Žiadne produkty v košíku.
Viac „kritického myslenia“ automaticky neprinesie lepšiu spoločnosť
Potrebujeme kultúru a vzdelávací systém, ktoré formujú myslenie a človeka.
Titus Techera je politický filozof pôsobiaci na Hillsdale College (USA) a Matthias Corvinus College (Budapešť). Pochádza z Rumunska, vyrastal a vzdelával sa v Európe, avšak väčšina jeho akademickej a pedagogickej práce prebieha v Spojených štátoch. Navštívil Kolégium Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji na seminári pre pedagógov venujúcich sa obnove klasického vzdelania na Slovensku a v strednej Európe. Svoju reflexiu tejto návštevy opísala aj na svojom blogu PostModern Conservative.
Ak chcete pochopiť, prečo súčasné školy produkujú maturantov, ktorí nevedia nič o Homérovi, ale veľa o technologických kompetenciách, stačí sa pozrieť na jednu základnú premisu modernej civilizácie: vieru v pokrok. Táto viera, kedysi hnacou silou Európy a Ameriky, sa dnes čoraz viac podobá na starú fotografiu – poznáte tvár, ale svet okolo sa zmenil.
Titus Techera, politický filozof pôsobiaci na Hillsdale College v USA a na Matthias Corvinus College v Budapešti, sa tejto téme venuje systematicky. Počas hosťovskej prednášky pre pedagógov zaoberajúcich sa obnovou klasického vzdelania v Bratislave sformuloval myšlienku, ktorá zasiahla presne do stredu: „Ľudia žijú v minulosti. Pokrok je vec minulosti.“
Pokrok ako základ modernej politiky – a jeho skrytá krehkosť
Techera začína analógiou, ktorá je rovnako jednoduchá ako pôsobivá. Celá myšlienka slobodných volieb stojí na jednom predpoklade: že zmena vlády prinesie zlepšenie. Keby sme neverili v pokrok, nemal by zmysel ani demokratický mechanizmus menovania a odvolávania politikov.
„Volebná zmena predpokladá, že veci sa budú zlepšovať – ak nie vždy, tak aspoň postupne,“ hovorí Techera. „Keby sme len hádzali kockami – niekedy vyhráme, niekedy prehráme – bol by to nezmysel. Víťazstvá sa musia kumulovať.“
Z toho vyplýva niečo dôležité: aby bol politický pokrok možný, musí byť možný pokrok poznania. Rozhodnutia musia byť čoraz racionálnejšie, lepšie informované, kontrolovateľnejšie rozumom. Práve tu vstupuje na scénu moderná filozofia a s ňou aj moderné vzdelanie – ako nástroj technickej racionalizácie sveta.
Problém? Táto logika funguje pre rakety. Pre básnikov nie.
„Ľudia, ktorí vyrábajú rakety, sú presvedčení, že tohtoročné rakety sú najlepšie, aké kedy existovali – ale stále nie také dobré ako budúcoročné,“ konštatuje Techera. „Nie je zrejmé, že to isté platí aj o maliaroch alebo básnikoch.“
A tu leží jadro problému. Moderné vzdelanie sľubuje pokrok v oblastiach, kde pokrok nie je možný – alebo aspoň nie v technickom zmysle. Nikto nedokáže napísať lepšieho Shakespeara ako Shakespeare, lepšieho Danteho ako Dante. Systém zameraný na merateľný a reprodukovateľný pokrok tieto oblasti jednoducho vytláča na okraj – nie zo zlého úmyslu, ale zo svojej vnútornej logiky.
„Technický útok na humanitné vedy bol v istom zmysle nevinný,“ hovorí Techera. „Nebol zámerný – ale bol nevyhnutný.“
Výsledok vidíme všade. Srdcia sa už nerozbúchajú nad Stendhalovou románovou hrdinkou. Taliani sa viac nespoznávajú v Manzoniho Snúbencoch. Goethe je pre súčasného európskeho študenta cudzinec. A to, čo sa kedysi nazývalo humanitnými štúdiami, prežíva iba ako pedagogická pomôcka – niečo na prácu s deťmi, nie s dospelými.
Techera ponúka filozoficky ostrý, ale intuitívne zrozumiteľný argument. Vidlička existuje za konkrétnym účelom – je navrhnutá, vyrobená, používaná. Jej zmysel je úplne transparentný a konečný. Dieťa nie je vidlička.
