Ako rodáčka z Ivanky pri Dunaji to do nášho kaštieľa nemala ďaleko. Absolventku pätnásteho ročníka Univerzitného kolégia (KAN15) a ekológie na Univerzite Komenského prijali na štúdium severských populácií a ekosystémov na University of Tromsø – The Arctic University of Norway. Michaela Šulavíková v minulosti skúmala veľryby na Islande; teraz ju za polárny kruh pritiahli ľadové medvede.
Skúmať veľryby „zo Slovenska“ je vcelku zaujímavé. Ako sa to robí a ako si sa k tomu vôbec dostala?
U mňa bolo odmalička, myslím, celkom jasné, že budem robiť niečo so zvieratami. Mama rada rozpráva, ako som asi desaťročná našla strateného psa a prešla celú dedinu, aby som našla majiteľa. Vždy som zachraňovala každé zviera; vždy sme pristavovali auto pri čomkoľvek živom, keď sme niekam cestovali; vždy som pozorovala a skúmala.
Keď som sa na konci strednej rozhodovala, čo ďalej, podala som si prihlášky kade‑tade, lebo ma vždy bavila aj literatúra, história, archeológia (retrospektívne vnímam, že niekde vnútri vždy boli živé tvory na prvom mieste) a skončila som na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, čo bolo najlepšie rozhodnutie!
Veľryby ma tiež fascinovali odkedy si pamätám, ale úprimne, v prvom roku vysokej som to nezvažovala ako reálnu možnosť, pretože k veľrybám zo Slovenska máme ďaleko. Vtedy som pomáhala pri výskume hniezdneho správania sýkoriek a iných malých spevavcov a myslela som, že ostanem pri niečom podobnom, lebo je to prekrásna a zmysluplná práca.
Potom prišlo leto a chcela som si nájsť nejakú stáž. Pozerala som na internete rôzne možnosti a povedala si, že sa vyskúšam prihlásiť na krátku stáž zameranú na veľryby v Španielsku. Bol to taký ten „och, veď ma aj tak nevezmú, ale za prihlášku nič nedám“ moment. A vyšlo to! Vďaka tejto skúsenosti ma potom vzali na Island, kde som písala bakalárku.
Je náročné presadiť sa ako morskej biologičke zo Slovenska? A je ťažké presvedčiť zahraničných partnerov, aby do vedeckého tímu prijali Slovenku z krajiny bez priameho prístupu k moru?
Z osobnej skúsenosti vlastne ani nie, ale úprimne verím, že tam bola veľká dávka prozreteľnosti. Zároveň veľa spravil zápal a presvedčenie, že toto je to, čo mám robiť. O tomto som sa rozprávala s viacerými ľuďmi, vrátane mojej mentorky v Kolégiu, s profesormi v škole, s kamarátmi… Vlastne som celý ten čas nemala pochybnosť, že polárne zvieratá sú moje poslanie (s menším odbočením k uvažovaniu o veterinárstve).
Napísala som vtedy asi desať mailov rôznym doktorom a výskumným centrám; nedostatok skúseností som veľmi kompenzovala motivačným listom, nadšením a zvedavosťou. Zároveň som hneď v úvode priznala medzery – vtedy som nemala absolvovaný kurz štatistiky a moje myslenie nebolo prirodzene veľmi analytické, ale chcela som sa učiť a rásť. Tiež som to formulovala tak, že budem vďačná za akúkoľvek learning experience, ale ideálne by bolo, ak by sa to dalo prepojiť s písaním bakalárky.
Ozvala sa mi práve doktorka z Húsavíku, s ktorou sme sa dohodli na projekte zameranom na fotoidentifikáciu vráskavcov minke v zálive Skjálfandi a na analýzu dynamiky ich populácie za posledných päť rokov, a zároveň na to, že budem pomáhať v teréne. Ak premýšľate ako ja, viac než je nutné, určite poznáte ten pocit, keď sa niečo zdá príliš dobré na to, aby to bola pravda, a len čakáte, aký zádrh sa objaví. Taká som bola počas toho polroka pred vycestovaním. Aj cestou v lietadle aj pri príchode.
