové veci, robili sme prvú brožúru o Kolégiu, letáky, logo.

Myslím, že koncept vrcholového klenáku, ktorý je v logu, som vymyslel ja, ale celé sme to tvorili ako tím. Všetci sme mali svoju prácu a Kolégiu sme sa venovali popri nej. Ani na vytvorenie brožúry v slovenčine a angličtine sme nemali nikoho, komu by sme za to zaplatili.

Popri tom tam bol brutálny fundraisingový cieľ milión korún. Bol to veľký skok z toho, na čo sme boli naučení, lebo SLH nerobilo nejaký špeciálny fundraising. Tam si takmer všetko zaplatili účastníci programu, no tu bolo zrazu treba nazbierať milión. Teraz to už je len 33 000 eur, ale psychologický efekt toho bol taký, ako keby som dnes povedal, že idem vyzbierať milión eur.

Zároveň ste mohli stavať na tradícii SLH. Ale aj tak to bol ambicióznejší projekt ako SLH.

To určite, bolo treba seriózne peniaze, aby to mohlo fungovať a aby mohli byť platení ľudia, ktorí budú žiť z toho, čo zarobia v Kolégiu. Potrebovali sme profesionálnych ľudí.

Aká partia ste boli v začiatkoch?

Lucia Pápajová, Mišo Považan, Juro Šúst, Martin a ja. Viem, že sme boli piati. O rok alebo dva neskôr prišla Danielka Horváthová.

Ako ste to zvládali popri svojich prácach a popri ďalšom živote? Ako si to zvládal ty?

Bol som slobodný, tým pádom má človek viac času na takéto vylomeniny. (smiech) Myslím, že Martin na tom makal najviac. Martin a Juraj robili na plný úväzok v Kolégiu a my ostatní sme mali správne rady, kde sme sa stretávali každý mesiac.

Robili sme toľko, čo sme stíhali. Ťažko posúdiť, či toho bolo veľa alebo málo, ale robili sme, čo sme mohli.

Stretnutie Správnej rady Kolégia Antona Neuwirtha (november 2010)

A potom ste vyzbierali prvý milión korún. Martin sa v tom čase stretával s mnohými donormi, aby sa vám to podarilo. Bol si pri tom?

Nie, nebol som pri tom. Martin v podstate fundraisoval sám. Ani nie kvôli tomu, že by chcel, ale jediný to dokázal, jediný mal na to gule. Muselo to byť ťažké.

Martinovi určite robilo radosť stretávať sa s ľuďmi a hovoriť o Kolégiu, ale samotný fundraising a pýtanie si peňazí nie. On je akademik, má rád intelektuálne veci, ale urobil to, lebo videl vyšší cieľ.

To mi pripomína, ako keby ste išli na nejakú dobrodružnú plavbu. Tušíte, že je nejaký svet, ktorý je dobré objaviť, ale nie ste si istí ako to dopadne a veríte idei.

Áno. Na dobrodružnej plavbe môže človek aj zomrieť, utopiť sa. A možno Martin bol v takej pozícii, že keby sa to nepodarilo, tak by prišiel o niečo veľké. Mňa by to tiež mrzelo. Ale skrátka som to bral tak, že toto je dobrý nápad a ono to postupne išlo ďalej.

Ako by si opísal ten vývoj? Hovorili sme o začiatkoch, potom prišli prvé prihlášky a teraz končí už 14. ročník vysokoškolského programu Kolégia. Zaujíma ma cesta medzi týmito udalosťami z tvojho pohľadu.

Príprava a prvé roky boli entuziastické, ešte sme fičali na prvotnom zápale. Veci sa z roka na rok menili, zlepšovali, posúvali ďalej, pribúdali ľudia, ktorí pracovali v Kolégiu, stále to bolo na vyššej a vyššej úrovni a vyžadovalo si to čoraz viac peňazí. Takto to bolo prvých niekoľko rokov.

Potom bola stabilizačná fáza, v ktorej už Kolégium bolo profesiálne, pribúdali ľudia, rástol počet členov tímu a bolo to stále o vysokoškolskom programe a nejakých knihách. Sem-tam sa riešil rozvoj, sem-tam nejaký projekt, ktorý ale zostal na papieri. Pred tromi-štyrmi rokmi to nabralo na obrátkach, prišla Akadémia veľkých diel, Citadela a Kolégium ONLINE. Zrazu bol vysokoškolský program len jedným z programov. Čím ďalej, tým relatívne menším.