„Dieťa nie je niečo vyrobené s nejakým konkrétnym účelom,“ vysvetľuje Techera. „A aktivity, v ktorých môže vynikať, nie sú podobne predvídateľné alebo obmedzené.“
Moderný systém – orientovaný na merateľné výstupy, kompetentných pracovníkov, technické zručnosti – sa správa k dieťaťu práve ako k vidličke: navrhuje preň fixný účel, meria ho podľa vopred daných kritérií. Tým sa, paradoxne, prichádza o to, čo je na ľudskej bytosti najhodnotnejšie: jej otvorenosť, nepredvídateľnosť, sloboda.
Filozofia definuje bytosti podľa toho, čo je pre ne typické. Ryba pláva vždy. Vtáky lietajú vždy. Ale čo je typické pre človeka?
„Bežná politická skúsenosť ľudstva je tyrania a vojna,“ hovorí Techera. „A tyrania za pokojných čias nevíťazí racionalita, ale hlúposť.“ Všetci robíme viac chýb ako správnych rozhodnutí. Zabúdame. Necháme sa uniesť vášňami.
A predsa – a to je kľúčové – človek je jediná bytosť, ktorú definujeme nie podľa toho, čo je typické, ale podľa toho, čo je najlepšie. Vidíme to práve pri deťoch: chceme pre nich to najlepšie, hoci vopred nevieme, čo to bude. Preto je vzdelanie ľudsky jedinečné – nie je to technický proces, ale otvorený horizont.
Tu Hobbes, ktorého Techera cituje, dodáva drsný realizmus: každý rád hovorí o spravodlivosti, ale každý si zároveň zamyká dvere. Viera v ľudskú dokonalosť je krásna, ale auto či dom alebo byt si zamkneme vždy.
Najsilnejší moment prednášky prichádza nečakane – cez šachovú partiu.
Techera upozorňuje na sériu rozhovorov s Magnusom Carlsenom, dlhoročným majstrom sveta v šachu. Carlsen – symbol intelektuálneho výkonu, muž, ktorý porazil všetkých ľudských súperov – hovorí otvorene a bez pátosu, že život nemá zmysel. Že jeho vlastná excelencia ho priviedla k nihilizmu.
„Ak je možné byť takto inteligentný a zároveň nihilistický,“ uvažuje Techera, „môžeme sa oprávnene pýtať, či osvietenský racionalizmus nevyhnutne nevedie k nihilizmu.“
Nejde len o Carlsena. Je to symptóm. Postava, ktorá mala byť dôkazom triumfu ľudského intelektu, sa stala dôkazom jeho vyčerpania. Keď najlepší šachový hráč sveta povie, že to všetko je zbytočné – a povie to s nudou, nie dramaticky – čo to hovorí o svete, ktorý ho stvoril?
Techera venuje osobitnú pozornosť fenoménu, ktorý nazýva kombináciou extázy a zúfalstva – zvláštnej estetike utópie a apokalypsy, ktorá ovláda súčasnú technologickú kultúru.
Sam Altman z OpenAI je najznámejší príklad. Verejne hovorí, že buduje technológiu, ktorá sa môže stať existenčnou hrozbou pre ľudstvo – a zároveň ju každý deň financuje a rozvíja. Techera to nezavrhuje cynicky, ale analyzuje: „Kedysi bolo chválenkárstvo o schopnosti poraziť súperov nemorálne, ale obdivuhodné ako prejav sily. Dnes má rovnaké postavenie sľub, že vaša technológia môže vyhubiť ľudstvo. Je to dobrý predajný argument.“
Toto nie je okrajový jav. Je to symptóm hlbokej dezorientácie: ľudia, ktorí sú podľa vlastných slov na vrchole poznania, nevedia, čo s týmto poznaním robiť. Pokračujú ďalej – pretože zastaviť nevedia. Pretože veria, alebo sa tvária, že veria, v pokrok. Hoci pokrok, ktorý opisujú, smeruje k zániku.
„Títo ľudia sú nerozumní a zlí,“ hovorí Techera priamo. „Ale nemyslím si, že majú toľko moci, koľko o sebe tvrdia. A som presvedčený, že nerozumejú tomu, čo si myslia, že rozumejú.“
Techera nie je prekvapený, že ľudia pokroku stále veria, hoci dôkazy svedčia o opaku. Prvá svetová vojna nespravila z ľudí antimilitaristov. Druhá svetová vojna nespravila z ľudí antifašistov. Gulag a Osvienčim nevyliečili ľavicu zo snov o dokonalej spoločnosti. Prečo?
