Príčina

Keď Aristoteles uvažoval o vedeckom poznaní, kládol špeciálny dôraz na príčiny. „Poznanie je predmetom môjho skúmania. A človek si nemyslí, že pozná nejakú vec, pokým nepochopí jej ‘prečo’, teda jej príčinu.“ (Fyzika:2:3) Aristoteles chápal vedu ako špeciálny druh poznania, poznanie skrz príčiny. Pojem “príčina” bol však širší ako dnes, lepšie by ho vystihovali pojmy “vysvetlenie” alebo “princíp”. 

“Príčiny sú štyri – materiálna, formálna, hybná a cieľová – a úlohou fyzika [t.j. prírodného filozofa] je poznať ich. A keď na tieto štyri príčiny vztiahne predmet svojho skúmania, priradí im ‘prečo’ spôsobom vhodným pre svoju vedu.” (Fyzika:2:7) Štyri príčiny sú odpovede na štyri otázky: Z čoho to je?, Čo to je?, Čo to spôsobilo? a Načo to je?. Materiálna príčina, matéria, je to, z čoho to je. Formálna príčina, forma, je to, čo to je alebo presnejšie to, čo z danej veci robí tú vec, ktorou je. Hybná príčina, hýbateľ, je to, čo to spôsobilo. A cieľová príčina, cieľ, je to, načo to je.

Aristoteles začína svoju úvahu takto: “Z vecí čo existujú, niektoré existujú od prirodzenosti a niektoré z iných príčin” (Fyzika:2:1) Naráža tým na dôležitý rozdiel medzi vecami vytvorenými prírodou a vecami vytvorenými človekom, lebo prírodné veci “majú vnútri v sebe princíp pohybu a pokoja.” (ibid.) Pri uvažovaní o poznávaní prírodných vecí, vecí s prirodzenosťou, často používa analógie s ľudskými výtvormi. Sú ľahšie na pochopenie, lebo ich štyri príčiny sú zrejmé a nerovnaké. Napríklad cieľ topánok je ochrániť chodilo, spôsobila ich obuvníkova zručnosť, sú z kože a majú topánkovitú formu. Keď poznáme tieto štyri “prečo”, máme obstojné pochopenie topánok. 

Pri prírodných veciach sa však “tri príčiny často zhodujú – forma, hýbateľ a cieľ sú jedno.” (Fyzika:2:7) 

To, že forma a hýbateľ sú často jedno, vysvetľuje tak, že len “človek plodí človeka” (ibid.). Myslí tým, že topánky nezapríčinia topánky, ale na svoj vznik potrebujú vonkajšieho hýbateľa. Naopak, dieťa, nového jedinca druhu človek, zapríčinili rodičia, iní jedinci druhu človek. Hýbateľom človeka je forma človeka. Strom je to, čo zapríčiní vznik nového stromu. Aj keď to záhradkári môžu napomôcť alebo keď genetici poznajú sekvenciu jeho DNA, jedine obyčajný strom, bez intelektu, má túto jedinečnú schopnosť rozmnožiť svoju formu, bez potreby bezprostredného vonkajšieho hýbateľa.

To, že forma a cieľ sú často jedno, myslí tak, že cieľom je bytie, a to dvojako. Jednak bytie jednotlivca ako zachovanie si svojej formy, jednak bytie rodu ako rozmnoženie svojej formy. Cieľom stromu je byť stromom a tiež zapríčiniť nové stromy. Ale nie len tak hocijakým stromom, ale stromom dobrým, zdravým, úžasným, stromom v plnosti. Toto vidno napríklad pri reakcii na chorobu, keď v nežiadúcom stave strom sám aktivuje svoj imunitný systém. Alebo pri raste, keď žaluď nerastie stále do väčšieho a väčšieho žaluďa, ale vyrastie do dubu. Cieľom žaluďa je plne aktualizovať formu dubu.  

Ďalší rozdiel medzi prírodnými vecami a ľudskými výtvormi je zrejmý pri ich vzniku a zániku. Keď sa z kože stanú, alebo prestanú byť, topánky, koža neprestane byť kožou, ale ostane rovnakým druhom matérie. Avšak keď zjem jablko, organickú matériu jablkového druhu s jablkovitou formou, bývalé jablko prežutím stratí svoju formu, teda jednotiaci a organizujúci princíp,  a po strávení zmení aj druh svojej matérie – z matérie jablkového druhu sa stane matéria ľudského druhu. Druh matérie, na rozdiel od kože pri topánkach, zmenu nepretrval. 

Ešte zaujímavejšie (a ďalekosiahle) je to pri vzniku. Vznik živého sa nepodobá vzniku topánok, lebo neexistuje najprv matéria tohto jednotlivca, rozoznateľná od inej inou DNA, ktorá sa potom sformuje a ožije. Matéria tohto jednotlivca vzniká zároveň s jeho formou. DNA sa nezorganizuje sama, ale od prvého momentu potrebuje jednotiaci a organizujúci princíp – formu, to, čo z danej veci robí tú vec, ktorou je. 

Zdá sa, že súčasná veda zaznáva formálnu a cieľovú príčinu. Prevláda materialistický názor, že to, čo vec je, je úplne vysvetliteľné tým, z čoho je. Zároveň zavrhuje aj cieľovosť konania prírody, lebo udalosť z budúcnosti, bytie dubom, nemôže zapríčiniť súčasnosť, rast žaluďa. Sú Aristotelove kedysi pregnantné myšlienky dnes už neplodný prežitok? Existujú dnes uspokojivejšie vysvetlenia? Existuje experiment, ktorý by nadobro vyvrátil jeho teóriu o formách či cieľovosti?