To je to posledné, dynamické obdobie, kde sa veci menia z roka na rok a veľmi veľa vecí rastie. Pribúdajú nové programy, ktoré sa ledva stíhajú a hádam opäť príde nejaké stabilizačné obdobie. (smiech)

Ako na teba Kolégium pôsobí teraz, s odstupom rokov? Z pôvodného vysokoškolského Kolégia sa stala mozaika projektov, kde, ako si povedal, je ten vysokoškolský program čím ďalej, tým menší.

Pôsobí to dobre, až sa divím, že to všetko nejakým spôsobom funguje na špičkovej úrovni. Ja som sa ani v komerčnej sfére nestretol s takým profesionalizmom, aký je v Kolégiu. A navyše má pridanú hodnotu, keďže ľudia, ktorí tam robia, sú zapálení pre vec.

Veľakrát vo firmách alebo v štátnej správe ľudia robia, lebo ich to možno trochu baví, ale nerobia to preto, že sú zapálení priamo pre poslanie firmy alebo pre to, čo robí. V Kolégiu sú všetci zapálení pre to, čo robia, takže to je obdivuhodné.

Čiže profesionalita a zápal – to je úplne fantastická kombinácia pre Kolégium, ktorá spôsobuje, že sa celkom rýchlo posúva ďalej.

Víkendové stretnutie správnej rady a riaditeľov programov (2022)

Odkiaľ sa to podľa teba berie? Viem si predstaviť firmy, kde nájdeš vysokú profesionalitu, ale nízky zápal. Alebo naopak, veľa iniciatív, kde sú zapálení, ale nie sú profesionáli. Prečo sa v Kolégiu tieto dve veci skombinovali?

Ťažko povedať. Určite na to má vplyv aj Martin, ktorý chce veci robiť dobre, a tým pádom to vidia aj ostatní a majú na seba vyššie nároky. Ide aj o to, akí ľudia v Kolégiu pracujú. Prejdú cez výberový proces, sú tam vybraní kvalitní ľudia.

Ide to jedno s druhým, lebo keď máš pre veci zápal a máš základné predpoklady a schopnosti sa učiť, tak sa zlepšíš natoľko, že si v tom profesionál. Ten zápal, že robím na veľkej a dobrej veci, ma núti zlepšovať sa v tom, čo robím, lebo mi to skrátka nedá robiť svoju prácu nedostatočne.

Prišiel mi na um podcast Liturgické čítania, za ktorým stojíš. Rada by som sa o tom dozvedela viac. Ako to vzniklo? Je to prepojené s Kolégiom, nie je to samostatný projekt. 

Áno, nie je to samostatný projekt. Väčšina ľudí, ktorí ich nahrávajú alebo nahrávali, sú z Kolégia a vzniklo to tak, že keď som bol s manželkou v Amerike pred piatimi rokmi, každý deň som chodil na omšu na ôsmu. Veľmi sa mi páčilo, že častokrát mal kňaz homílie k čítaniu z daného dňa.

Dokázal som sledovať čítania zo dňa na deň, vidieť tam tú niť, ako sa veci vyvíjajú, čo sa mi úplne nedarí, keď idem na omšu len raz za týždeň. Veľakrát som si potom nepamätal čítania z minulého týždňa.

Kňaz vedel doplniť aj dobrý kontext a pripomenúť to, čo sa čítalo včera. Zároveň som začal čítať čítania v kostole na omši – bol som lektor – a keď som sa pripravoval na lektorovanie po anglicky, počúval som nahraté čítania na stránke americkej biskupskej konferencie. Hovoril som si, že je dobré takto si ich vypočuť. Keď som sa vrátil, povedal som si, že to nie je ťažké urobiť. Vždy som chcel vedieť, ako sa robia podcasty a nejakým spôsobom ma to lákalo.

Vlastný podcast zrejme nedám dokopy, ale napadlo mi, že liturgické čítania sa dajú urobiť ako podcast, to viem zabezpečiť. Nahrávalo sa v Kolégiu, kade-tade, kde bolo ticho. Urobil som to ako vlastný experiment a službu ľuďom, ktorých by to zaujímalo.

Čo hovoríš na tento experiment teraz? 

Je to zaujímavé, baví ma to, teším sa, že to ľudia počúvajú, sem tam napíšu, že to sledujú a pomáha im to pri duchovnom živote. Zároveň vnímam, že je to moja duchovná služba a služba ľuďom, ktorí o to majú záujem. Nič komplikované za tým nie je, len ma baví poskytovať takýto typ duchovnej služby ostatným. 