Zádrh sa neobjavil. Spolu s Kolégiom bola táto stáž najviac formujúca a smerodajná skúsenosť môjho života.
Ísť na Island za veľrybami asi nie je lacný špás. Treba na to získať grant?
Dalo sa ísť cez Erasmus+ stáž. Mala som teda všetko pokryté vďaka tomuto grantu, a úplne to stačilo na celý pobyt. Zároveň bolo relatívne jednoduché ho získať, a všetci boli veľmi nápomocní. Vysokoškoláci, prosím, využívajte všetky takéto príležitosti na naberanie skúseností a štúdium v zahraničí. Máme neskutočné možnosti. Na našom študijnom oddelení vtedy vraveli, že za rok má o niečo také záujem možno päť ľudí, a preto je vysoká pravdepodobnosť vycestovania. Sú to často príležitosti „once in a lifetime“ (jedinečné príležitosti).
Prečo ťa fascinujú veľryby?
Toto by mohla byť nesmierne dlhá odpoveď, ale vo veľmi skrátenej verzii by sa dala rozdeliť na „biologickejšie“ a „citovejšie“ dôvody. Medzi „biologickejšie“ patrí ich samotná evolúcia: cicavce sa vyvinuli z plazov na súši. Potom sa predkovia veľrýb začali skrývať alebo loviť vo vode a za milióny rokov sa úplne adaptovali na morský život. Ich najbližší žijúci príbuzný je hroch (a tiež krava). Zatiaľ sa našlo viac než 80 génov, ktoré sa pri tomto procese inaktivovali, v dôsledku toho sú schopné spať iba s jednou polovicou mozgu alebo prežiť pravidelný kolaps pľúc pri vysokom okolitém tlaku.
Ďalším dôvodom je ich neuveriteľná schopnosť učiť sa. V roku 2022 boli správy o subpopulácii kosatiek potápajúcej sa lode pri Gibraltári; okrem toho sa kosatky učia a opakujú správanie iných takmer každoročne. Iné druhy vedia tiež veľmi rýchlo niečo obkukať a zakomponovať do svojho správania. Je to pre mňa úžasné.
A čo hovorí srdce?
Čo sa týka citovejších dôvodov, vieme napríklad, že vráskavce dlhoplutvé zasahujú do útokov kosatiek na iné druhy a „zachraňujú“ menšie morské cicavce. Tiež máme niekoľko zdokumentovaných prípadov veľrýb osvojujúcich si cudzie mláďatá, keď im zomrela matka, a tiež prípadov matiek, ktoré niesli telá svojich uhynutých mláďat týždne so sebou a robili, čo mohli, aby neklesli ku dnu. Tu je nutné dávať veľký pozor, aby sme príliš neantropomorfizovali zvieratá a nehľadeli na nich iba z pohľadu našich emócií; fascináciu z tohto správania im to však neuberá.
Vieme o veľrybách už všetko?
Celý svet veľrýb je plný otázok, na ktoré nepoznáme odpovede, alebo ktorých odpovede sa postupne menia. Pri písaní bakalárky sa ku koncu objavil článok, že niektoré druhy veľrýb pri silnom slnku menia pigment („opaľujú sa“), čo môže potenciálne komplikovať fotoidentifikáciu. Sledujeme, ako sa s otepľovaním morí menia ich migračné trasy a správanie. V starších publikáciách o vráskavcoch minke sa dočítame, že sa jednoducho lovia, pretože radi interagujú s loďami a sú zvedavé; dnes sa to už takmer nevidí: naopak zrýchľujú a častejšie sa ponárajú, keď je loď nablízku. Všetky tieto premenné vo mne prebúdzajú takú zvedavosť a úžas ako máloktorá iná vec.
