„Viem, že nič neviem“ je celosvetovo najcitovanejšia Sokratova veta, ktorá sa stala doslova filozofickým „popom“ a dookola opakovaným šlágrom internetových múdrostí a memečiek. Okrem toho, že ju v skutočnosti Sokrates takto presne nikdy nevyslovil, je tiež zaujímavé, ako sa mohol stať zakladateľom západnej filozofie človek, ktorý o sebe tvrdí, že vlastne nič nevie.

Toto pokorné Sokratove konštatovanie sa v dnešnej dobe často používa na vykreslenie akéhosi „postoja tolerantnosti“, ktorým by mal oplývať každý filozof či o filozofovanie sa usilujúci človek. Ak si totiž uvedomujem, že sám nič neviem – alebo mám aspoň pochybnosť o tom, či si svojimi znalosťami môžem byť naozaj istý – potom určite nezavrhnem žiaden z odlišných názorov, ktoré na tú istú tému budú mať ľudia okolo mňa.

Úlohou filozofa, ktorý má pestovanie tejto profesionálnej neistoty o vlastných názoroch takpovediac „v popise práce“, je potom predovšetkým „zhŕňať“ odlišné postoje, ktoré k danej téme môžeme zaujať, a prezentovať ich ostatným ľuďom „na výber“ ako v samoobsluhe. Takto chápaná filozofia je nanajvýš tolerantná: dáva každému slobodnú možnosť prehodnocovať svoj život, pretože všetkým ku každej téme poskytne celú plejádu stanovísk, ktoré k nej možno zaujať, a každý si môže vybrať, čím sa nechá osloviť. Zároveň však nikoho do ničoho netlačí a určite nikoho nesúdi, pretože jednotlivé názory a postoje nehodnotí.

Staré latinské príslovie hovorí, že „koľko hláv, toľko názorov“ (quot capita, tot sensus), a v prípade ťažkých filozofických otázok, pri ktorých sa málokedy na niečom zhodneme, by sme určite o to viac mohli prehlásiť, že koľko filozofov, toľko filozofií. Pokora a tolerantnosť sú preto viac než na mieste: filozof nesmie byť dogmatický. Nesmie zaujímať jedno jediné konkrétne stanovisko, pretože by tým dával najavo, že ostatní sa určite mýlia – a ako by niečo také mohol tvrdiť, keď vie, že sám nič nevie? Ako súkromná osoba si samozrejme môže myslieť, čo chce – každý človek má nejakú filozofiu a zaujíma istý svetonázor – no jeho profesionálnou úlohou je podávať rozličné názory, a to nestranne.

Zdá sa mi, že takto nejako je Sokratova veta bežne prekladaná do dnešnej reči. Je však potom veľkou a pálčivou otázkou, ako mohol takýto tolerantný a slobodu vyznávajúci človek skončiť na Aténskom verejnom súde, ktorý ho nakoniec odsúdil k smrti – a to rovno vypitím jedu.

Istý vhľad do tohoto paradoxu nám ponúka Étienne Gilson, francúzsky novotomistický filozof a historik filozofie. Gilson krátko po druhej svetovej vojne pohľad akademickej obce (a spoločnosti vôbec) na filozofiu zhrnul takto:

„Sú krajiny, kde by si žiaden profesor akejkoľvek špeciálnej vedy neudržal miesto ani mesiac, keby začal vyučovať, že nevie, čo je pravdivé práve v tej konkrétnej vede, ktorú má vyučovať – ale kde sa človek len ťažko dostane na miesto profesora filozofie, ak vyznáva, že verí v pravdivosť filozofie, ktorú vyučuje.“ (Being and some philosophers, Predslov)

Všetci vieme, že „filozofia nie je exaktná veda“. Filozofické závery sa nedajú vypočítať ako v matematike a filozofické teórie nie je možné overiť meraním ako vo fyzike. No súhrou zvláštnych historických okolností sa toto pozorovanie postupne zamenilo za záver, že „filozofia vlastne nič presné netvrdí“ – nevie nikomu povedať, ako sa veci majú a už vôbec mu nesmie diktovať, ako by mal žiť. Vzniká potom otázka, pri ktorej si všetci profesionálni filozofi začnú od nervozity obhrýzať nechty: načo tu tú filozofiu vôbec máme? A zdá sa, že postupne znižovaný plat na katedrách filozofie naznačuje, že spoločnosť aj štát už akúsi predtuchu svojej odpovede majú.

Hovorí sa však, že každý problém má nejaké riešenie – a to Sokratovo je nasledovné: filozofia vôbec nie je neutrálna a filozof má byť dogmatický. Sokrates vo svojich názoroch nepripúšťa žiaden kompromis a v Obrane Sokratovej svojich sudcov ubezpečuje, že „nebudem ináč robiť, aj keby som mal stokrát zomrieť“ (30c). Ak teda jeho hľadanie pravdy a vyznanie, že stále prakticky nič nevie, pokladáme za hlásanie názoru, že pravdu môžeme mať všetci naraz – prípadne každý tú svoju sám pre seba – sme na omyle: „Ubezpečujem vás, že dokiaľ budem dýchať a mať silu, neprestanem filozofovať a povzbudzovať vás i napomínať, s kýmkoľvek z vás sa kedy stretnem“ (29d). A sudcom odkazuje, že „ak ma popravíte, […] viac uškodíte sebe samým ako mne“ (30c).

Čo teda so Sokratovou vetou z úvodu? Sokrates ju vyslovil po rozhovoroch s politikmi, ktorí o sebe tvrdia, že sú múdri. Jej celé znenie je nasledovné: „Zaiste ani jeden z nás nič nevie dokonale, tento si však myslí, že niečo vie, aj keď nič nevie, ja však keď skutočne nič neviem, ani si nenamýšľam, že niečo viem“ (21d). Sokrates je teda ďaleko od toho, aby hovoril, že vôbec nič nevie. No skutočnou úlohou filozofa je milovať realitu. To obnáša aj ochotu okamžite opustiť akýkoľvek svoj názor, keď zistím, že sa s realitou nezhoduje – pretože „viem, že nič neviem dokonale“.

Naším problémom však býva, že často milujeme ani nie tak realitu, ale svoje názory o nej – a v tom sme naozaj nefilozofickí.