Povedz nám ešte trochu viac o službe, ktorú dávaš Kolégiu. Vnímam ťa ako človeka, ktorý je viac v úzadí, ale si pre nás dôležitý. Ako teraz vyzerá tvoja práca pre Kolégium?

Momentálne som tajomníkom Správnej rady Kolégia. Znamená to, že robím zápisy zo zasadnutí, posielam pripomienku, kedy je správna rada, s Martinom pripravujem agendu. Svoju rolu vnímam ako podporovateľ. Nie som ten, čo by niečo povedal a strhol ostatných na svoju stranu pre nejaký nápad.

Som schopný byť na stretnutiach aj dlhšie ticho, pokiaľ sa veci, ktoré riešime, posúvajú ďalej a dávajú mi zmysel. Keď mám však pocit, že sa veci nehýbu a zasekli sme sa, snažím sa prísť s riešením.

Čo dalo Kolégium počas tých rokov tebe?

Ja som sa zoznámil so svojou manželkou na púti Od Hanusa k Neuwirthovi, čiže Kolégium mi dalo manželku. Bez neho by som asi manželku nemal. (smiech) Máriin brat vtedy študoval v Kolégiu a jej bratranec v SLH. Ona prišla na púť, lebo mala rada turistiku a aspekt púte a s viacerými ľuďmi okolo Kolégia sa poznala.

A potom priateľstvá. Veľká časť môjho života sa točí okolo Kolégia a ľudí v ňom, s niektorými som blízky kamarát. Stretnutia správnej rady sú zlatý klinec, vždy je tam dobrá atmosféra a je to čas, po ktorom mám ešte stále energiu. V niečom mi to dodáva energiu a žiadnu neberie.

Martin s manželkou Máriou

Čím je pre teba Kolégium? Čo sa z neho za tie roky pre teba stalo?

Už to nie je len nejaký pokus. Vtedy to bolo také, že skúsme a nič sa nemôže stať, ak to nevyjde. Teraz to samozrejme už tak nie je.

Je to asi najdôležitejšia vec, ktorú robím. Keby som zmenil prácu alebo prišiel o prácu, tak je to síce dôležité, ale neviem si predstaviť stratiť kontakt s Kolégiom a prestať sa oň zaujímať. To, že pomáham Kolégiu, beriem ako svoje poslanie a pomáham pri tom, ako dokážem.

V princípe nič svetoborné a komplikované nerobím. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že aj rola podporovateľa je dôležitá, lebo človek s tým stále zápasí. No prišiel som na to, že občas nie je zbytočné len počúvať. Ľuďom, ktorí majú nápady, častokrát stačí od iných počuť, že to nie je blbosť.

Ako vnímaš rolu správnej rady v rámci štruktúry Kolégia?

V nejakom význame je to rola vlastníkov Kolégia. Ale nie v tom zmysle, že niečo vlastníme alebo si nárokujeme, ale v zmysle, že cítime zodpovednosť.

Napríklad vlastníš firmu, v ktorej robia desiatky ľudí – určite to má nejaké výhody, no na druhej strane je obrovská zodpovednosť za to, čo firma robí, za jej poslanie, za ľudí, ktorí tam robia.

Vnímam, že správna rada má takýto vzťah ku Kolégiu. Cítime zodpovednosť, ako keby sme boli vlastníci a potrebujeme sa oň starať. A o Kolégium sa staráme tak, ako by ho vlastnil niekto, kto ho chce ďalej rozvíjať.

Aký je rozdiel medzi Správnou radou Kolégia a Radou poradcov? Aký je medzi nimi súzvuk, dopĺňajú sa?

Ich vzťah sa teraz tvorí. Rada poradcov môže na naše oslovenie alebo z vlastnej iniciatívy dať spätnú väzbu alebo poradiť s nejakou konkrétnou vecou.

Ich zapojenie je menej intenzívne ako naše. Sú to ľudia, ktorých si veľmi vážime a ktorých sme pozvali preto, lebo si myslíme, že v kľúčových momentoch a otázkach budú vedieť poradiť Kolégiu.

Stretávajú sa zhruba raz za polrok. Chceme, aby mali s Kolégiom vzťah a stretávali sme sa spolu, a zároveň by sme boli radi, keby vnímali sami seba ako dôležité prvky v celom systéme. Aby mali vedomie, že Kolégium je trochu aj ich.

Prvé stretnutie Rady poradcov so správnou radou a riaditeľmi programov (október 2022)

Ako vnímaš úlohu Kolégia v spoločnosti? Posunula sa niekam za tie roky?