Čo si o týchto cicavcoch zistila nové, iné?
Veľmi zaujímavé bolo práve to zistenie, že v starej literatúre sú „moje“ veľryby opisované ako sociálne, interagujúce s loďami či námorníkmi, ale u nás v teréne boli presne tým druhom, ktorý sa nám najviac vyhýbal. S foťákom bolo treba byť extrémne rýchly; správanie ste dokázali zapisovať dlhší čas, len ak ste mali šťastie a dobrý rozhľad do diaľky. Ja som za celý čas na Islande videla presne tri, zatiaľ čo takých vráskavcov dlhoplutvých desiatky. V rámci mojej analýzy sme zistili, že populácia v zálive sa stále znižuje, no po porovnaní s inou literatúrou je pravdepodobné, že to spôsobuje presun migrujúcich jedincov severnejšie, nie vysoká úmrtnosť či zlá fyzická kondícia. Teraz v januári a budúci rok by som sa mala pozrieť na tieto dva roky, tak uvidíme.
Arktída je pre väčšinu ľudí synonymom neprístupnej divočiny. Čo presne ťa fascinuje na tomto „krehkom živote“ v extrémnych podmienkach?
Je toho mnoho: od pohľadov na celé to biele a nežné, cez polnočné slnko a polárnu noc s Aurórou, až po špecifickosť druhov a ich adaptácií, ktoré tu nájdete. Viete napríklad, že ľadová medvedica dokáže nejesť až 8 mesiacov, keď sa stará o mláďatá? Že soby majú najdlhšie suchozemské migračné trasy na Zemi? Že sú druhy planktónu, ktoré zimujú v niekoľko stometrových hĺbkach a na hladinu vyplávajú, až keď v morskom ľade klíčia riasy? Uvažovali ste niekedy, prečo je arktická líška taká malá, že aj v dospelosti vyzerá ako mláďa?
Nie…
Zároveň po prvom semestri veľmi silno prežívam a vnímam celú tú prepojenosť systému, ktorá priamo súvisí s krehkosťou. Tá prepojenosť je samozrejme všade (alebo sa snaží byť všade), ale tu je obzvlášť citeľná, lebo je ten systém prosto jednoduchší. Dajme si ako príklad spomínaný planktón. Calanus glacialis je veslonôžka veľká približne ako zrnko ryže; v dospelosti, ktorú dosahuje začiatkom jesene, sa ponorí do hĺbky a tam prezimuje.
Na ďalšiu jar opäť vypláva na hladinu, aby sa rozmnožila, ale musí sa presne načasovať s klíčením rias v morskom ľade. Ľad sa teraz topí skôr; riasy tiež klíčia skôr a kratšie, čo spôsobuje časový nesúlad. Larvy tejto veslonôžky sa živia týmito riasami. Ak sa vyliahnu až po roztopení, nastáva vysoká úmrtnosť a úpadok jednej z prvých úrovní potravného reťazca. Potom to už je lokálne domino: rybám živiacim sa týmto planktónom chýba základná zložka potravy, nastáva ich úpadok a veľryby, ktoré sa živia týmito rybami, musia buď nájsť iný zdroj, alebo iné miesto.
Úbytok morského ľadu komplikuje situáciu tuleňom a tým aj medveďom, ktorí potom hľadajú alternatívnu potravu na súši a chodievajú vyžierať kolóniám vtákov vajíčka, čo niektoré roky viedlo k nulovému vyhniezdeniu. Človek si povie, najmä pri tom planktóne, že je to len maličkosť — ľad sa roztopí o dva týždne skôr… lenže ten domino efekt je obrovský.
Arktída je pre teba „svetom fascinujúceho ticha“. Pomáha ti ticho sústrediť sa? Niekedy nie je ticha až priveľa?
