Poznanie

MARIÁN JANÍK

Čo je to pravda, dobro, krása? Nie je ľahké hovoriť o tých najhlbších veciach, zostať pritom zrozumiteľný, a zároveň povedať niečo zaujímavé. Aristoteles, ktorého Dante označoval ako „učiteľa tých, čo vedia“, a sv. Tomáš Akvinský ako „Filozofa“ s veľkým F, patrí k tým, ktorí to dokážu. Často je nazývaný aj filozofom zdravého rozumu (ang. common sense), lebo pri svojom uvažovaní nevychádza z neuveriteľných predpokladov, ale z bežnej každodennej skúsenosti spoločnej (common) pre nás všetkých.

        Každý z nás má každodennú skúsenosť s tým, aké je to byť človekom. Byť človekom je niečo iné ako byť kameňom, stromom alebo koňom. Čím sa človek odlišuje? Zdanlivo jednoduchá otázka je však základom pre uvažovanie, čo robí človeka človekom. Odpoveďou je schopnosť myslieť. Myslenie nám umožňuje robiť tri typicky ľudské aktivity: tvoriť, konať a poznať. 

       Rozmýšľanie o tom, ako niečo vytvoriť, sa začína tvorivým nápadom. To si vyžaduje pochopenie formy veci, ktorú chceme vytvoriť, lebo tvorenie v podstate znamená transformáciu. Musíme chápať, čo je to stolička, aby sme  mohli drevu zmeniť formu, z formy stromu na formu stoličky. Aby bola stolička hotová, okrem nápadu potrebujeme aj zručnosť, „know-how“, tvorivé poznanie. Aristoteles by ho nazval techné, po latinsky ars, teda umenie (ang. art). Niekedy slovom „umenie“ pomenúvame veci, ktoré umelec – človek so zručnosťou – vytvoril. Je to skratka pre „umelecké dielo“. Takto široko chápané umelecké dielo môže mať dve funkcie: úžitok, ako stolička použitá na sedenie, a pôžitok, ako socha, ktorá poteší zrak. Bežne sa umelecké dielo skôr chápe, ak má len jednu funkciu – potešiť zmysly, inak povedané, byť krásne. Aj stoličku však možno nazvať krásnou, keď bola dobre spravená, keď sa umelcovi podarilo zručne drevu vtlačiť „stoličkovitosť“. Človeku je vlastné pretvárať svet okolo seba, robiť ho krásnym.

       Rozmýšľanie o tom, čo vykonať, sa začína na konci – cieľom. Chcem mať auto. Môžem si ho kúpiť alebo ho ukradnúť. Radšej si ho kúpim. Ale na to si musím zarobiť. No na to si musím nájsť prácu, atď. Praktické poznanie je o výbere prostriedkov k zamýšľanému cieľu. Aristoteles stotožňuje cieľ, ktorý zamýšľame, s dobrom, po ktorom túžime. Nevedomky môžu byť ciele prostriedkami k iným cieľom. Auto chcem, aby som mohol jednoduchšie cestovať. Prečo? Aby som ušetril čas a nervy. Prečo? Aristoteles si uvedomil, že na túto otázku sa nedá pýtať donekonečna, ale existujú dobrá, ktoré nie sú prostriedkami, ale sú iba cieľmi. Odpoveď na posledné „prečo?“ je šťastie, posledný cieľ. Všetci túžia byť šťastní, ale nie všetci sa zhodnú, v čom šťastie spočíva. Aristoteles rozlišoval medzi dvoma druhmi túžob – žiadosťou, ktorá je získaná, a potrebou, ktorá je vrodená. Všetci chceme jesť (potreba), ale nie všetci chceme bryndzové halušky (žiadosť). Podľa Aristotela niektoré potreby sú vedomé – ako túžba po jedle, a niektoré zase nevedomé – ako túžba po poznaní. Prázdne brucho škvŕka, ale prázdna hlava nie. V oblasti žiadostí a potrieb však často robíme dve chyby – niekedy si žiadame veci, ktoré naozaj nepotrebujeme, a niekedy si žiadame veci, ktoré sú opakom toho, čo naozaj potrebujeme. Šťastní budeme, keď naplníme naše túžby po veciach, ktoré naozaj potrebujeme.

      Rozmýšľanie sa pri teoretickom poznávaní začína zmyslovým vnímaním vecí. Je to opak tvorivého rozmýšľania. To sa začína nápadom, ktorý chápe podstatu veci, a končí sa vecou, umeleckým dielom. Naopak, pri poznávaní začíname vecou a končíme pochopením, poznaním pravdy. No nie vždy to však je také priamočiare, väčšinou je to vyslovene ťažké. Ale predsa sa snažíme – lebo svet je úžasný. „Úžas je túžba vedieť. Túžba prichádza, keď človek vidí efekt, ktorého príčinu nepozná alebo prevyšuje jeho pochopenie.“ (sv. Tomáš Akvinský) A „je to skrz úžas, že človek začína filozofovať“. (Aristoteles) Každý z nás sa pozerá na hviezdy a žasne. Užasnutí netúžime spočítať všetky hviezdy a poznať ich po mene – túžime vedieť niečo viac. Nechceme len vedieť, že sú, čo sú a z čoho sú. Túžime vedieť aj prečo sú a načo sú. A toto neplatí len o hviezdach, ale o všetkom, čo existuje. Aristoteles tvrdí, že je to tak preto, lebo „všetci ľudia prirodzene túžia poznať“. Poznanie je ľudská potreba.

        Aristoteles nazval človeka rozumným zvieraťom, lebo myslenie ho odlišuje od ostatných zvierat. Poznať, ako veci vytvoriť, poznať, čo vykonať, a poznať iba pre poznanie samotné nás vyzdvihuje nad ostatné zvieratá. Pravda, dobro a krása sú tri hodnoty, ktoré teda úzko súvisia s človekom. Nie sú to aj základné ľudské potreby, ktoré nás spravia šťastnými?

Picture of Marián Janík

Marián Janík

Vyštudoval jadrové a fyzikálne inžinierstvo na Slovenskej technickej univerzite a fyziku tuhých látok na Univerzite Komenského. V súčasnosti si robí doktorát z experimentálnej kvantovej fyziky vo Viedni, kde skúma ako na diaľku previazať dve elementárne častice náboja pomocou jednej elementárnej častice svetla. Je absolventom dvojročného programu Kolégia Antona Neuwirtha.

Ilustračná fotografia: Annie Spratt

Inšpirované knihou: Mortimer J. Adler: Aristotle for everybody: Difficult thought made easy (1978).

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.