Ja ju stále vnímam rovnako. Úlohou Kolégia je každému študentovi dať možnosť rásť, rozvíjať svoj potenciál, a to stačí. Nesnažíme sa spôsobiť nejakú zmenu v spoločnosti. Našou snahou je ponúknuť študentom, ktorí prídu do Kolégia, možnosť podrásť, spoznať samých seba, mať odvahu ísť si za tým, čo je pre nich dôležité a vôbec spoznať, čo je pre nich dôležité.

Efekt na spoločnosť je určite pozitívny. Ľudia, ktorí sú vzdelaní, chcú na sebe pracovať, rastú intelektuálne, duchovne a aj čo sa týka vzťahov – nič lepšie pre spoločnosť neexistuje. Avšak tento výsledok nemáme pod kontrolou.

Študenti sú v programoch od pár hodín do pár rokov. Vieme niečo ponúknuť, niečo dať, a to je všetko. Či to má efekt na človeka, je len trochu v našich rukách, a či to má efekt na spoločnosť, už v našich rukách nie je vôbec.

Ale vieme, že na niektorých študentov to malo veľmi dobrý efekt, zmenilo to ich život, a to musí stačiť aj spoločnosti.

Kolégium rieši kampus. Je to teraz hlavná téma, ktorá je na stole? Alebo je ešte niečo aktuálne a môžeš o tom hovoriť?

Správna rada nekuchtí nejaké tajnosti, neviem o tom, že by bolo ešte niečo iné. Kampus je určite najväčší a najambicióznejší projekt v dejinách Kolégia. Ale ako pri každom projekte Kolégia, nevieme, ako to dopadne.

Zároveň Citadela je každým rokom väčšia, takže je výzvou zabezpečiť, aby sa vnímala ako súčasť Kolégia. Je dôležité, aby človek, ktorý pracuje v Citadele, cítil, že je súčasťou Kolégia, nie iba Citadely. Potrebujeme udržiavať spoločnú kultúru.

To je celkom výzva. Aj vzhľadom na to, že citadelovský tím ďalej rastie. Možno je to ešte väčšia výzva ako zháňať pre ňu priestory.

Keby sme mali kampus, bolo by fyzicky demonštrované, že Citadela je súčasťou Kolégia. Dnes je ivanská Citadela v kaštieli, takže tam sa tá blízkosť vníma. Výzva je to v bratislavskej Citadele, ktorá až tak neprichádza do kontaktu so zvyškom Kolégia.

Máš nejaký sen, ktorý sa ti spája s Kolégiom?

Kampus. Kolégiovský kampus a bývanie niekde pri ňom alebo v ňom je lákavé a je to sen.

Ako vyzerá ten sen? Aké máš očakávania?

Očakávam prechádzku v dôchodku. Prejdem sa po kampuse pri zapadajúcom slnku ako starý pánko a budem mať z toho dobrý pocit. Neviem, či je to očakávanie, ale každopádne by to bolo fajn.

To mi pripomína aj knihu Buď, kde si a jednu z výziev zostať pri svojom diele.

Ja plánujem zostarnúť v Správnej rade Kolégia, pokiaľ ma odtiaľ nikto nevyhodí. Určite sám neodídem.

Prajem ti, aby sa tento sen stal raz skutočnosťou. Moja posledná otázka: čo praješ Kolégiu ako jeden zo zakladajúcich členov a súčasný člen správnej rady?

Mne sa páči, že, Kolégium je trochu pankáčske a prajem mu, aby sa toho držalo.
Kolégium ide dobrým spôsobom proti prúdu. Je rebelské, ide proti mainstreamu dnešnej doby, ale nie deštruktívnym spôsobom, nechce nič zvrhnúť, nechce vyvolať revolúciu alebo návrat k vysnívaným včerajšom a starým zlatým časom. Nenecháva sa stiahnuť žiadnym silným prúdom. Ide vlastnou cestou a dokáže byť vyvážené a správne rebelské. Snaží sa úprimne hľadať cestu bez toho, aby hľadalo skratky.

Mňa takéto veci lákajú. Napríklad do Opus Dei som svojho času začal chodiť preto, že Da Vinciho kód sa doň celkom obul a myslel som, že v ňom musí byť niečo zaujímavé. Lákajú ma veci, ktoré majú svoju cestu a zdravo vyrušujú na obidvoch stranách.

Pankáčsky, rebelský štýl nie je na prvý pohľad viditeľný, a to sa mi na Kolégiu páči. Nech si to zachová a má snahu robiť veci svojím spôsobom.

Fotografie v texte: archív M. Kolesára, archív Kolégia Antona Neuwirtha

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.