Ticho je najkrajšie. Hluk si človek nájde, keď ho potrebuje; ticho v hluku nájdeme veľmi ťažko. Som v meste, ktoré nie je najtichšie, a minule som o tom uvažovala na jednom kopci: stále tam počuť autá. Nevidím ich, ale ich počujem. Snažím sa chodiť do prírody a lyžovať niekam ďalej práve kvôli hluku. Zároveň, keď napadne väčšia vrstva čerstvého snehu a mesto sa zastaví, to utíchnutie až prekvapí. Mám to veľmi rada. Uvidíme, ako to bude po Veľkej noci; keď ma pravdepodobne čaká šesť týždňov v chate na Špicbergoch, o tichu budem možno hovoriť inak. Teraz by ho tu však úprimne mohlo byť ešte trošku viac.
Majú zmeny v Arktíde vplyv aj na nás, na našu krajinu?
Áno, hoci nie priamo. Najsilnejší vplyv je na počasie; vezmime si napríklad dlhé vlny letných horúčav. Nie som klimatológ, ale veľmi zjednodušene: vieme, že Arktída sa otepľuje približne trikrát rýchlejšie než zvyšok sveta, čím sa zmenšuje teplotný rozdiel medzi Arktídou a našimi zemepisnými šírkami. Keď je tento rozdiel menší, dýzové prúdenie (jet stream) sa spomaľuje a začne sa viac vlniť. Môžeme si ho predstaviť ako rieku vysoko v atmosfére, ktorá za bežných okolností prúdi a posúva počasie dopredu; spomalenie a vlnenie však zapríčiňujú zaseknutie jednotlivých tlakových oblastí na jednom mieste. To sa u nás prejavuje ako dlhé horúčavy, dlhotrvajúce dažde a povodne. Profesori nám často pripomínajú, že treba myslieť na to, že vplyv týchto zmien a ich následky závisia od mnohých faktorov. Univerzálna odpoveď na všetko je „it depends“ a následne sa posudzujú potenciálne scenáre.
Teraz pôsobíš na University of Tromsø – The Arctic University of Norway; pritiahli ťa ľadové medvede. Čo je zámerom tvojho výskumu?
Som ešte v úplných začiatkoch, ale zameriavame sa na zmeny v potrave a využití priestoru samíc ľadových medveďov na Špicbergoch. Vieme, že s úbytkom morského ľadu majú náročnejší prístup k tuleňom a hľadajú alternatívne zdroje potravy; čoraz častejšie útočia na soby a jedia vajíčka koloniálnych vtákov, ako som spomínala.
Veľa sa hovorilo o tom, že ľadové medvede sú ohrozené. Je to pravda? Hrozí im vyhynutie?
Ľadové medvede sú ohrozené najmä kvôli úbytku ľadu a strate prirodzeného prostredia. Tu treba pozerať na subpopulácie jednotlivo – populácia na Špicbergoch je stabilná; v Grónsku sa za prísnych podmienok dokonca lovia; v Hudson Bay za posledné dekády klesla na polovicu. Keďže sa morský ľad topí, medvede majú čoraz väčšie ťažkosti s lovom, párením a rozmnožovaním, čo vedie k zhoršeniu fyzickej kondície a menšej produkcii mláďat. Numericky sme teda teraz relatívne v poriadku, ale o pár rokov na tom môžeme byť úplne inak.
Máš predstavu, ako ďalej – čo budeš robiť po úspešnom dokončení Arktickej univerzity?
Rada by som sa vrátila domov a skúsila nejako skombinovať prácu v Arktíde s pôsobením v našich lesoch a výskumom medveďov. Moja diplomovka by zároveň mohla byť dobrým základom pre doktorát, čiže je to otvorená možnosť. Och, a tiež by som veľmi chcela učiť a prednášať! Je toho mnoho, uvidíme…
Si absolventkou Kolégia. Ako ide dohromady morská biológia a všetka tá filozofia, teológia, právo a slobodné vedy na Kolégiu?
