Nicole Mária Hudcovská: V Jeruzaleme som našla mier

Moju reflexiu som si dovolila začať slovami piesne, ktorú som zložila počas môjho päť týždňového pobytu v Izraeli, lebo asi najlepšie vystihuje to, čo som tam zažila. Možno si hovoríte – trochu paradoxné, nie? Hľadať mier na Blízkom východe? Aký blázon by sa vôbec dobrovoľne vybral na miesto, kde ešte pred niekoľkými mesiacmi lietali rakety?

Do Izraela som sa dostala vďaka Kolégiu

Mnohých možno prekvapí, že za moju prítomnosť v Izraeli môže do istej miery Kolégium. Tento príbeh sa začal písať pred vyše tromi rokmi práve na Kolégium Garden Party. Bola som tesne pred začiatkom môjho štúdia v Kolégiu a rozprávala som sa tam s mojou kamarátkou, Sárou Dobrovodskou, absolventkou 10. ročníka Univerzitného kolégia Antona Neuwirtha (KAN10), ktorá bola kedysi mojou animátorkou na tábore Komunity Blahoslavenstiev. Práve sa cez túto komunitu chystala ako dobrovoľníčka na leto do Izraela (vtedy ešte netušila, že tam zostane oveľa dlhšie). Spomenula mi, že keby som tam niekedy chcela ísť dobrovoľničiť tiež, môžem sa ozvať. Poďakovala som sa jej s tým, že nad tým aktuálne určite nepremýšľam, hlavu som predsa mala plnú Kolégia.

A predsa vo mne toto pozvanie v nasledujúcich rokoch môjho štúdia rezonovalo. Kolégium vo mne znovu prebudilo túžbu snívať, ktorá oživila aj môj detský sen, navštíviť Svätú zem. Ešte intenzívnejšie som to vnímala vďaka kurzu teológie v Univerzitnom kolégiu, na ktorom sme preberali základy biblistiky, autenticitu evanjelií či otázku, či bol Ježiš pravý Mesiáš a vo mne sa stále zobúdzala tá istá túžba, vidieť to na vlastné oči. A tak sa zrazu stávala ponuka, ktorú som dostala pred niekoľkými rokmi, aktuálnejšou. Medzitým sa Sára objavila na plese v Kolégiu a svoju ponuku zopakovala. A tak teda v období, keď som odchádzala z Kolégia, som bola rozhodnutá, že sa do Izraela predsa vydám.

Jeruzalem ma prekvapil

Keď som už mala všetko vybavené, vypukol na Blízkom východe ďalší konflikt a ja som opäť stála pred otázkou, či to má všetko zmysel. Napriek všetkému som však vnútri cítila, že ísť mám, že je to cesta, kam ma posiela Boh. A keď som mala informácie od ľudí, ktorí tam žili, že situácia vnútri je stabilná a let mi nezrušili, rozhodla som sa ísť.

Izrael ma prekvapil. Je ťažké definovať čím konkrétne. Možno tým, že vďaka správam zo západných médii očakávame krajinu v stave pohotovosti plnú rozbrojov. To, čo som v nej však našla ja, bol pokoj… a život. Je pravda, že som prišla v čase, kedy panovalo dočasné prímerie a civilní obyvatelia sú tu málokedy v skutočnom ohrození života, no i tak sa zdalo, že sa ich toto šialenstvo nedotýka. Spomenula som si na esej od C. S. Lewisa Living in an atomic age, ktorá rozpráva o tom, ako tvárou v tvár hrozbe nesmieme stratiť to ľudské v nás. Pre týchto ľudí to nie je len úvaha, ale každodenná realita, s ktorou sa museli naučiť žiť, nielen prežívať.

Ich mentalita má veľmi ďaleko od individualistického zmýšľania Západu. Ľudia sú vrelí, priateľskí a keď majú pocit, že ste sa stratili, pristavia sa pri vás, či nepotrebujete pomoc. Na každom rohu vidíte desiatky stopárov, lebo majú istotu, že do niekoľkých minút im niekto zastaví. Žijú komunitnejšie – najmä na vidieku v tzv. kibutzoch – malých, zväčša poľnohospodárskych komunitách, ktoré sa snažia o ekonomickú sebestačnosť. (To by sa určite páčilo Wendellovi Berrymu, autorovi textu o lokálnych komunitách, ktorý sme v Univerzitnom kolégiu čítali na politickej filozofii.) Možno, že keď človek nie je sám, menej sa bojí straty vonkajších istôt.

Viera tu preniká do každej oblasti života

No snáď najväčší rozdiel oproti Európe je, že slovo sekulárny by sme v tu hľadali len ťažko. Viera preniká do každej oblasti života v tejto krajine – do oblečenia, gastronómie, dopravy, pracovného či rodinného života. Je to krajina, v ktorej vás pani na pasovej kontrole či predavač v obchode poprosí o modlitbu, hoci nevie, či vôbec veríte. Modlitba je tu verejnou a prirodzenou súčasťou života – ľudia sa modlia na ulici, v obchodnom centre, v električke… Nie preto, že by všetci boli toho istého vyznania – žije tu mnoho sekulárnych Židov, moslimov, kresťanov – ale preto, že ľudia odmietli prijať sekulárny spôsob života.

