Sándor Márai a súcit Južného vetra

MIROSLAVA DURANKOVÁ

Sedím na stoličke oproti Sándorovi Máraiovi. Košický vietor je dnes milosrdný a jarné slnko dodáva atmosfére príjemné teplo. Sándor má prekríženú pravú nohu cez ľavú a ruky jemne uložené na pravom kolene. Čistý elegán v saku a s motýlikom. Pozerá sa na mňa prísne, ako by mi hovoril „ruky bozkávam, prišli ste na kus reči milosť pani?“ Okoloidúce autá a ani chodci si nevšímajú náš dôverný rozhovor. Len v pozadí sem tam od radosti zaspieva vtáčik. Sándor je mĺkvy, už toho predsa nahovoril dosť. Nesúdi, že som si ešte neprečítala všetky jeho príbehy, chce sa so mnou rozprávať o tých, ktoré som doposiaľ zvládla.

Dnes si radšej nevyberám tú, ktorú som pred pár rokmi prečítala ako prvú. Knihu o priateľoch, ktorí sa v šere sviečok stretnú po rokoch a kým sviece počas celej noci pomaly dohárajú, oni si prerozprávajú svoj životný boj o spoločnú lásku ich života. Nie, dnes nie. Hoci mám silné nutkanie spýtať sa Sándora, ktorým z tých priateľov bol on a kto bola tá žena, tá tajomná žena? Ale nie, dnes na to nie je priestor.

Dnes sa chcem rozprávať o príbehu, ktorý prešiel mojimi rukami len nedávno a ostal mi v pamäti, aby ma vyrušoval. Chcem sa rozprávať o Márii-Kristíne, ktorá oslavuje svoje šestnáste narodeniny, je obklopená láskou a blahobytom, ktorý ju čičíka, no zároveň si myslí, že už je dospelá a túži spoznať to, čo je mimo jej zlatej klietky. Strážia ju ako oko v hlave, ako vzácny druh vtáčika, ktorého nemožno pustiť do voľnej prírody, lebo by sa o seba nevedel postarať a všetko zlo sveta by ho natoľko prehlušilo, že jeho dobrunké srdce by to nezvládlo.

No Mária-Kristína je vo vnútri iný vtáčik. Túži sa nadýchať slobody do sýtosti. Viac neznesie zlatú retiazku na nohe v podobe guvernatky alebo iných dospelých, ktorí ju strážia. Dnes má šestnásť a je už dospelá, zajtra by sa predsa mohla spokojne vydať. Túži po nebezpečenstve, o ktorom sa jej aj sníva. Túži po dobrodružstve, ktoré rozbúši jej srdce a prinúti ju rozprestrieť krídla do maximálnej dĺžky. Nech sa len vietor oprie do jej zlatých perutí, ona to ustojí.

„Prečo ste nechali Máriu-Kristínu ísť tmavou ulicou za neznámym mužom? Prečo si on vybral práve ju? Prečo mu vôbec venovala pozornosť? Veď to bol starý muž, nenápadný, čítajúci noviny. Prečo práve on? A čo to bol za pocit, ktorý pri ňom mala?“ vyhŕkla som na Sándora.

„Mmh, už si to celkom nepamätám, napísal som to dávno,“ pokrúti hlavou môj oproti sediaci spoločník. „Konkrétne v roku 1939,“ pomyslím si. „Tak si to poďme spoločne prečítať,“ navrhne Sándor: „…nerada by ho urazila, pretože, je to zvláštne, ale niečo k nemu pociťuje, v hrudi sa jej rozlieva doposiaľ nikdy nepoznaný cit, ktorý jej naháňa strach a zviera hrdlo. Čo je to za cit? Mária-Kristína nevie. V žiadnom prípade to nie je priateľstvo, dokonca ani ochota byť dobrá a tomu človeku pomôcť; ten pocit je iný, naháňa viac strachu, a predsa je príťažlivejší, je v ňom zdržanlivosť, nepokoj a zvedavosť a je v ňom aj niečo iné, nejaký neznámy materiál, niečo, čo zviera človeku hruď a pre čo mu srdce bije až v hrdle. Nechce tomu človeku ublížiť. Nebezpečenstvo je tu, celkom nablízku, ale ten človek nie je nebezpečný – z toho všetkého rozumie len tomu.“*

„Ale ako vie, že nie je nebezpečný?“ nedá mi to.