Veľmi! Kolégium ťa naučí rozmýšľať, argumentovať, pochybovať, pýtať sa. Zároveň je podľa mňa dôležité vnímať ľudské vnímanie zvierat a divočiny z rôznych uhlov: mala som rozhovory s ľuďmi, ktorí tvrdia, že zvieratá by sme mali chrániť preto, že nám slúžia; s tými, ktorí zdôrazňovali ich vnútornú hodnotu; a s tými, ktorí sa zameriavali na antropologický význam, teda že záujem o zachovanie druhov vychádza z prirodzenej ľudskej potreby skúmať, objavovať a prežívať úžas. Sú to veľmi obohacujúce rozhovory, ktoré by sa bez Kolégia viedli oveľa ťažšie. Politická filozofia ide ruka v ruke s manažmentom. Teológia, špecificky niektoré pasáže z Úvodu do kresťanstva, ukázali ako vidieť Boha v prírode a v tvrdej vede.
Zároveň mi Kolégium veľmi pomohlo utvrdiť sa v tom, čo chcem robiť, a dodalo obrovskú túžbu robiť to dobre. Veľké dary. (úsmev)
Čo bolo najťažšie počas štúdia na Univerzitnom kolégiu?
Haha, zmanažovať všetko časovo! Texty, školu, stále som chcela pomáhať aj s výskumom vtákov; do toho som dokončovala bakalárku a pracovala. Taktiež som potrebovala svoje ticho, stráviť čas v prírode a aspoň na moment spočinúť. Najviac trpel sociálny život a spánok; úprimne, spätne by som asi trošku poľavila v škole pre dobro komunity. Ten čas bol veľmi vzácny.
A čo bolo zas najkrajšie?
Komunitný čas, inak, najmä teraz v advente a cez zimný tempus fugit oba roky. Svet sa pred Vianocami trocha spomaľuje: kaštieľ je vyzdobený, prichádzajú ľudia, ktorí sú ďaleko; zároveň sa píšu spoločné eseje, diskutuje sa pred skúškami a študuje v knižnici.
A veľké krásno, ktoré mám teraz v hlave ako spomienku, je čítanie Citadelčatám pri obede prvý rok v Kolégiu. Mali v advente silencium a študenti sa mohli zapojiť tak, že im za pultom čítali rozprávku počas jedenia.
Tiež guľovačka, keď nasnežilo, a Jakub, ktorý býval v kaštieli, obehol všetky dievčenské izby s návrhom, že pôjdeme viesť vojnu proti chalanom na K10. Bol to jeden skvelý večer.
Prichádzaš na sviatky domov, alebo ostávaš za polárnym kruhom?
Idem domov hneď po skúškach a vraciam sa v skorom januári.
Máš rada zimu?
Veľmi! Trošku som sa toho bála — predsa len za polárnym kruhom je iná zima ako doma; keby sme mali trošku viac slnka, neviem, či by mi niečo chýbalo. Mám rada tú pomalosť; rada sledujem chumáče snehu za oknami, vždy ma nadchnú vločky na kabáte a stopy zvierat v snehu.
Mám rada červené líca vyštípané od mrazu, sedenie a čítanie pri sviečkach a svetielkach, sánkovanie, bežkovanie, lyžovanie, teplé jedlá, vlnené svetre a terén v zime, keď sa treba brodiť snehom. Dobrodružstvo!
Čím sú pre teba Vianoce?
Čas vďačnosti a spoločenstva, stíšenia a zamyslenia. Zároveň dlhší čas s rodinou, čas upiecť dvojdenný recept, čas stráviť hodinu pokojne na Kalvárii každý deň v týždni, čas byť dlhšie pri obede, čas začať čítať hrubú knihu a čas maľovať. Čas využitý pomaly a láskavo.
foto: archív M. Šulavíkovej
Každé dielo, ktoré mení ľudí aj spoločnosť, stojí na ľuďoch, ktorí mu veria. Vieme, že aj vy patríte medzi nich. Ďakujeme za vašu podporu činnosti Kolégia na číslo účtu: SK8911000000002669752115