Zrejme najviac je to cítiť na šabat, kedy sa všetko zastaví a ľudia sa venujú len rodine a Bohu. Na uliciach je tak ticho, že možete počuť len štrnganie príboru spoločného stolovania. Kedysi som na teológii v Kolégiu písala esej o tom, že ak by sme sa mali inšpirovať niečím zo Starého zákona, bolo by to práve slávenie sviatkov a šabatu. Vďaka mojej návšteve Izraela dnes viem, že je to nielen možné, ale má to aj veľký zmysel.

Možno je to celé tak trochu spôsobené touto krajinou, ktorá priam pozýva k modlitbe svojou starovekosťou a posvätnosťou – nielen Židov, ale najmä nás. V Kolégiu sme sa často rozprávali o koreňoch kresťanskej civilizácie. Občas však zabúdame, že sa nezačala v Ríme, ale práve tu. Keď som prvýkrát vstúpila do Jeruzalema a z mestských hradieb zahliadla panorámu starého mesta, cítila som, že sa pozerám na niečo neuveriteľné.

Len jeden štvorcový kilometer… a na tomto štvorcovom kilometri sa odohrali udalosti, ktoré navždy ovplyvnili celú západnú civilizáciu. Vstúpiť bránou, ktorou kedysi Ježiš vstúpil na osliatku, dotýkať na posledného zachovaného múru Šalamúnovho chrámu. Modliť sa na mieste, kde sa narodila či zosnula Panna Mária, obdivovať tisícročné olivovníky v Getsemanskej záhrade či prechádžať sa po Via dolorosa, po ktorej náš Pán niesol kríž… A napokon nechať sa dotknúť Božou prítomnosťou na snáď najposvätnejšom mieste celého Jeruzalema – v chráme Holy Sepulchre, kde sa nachádza Boží hrob a Golgota. Je ťažké opísať tieto zážitky slovami.

Bola som na miestach, ktoré v sebe nesú tisícročia príbehov

Jeruazlem nebolo jediné miesto, ktoré sa mi podarilo navštíviť. Mala som možnosť vidieť Betlehem, Nazaret, Galilejské more, Kafarnaum, Vrch Blahostlavenstiev, Mŕtve more… všetko miesta, ktoré v sebe nesú tisícročia príbehov. No nielen príbehov, ale aj Božej prítomnosti, zázrakov a úžasných obetavých ľudí, ktorí sa o tieto miesta starajú – zväčša príslušníkov reholí.

A napokon miesto, na ktorom som žila: kláštor komunity Blahoslavenstiev Emmaus-Nicopolis, ktorý sa nachádza spolu s ruinami baziliky z piateho storočia na mieste, kde sa najpravdepodobnejšie nachádzala biblická dedinka Emauzy. Miesto, kde sa dal Ježiš spoznať dvom učeníkom pri lámaní chleba. Miesto, kde sa aj dnes dáva dennodenne poznať pri lámaní toho istého chleba – v Eucharistii. Súčasťou tejto komunity (ktorá vznikla ako jedna z nových foriem zasväteného života po 2. vatikánskom koncile) som bola päť týždňov. Modlila som sa s nimi a pracovala som – varila som v kuchyni, upratovala som, slúžila pútnikom pri vstupe na toto pútnické miesto. Fascinoval ma pokoj a čistá radosť, ktorou každý deň žiarili členovia komunity.

Modlitba, ktorá buduje mosty

Súčasťou ich spirituality bola modlitba s Izraelom a za Izrael. Prejavovala sa aj v budovaní mostov – medzi priateľov komunity patrilo niekoľko rabínov a viaceré lokálne židovské komunity. Azda najkrajším prejavom tohto priateľstva bolo, že keď kláštor komunity minulý rok takmer vyhorel a všetko museli evakuovať, miestna židovská komunita im dovolila uložiť ich liturgické predmety z kaplnky do svojej reformovanej synagógy. Vďaka týmto vzťahom som sa aj ja mala možnosť pri niekoľkých príležitostiach zúčastniť modlitby v synagóge. Bolo krásne vidieť, že láska k tomu istému Bohu môže ľudí napriek všetkým ostatným rozdielom aj spájať.

A čo si zo Svätej zeme odnášam? Pokoj. Hlbšie pochopenie koreňov. Inšpiráciu od ľudí, ktorí stratili mnoho a napriek tomu idú ďalej. Krásu architektúry a stvorenstva. Hlbokú vieru aj rešpekt pre iné viery. Blízkosť nášho Spasiteľa tak, ako som ju ešte necítila. A na perách modlitbu za mier pre všetkých týchto ľudí.

Nicole Mária Hudcovská

Bc. Nicole Mária Hudcovská má 22 rokov a pochádza z Bratislavy. Je absolventkou 15. ročníka Univerzitného kolégia (KAN15). Vyštudovala liečebnú pedagogiku a aktuálne študuje dramaterapiu na Pedagogickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Súbežne začala aj dištančné štúdium teológie. Vo voľnom čase sa venuje umeleckej tvorbe, najmä písaniu a hudbe: jej tvorbu môžete sledovať aj na vox_poesis.

Pôvodne vyšlo na blogu Postoj.sk

Kolégium Antona Neuwirtha chce prispieť k budovaniu Božieho kráľovstva. Vaše otvorené srdcia nám pomáhajú robiť to najlepšie, ako vieme. Vopred ďakujeme za vašu štedrosť pri darovaní na náš účet SK8911000000002669752115. Ak je to pre vás možné, odporúčame zriadiť trvalý príkaz.