„Vy ste to nikdy pri ľuďoch necítili? Nemali ste pri istých ľuďoch istotu, že nie sú nebezpeční a pri iných zase, že sú?“ spýtavo na mňa hľadí spisovateľ.

„Áno, poznám to, cítila som to, niečo v mojom vnútri mi to šepkalo,“ priznám sa.

„Tak vidíte, aj vy ste trochu ako Mária-Kristína. Všetci sme,“ usmial sa a poklepal si rukou po kolene. 

„Aj minule ste to urobili,“ pripomína mi, „išli ste do nebezpečnej situácie, lebo ste niekde vo svojom vnútri vedeli, že tomu človeku môžete veriť, jednoducho ste to vedeli.“

Mal pravdu a mne vŕtalo v hlave ako to všetko o mne vie.

A ja netrpezlivo pokračujem: „Poďme ešte k tomu pocitu. Stretnú sa, rozprávajú sa, on jej rozpovie svoj životný príbeh, povie jej o tom, ako zažil zradu, ako musel so zradcom skoncovať, aby uchránil tajomstvo. Teraz odíde a už sa nikdy nevráti. Mária-Kristína bude posledným človekom, ktorému to v tomto meste povie. A v jeho posledných slovách, ktoré jej hovorí, opisuje opäť ten pocit:

„Na túto hodinu zabudnite. Dajte si však pozor, aby ste si vybrali dobre, až nadíde hodina, keď budete musieť voliť medzi ľuďmi, pretože medzi všetkými ľudskými citmi existuje jeden, ktorý je najnebezpečnejší, je to cit skvelý a ide z neho strach, je skvelejší ako láska a naháňa väčší strach ako túžba. Existuje cit, ktorý naraz ničí a očisťuje…dajte si pozor. Niekedy si myslím, že tento cit je dnom všetkých ľudských vecí. Ten cit je súcit.“** 

„A je to súcit, ktorý má niekto s nami, alebo súcit, ktorý máme my s ľuďmi?“ nedá mi neopýtať sa Sándora, už keď ho mám tu pred sebou.

„Čo si myslíte vy?“ prefíkane odpovedá otázkou a úctivo my vyká. Som ticho a premýšľam, hľadím na počmáranú stenu po spisovateľovej ľavici, je na nej napísané „BABY“. 

Usmeje sa a pýta sa ma znova: „Ktorý z tých súcitov zažila Mária-Kristína?“

„Ten druhý, súcit s cudzincom, ktorý jej bol zrazu blízky,“ odpoviem a stále sa pozerám na nápis na stene. 

„A ktorý súcit zažil on vo svojom živote?“ pokračuje spisovateľ.

„Oba. Myslím, že zažil oba.“ 

Sándor iba prikývol a sedeli sme v tichu. Okolo prešlo červené auto a pani s kočíkom. 

„Prečo nás práve tento pocit robí dospelými?“

Ale Sándor sa už iba usmieva a neodpovedá a ja viem, že niekedy nabudúce prídem dokončiť tento rozhovor s najprekladanejším maďarským autorom, ktorý označoval Košice za svoj domov.

*Sándor Márai: Južný vietor, 1939                                                                                                    **tamtiež

Miroslava Duranková

Miroslava Duranková

Vyštudovala odbor Charakterové vzdelávanie na Univerzite v Birminghame a jej prvé vysokoškolské štúdiá boli venované ekonómii. Je spoluzakladateľkou a riaditeľkou Akadémie veľkých diel - vzdelávacieho programu pre žiakov základných škôl, stredoškolákov a učiteľov.

Vždy bola fascinovaná osobnostným rastom, preto aktívne pôsobila v rôznych osobnosť rozvíjajúcich organizáciách ako Junior Achievement, AIESEC, Nexteria či Kolégium Antona Neuwirtha. Je presvedčená, že to, čo naozaj rozhoduje, je náš charakter a mali by sme dbať o jeho rozvoj v každom veku.

Fotografia: archív Miroslavy Durankovej

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.