Oligarchia

      V bežnom diskurze hovoríme o oligarchii ako o nepriamom politickom vplyve bohatých, ale existuje aj dlhá tradícia chápania oligarchie ako samostatného politického režimu. V klasifikácii režimov Roberta Dahla je oligarchia charakterizovaná ako režim vyznačujúci sa nízkou inklúziou (v tom zmysle, že z boja o politickú moc je vylúčená väčšina občanov), ale istou mierou súťaživosti. Existuje teda relatívne úzka politická elita, ktorá má výhradný prístup k politickej moci, ale v rámci nej prebieha o moc aktívny zápas. S klesajúcou súťaživosťou sa režim stáva hegemóniou; pri vyššej inklúzii sa začína blížiť tomu, čo by sme mohli nazvať demokraciou. Podstatné však je, že tu nie je až také dôležité bohatstvo, i keď svoju rolu hrať môže. Oligarchiou je jednoducho vláda niekoľkých, ktorí musia o politickú moc skutočne bojovať. 

      V porovnaní s chápaním oligarchie, ktoré ju stotožňuje so skorumpovaným systémom vládnutia, tak Dahl ponúkol hodnotovo neutrálny popis, ktorý sedí na historický vývoj západných demokracií. Prvok súťaživosti väčšinou predchádzal inklúzii, ktorá formálne vyvrcholila až všeobecným volebným právom – pasívnym (právo byť volený), aj aktívnym (právo voliť). Avšak hoci tento prístup dobre vysvetľuje historický vývoj, je aspoň v dvoch smeroch neúplný.

     V prvom rade sme spomenuli, že inklúzia je v západných demokraciách formálna – stačí to však? Alasdair MacIntyre, jeden z výrazných kritikov moderných demokracií, tvrdí, že sú de facto oligarchiami. Ľudia sa síce môžu vo voľbách rozhodovať medzi alternatívami, ale alternatívy formulujú iba tí, ktorí sú na to dosť bohatí a majú marketingovú expertízu. Volíme si, ale nevieme ovplyvniť, z čoho si volíme. A to ani nespomíname radikálne kritiky, podľa ktorých je štát utláčateľskou oligarchiou takmer z definície.

     V druhom rade ak aj dokážeme na tieto výzvy odpovedať a určiť, kto má v štáte moc a koľko ich je, podľa niektorých mysliteľov je nutnou súčasťou dobrého popisu režimu aj to, či slúži spoločnému dobru. Ak je pravým účelom štátu dobro všetkých, kvalitná analýza režimu tento aspekt obsahuje. Preto Platón a Aristoteles už vyše dvetisíc rokov pred Dahlom označili oligarchiu nielen ako vládu niekoľkých, ale niekoľkých pre vlastné záujmy a bohatstvo. Bohatí vládnu v prospech bohatých. Takto chápaná oligarchia je politickým systémom, kde sa normatívnym princípom stáva majetok, a nie cnosť, ktorá prirodzene pohýna človeka k snahe o spoločné dobro. V tomto zmysle aj režim, v ktorom vládnu nemnohí, môže byť dobrý – ak stojí na cnosti a spoločnom dobre. Takúto formu vlády nazývali Platón a Aristoteles aristokraciou. 

     Ako sa ale práve bohatstvo môže stať určujúcim princípom? Inšpirovaní Platónovou Republikou sa môžeme zamyslieť nad odsunutím cnosti v prospech majetku. Keďže dosiahnuť cnosť je ťažké, ľudia sa najprv zamerajú na jej vedľajší produkt – úctu a uznanie – a budú sa o ne snažiť ako o dobrá samé o sebe. S úctou však prichádza ďalší vedľajší produkt, a to bohatstvo umožňujúce napĺňanie žiadostivostí. A akonáhle prestáva byť rozum vedený cnosťou, žiadostivá časť duše nakoniec preváži aj tú, ktorá túži po cti a úcte. Úctyhodní ľudia sa zamerajú na zhromažďovanie majetku a ostatní, vidiac ich bohatstvo, sa tiež začnú zháňať za peniazmi a pôžitkami. Paradoxne sa často zadlžia a schudobnejú.

    Pri hlbšom pohľade je tak možné rozmýšľať o oligarchii aj z hľadiska toho, ktoré hodnoty si spoločnosť vezme za svoje. V oligarchii nejde iba o túžbu mocných po bohatstve a bohatých po moci, ale aj o ovládnutie bežných ľudí žiadostivou časťou ich duše. Charakter štátu je u Platóna verným obrazom duše človeka. Nielen o oligarchii, ale aj o iných režimoch by sme tak mali rozmýšľať na rôznych rovinách. Je dôležité analyzovať politické a spoločenské inštitúcie, ich rolu a to, či prispievajú k spoločnému dobru. Ale mali by sme vážne vziať aj starovekú výzvu – pozrime sa do svojej duše a zistime, aká túžba najväčšmi formuje naše postoje a naše politické spoločenstvo.