„Pretože je možné nevedieť, ale nie je možné nerobiť,“ vysvetľuje Techera. „A keďže nie je možné nerobiť, nie je možné neveriť. Každý čin predpokladá vieru – toto je lepšie ako tamto, toto je dobré a tamto zlé.“
Ľudia nie sú uviaznutí v pokroku preto, že mu veria. Uviazli, pretože nevidia cestu von. Pokrok sa nestal pravdou – stal sa jediným dostupným jazykom pre konanie. A jazyky sa menia oveľa pomalšie ako presvedčenia.
Keď 19. storočie stratilo marxistickú utópiu ako konkrétny cieľ, pokrok bez cieľa dostal meno: existencializmus. „Ľudia vám povedia niečo o existencii a nezdá sa, že to vedie niekam. Máte si vybrať proti poznaniu a nárokovať si akúsi existenciálnu slobodu, ktorá sa nedá odlíšiť od zúfalstva.“ Po existencializme nezostal nikto – existencialisti vymreli. Ale orientácia na pokrok zostala, prázdna a bez cieľa.
„Vtipné na tom je, že ľudia sú vždy orientovaní na minulosť. Dnes hovoria: orientácia na budúcnosť je to, čo robíme. Ale tá budúcnosť je minulosť. Je to minulosť pokroku, na ktorej sú závislí.“
Moderna sústredila celú intelektuálnu autoritu do niekoľkých elitných inštitúcií. Najinteligentnejší ľudia chodia na najlepšie univerzity. Najdôležitejšie rozhodnutia o poznaní, morálke a politike majú robiť títo najvzdelanejší ľudia. Nikdy predtým v histórii nebola takáto koncentrácia.
V stredoveku existovali rôzne elity: kňazi vedeli čítať, šľachtici vládli, básnici písali. Najlepší kňaz nebol najlepší rytier a nebol najlepší básnik. Bolo tu povedomie o ľudskej rôznorodosti. „Najväčší básnik Shakespeare nebol najväčší objaviteľ, vynálezca ani generál. Sú to jednoducho rôzne veci.“ Dnes je len jediný lievik.
„Nemôžete mať celý režim sústredený v niekoľkých elitných inštitúciách a tieto inštitúcie sa intelektuálne skorumpovať bez toho, aby sa potom skorumpovali aj morálne,“ hovorí Techera. „Je to nevyhnutné.“
Inštitúcie, ktoré mali formovať charakter, stratili dôveru. Nie náhodou prebieha politická revolúcia v celom Západe už desaťročie – revolúcia práve proti týmto neosobným, elitným, odcudzeným inštitúciám.
Potom sa Techera dostáva k jadru svojej filozofickej tézy. Moderná veda a vzdelanie nevznikli na zelenej lúke. Nahradili staršiu víziu humanizmu, ktorá stála na konflikte medzi dvoma tradíciami – filozofickou (Atény) a náboženskou (Jeruzalem). Obidve sa líšili, ale zdieľali jedno: presvedčenie, že človeka definuje duša a že ľudstvo je ašpiratívne – smeruje nahor, nie nadol.
Pre Aristotela je čistá kontemplácia to „božské“ – poznanie poznania. Pre sv. Augustína je to osobná spása v prozreteľnom kozme. Sú to protichodné odpovede, ale na rovnakú otázku: Čo je človek? Kde hľadá svoju dôstojnosť?
Moderná veda nahradila obidve tradície iným projektom: redukciou ľudského na nižšie, nie vyššie. Človek je vysvetliteľný zvieracími pudmi, ekonomickými silami, genetickými imperatívmi. Marx, Freud, behavioristi – všetci hovoria to isté: ľudské javy musia byť redukované na niečo neľudské, lebo iba to je spoľahlivé.
Moderná veda nahradila obidve tradície iným projektom: redukciou ľudského na nižšie, nie vyššie. Človek je vysvetliteľný zvieracími pudmi, ekonomickými silami, genetickými imperatívmi.
„Toto nakoniec vedie k behaviorizmu, reklame, AI, genetickému výskumu,“ hovorí Techera. „Môžete rekonštruovať ľudskú bytosť a ľudské správanie v technickom prostredí.“
A práve teraz, v momente, keď tento projekt zlyháva, je po prvý raz za storočia jasné, aká je alternatíva. „Predtým to nebolo jasné, pretože kým pokrok víťazil, ľudia mohli tvrdiť: všetci sa staneme anjelmi, bohmi. To malo byť naše, nie AI. A pozrite sa, kde sme teraz.“
Techera prináša aj konkrétne dáta z amerického terénu, kde je tento intelektuálny obrat najviditeľnejší.
Bezprecedentná menšina amerických detí je dnes vzde’lávaná doma alebo v súkromných školách – klasických akadémiách, farských školách, komunitných inštitúciách. Zvyčajne sú to konzervatívci, zvyčajne kresťania. Niektorí majú elitné intelektuálne ambície. Iní majú jednoducho morálne námietky voči progresívnej ideológii.
„Títo ľudia preberajú zodpovednosť za svoje deti spôsobom, akým to nerobili odvtedy, čo osvietenské vzdelávanie vzalo deťom rodičov,“ hovorí Techera.
Vznikajú nové univerzity – University of Austin v Texase, kde technici čítajú politickú filozofiu a náboženské texty. Hillsdale College za posledných 25 rokov enormne narástla a stala sa elitnou školou americkej pravice. Vznikajú ústavy v Európe – Pascal Institute v Holandsku, centrá v Oxforde a Cambridgei, inštitúcie v Taliansku.
„Opozícia je dnes rovnako jasná ako na začiatku, keď progresívna výskumná univerzita nahradila klasickú. Ale výhoda je na opačnej strane.“
Techera završuje prednášku myšlienkou, ktorá je zároveň diagnózou aj programom.
Klasické vzdelanie sa vracia. Ale chýba mu jedna vec: príbehy o veľkosti. Nie naivné, ale realistické – také, aké ponúkajú Plutarchove Životopisy slávnych mužov, Platónove dialógy, grécka tragédia. Príbehy, kde veľkosť môže byť múdra alebo tragická, kde svätosť existuje vedľa zla, kde celý rozsah ľudských možností je ukázaný bez cenzúry.
„Vzdelanie je vždy vzdelanie pre veľkosť. Nie každý dopadne ako Sokrates, ale všetci sa o to nejakým spôsobom snažíme, ak študujeme filozofiu.“
Dnešná kríza teda nie je len kríza inštitúcií. Je to kríza predstavivosti o tom, čím môže človek byť. Progresívne vzdelanie ponúkalo svoju verziu veľkosti – odborníkov, inovátorov, manažérov pokroku. Tieto modely sa vyčerpali. Ale nové modely ešte plnohodnotne nevznikli.
„Čo ak si uvedomujete, že tieto recepty na veľkosť zlyhali – ale nie ste si vedomí, že existuje alternatíva? To môže viesť k zúfalstvu. Ale čo ak ste si vedomí alternatívy a nevidíte cestu, ako ju uskutočniť? To tiež vedie k zúfalstvu.“
Priestor medzi týmito dvoma zúfalstvami – to je miesto, kde sa dnes odohráva skutočný zápas o budúcnosť vzdelania.
Techera uzatvára, že v jadre každého politického systému je vzdelanie. Kríza nášho vzdelávania je krízou nášho spôsobu života.
Naše presvedčenia, návyky a hodnoty sú v otázke. Môžeme si dovoliť čakať na konečnú odpoveď? Nie – deti nečakajú. Rastú. A to, čím ich vzdelávame dnes, formuje to, čím bude spoločnosť zajtra.
Progresivizmus bol odpoveďou na otázky 18. a 19. storočia. Mnohé z tých otázok boli opodstatnené, mnohé z tých odpovedí inšpiratívne. Ale keď ideológia stratí cieľ, stane sa pohybom v tme – navigáciou, ktorá ukazuje pokrok, ale vedie na nesprávne miesto.
Práve v kríze, keď staré istoty padajú, sa otvára priestor pre niečo staršie a trvalejšie. Pre vzdelanie, ktoré nezačína otázkou „čo z teba bude?“, ale otázkou „kto si?“
V dielach Kolégia sa snažíme pýtať rovnakú otázku: Kto si? Ponúkame klasické vzdelanie ako schopnosť vidieť realitu pravdivo, premýšľať v hĺbke a robiť rozumné rozhodnutia. Podporte nás v tejto formácii. Ďakujeme, že sa zaradíte medzi našich podporovateľov a pomôžete našim študentom od základnej školy po vysokoškolskú formáciu myslieť dobre, pravdivo a krásne.
