Anjel

Boh je často najmä v Starom zákone prezentovaný pod obrazom orientálneho suveréna. (1 Kr 22,19; Iz 6,1). Predstava panovníka na Východe však predpokladá aj jeho dvor, prostredníctvom ktorého je vykonávaná jeho moc. Radikálna transcendencia Boha je zvýraznená bytosťami anjelov, ktoré vykonávajú jeho konkrétne príkazy, oznamujú jeho vôľu, či pomáhajú jeho služobníkom na zemi. V takomto prípade môžeme na anjelov hľadieť ako na akúsi osobnú hranicu medzi našim svetom a Božím kráľovstvom. Naratívne spracovanie tejto skutočnosti môžeme nájsť napríklad pri udalosti vykázania prvých ľudí z raja Edenu, kedy Boh postavil cherubov a vytasený ohňový meč na východ od Edenu, aby strážili cestu k stromu života. (Gn 3,24)

Anjel ako bytosť odlišná od Boha však nemusí byť jediným prostriedkom, ktorý zdôrazňuje radikálnu inakosť Boha, ktorého nám zjavuje Starý zákon. Keď Mojžiš vyprosil od Boha, aby mohol okolo neho prejsť, Boh mu oznamuje, že jeho tvár nemôže vidieť žiadny človek, inak by nezostal nažive. (Ex 33,20) Mojžiš tak mohol Boha vidieť iba „odzadu“, keď šla jeho sláva. (Ex 33,22-23) Ak teda človek nemôže vidieť Božiu tvár, ako sa potom Boh môže zhovárať s človekom? Zaujímavé vysvetlenie podáva jedna z najzásadnejších pasáží Písma. Keď sa Boh zjavuje Mojžišovi a určuje ho za vysloboditeľa svojho ľudu, Písmo poznamenáva, že sa mu v ohnivom plameni tŕňového kra „zjavil Boží anjel“. (Ex 3,2) Bol však tento anjel bytosť odlišná od Boha alebo bol ním Pán sám? Kontext danej udalosti svedčí skôr pre druhú možnosť. Bytosť v horiacom kre vystupuje ďalej ako Pán, teda Boh. Rubľovova ikona Najsvätejšej Trojice, v ktorej sú v troch anjelských návštevníkoch Abraháma identifikované tri božské osoby, je ďalším prípadom danej skutočnosti, aj keď už s presahom do kresťanskej interpretácie knihy Genezis.

Ak sa začítame do múdroslovnej literatúry Starého zákona, nachádzame aj iné dôrazy, ktoré nám prináša anjelská tematika. Máloktorý žalm je takým radikálnym vyjadrením Božej blízkosti voči človeku ako je žalm s číslom 91. Už prvé dva verše naznačujú hlboké posolstvo žalmu: Boh je človeku nablízku. V texte môžeme čítať: „Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava, povie Pánovi: ‚Ty si moje útočište a pevnosť moja; v tebe mám dôveru, Bože môj’.“ (Ž 91, 1-2) Ak pokračujeme v modlitbe žalmu ďalej, vidíme, že svätopisec používa na konkrétne zobrazenie Božej blízkosti voči človeku práve prácu anjelov. Vo veršoch jedenásť a dvanásť môžeme čítať: „..lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň…“ (Ž 91, 11-12). V ďalších veršoch je opätovne sám Pán protagonistom blízkosti k človeku. Žalm končí odhalením Pánovej spásy. 

Akákoľvek súčasť teológie je skutočnou teológiou iba ak je zároveň výpoveďou o Bohu. Či už teda hovoríme o teológii kríža, teológii Márie alebo Cirkvi, podobne je to aj s teológiou anjelov. Ak teologicky hovoríme o anjeloch, musia nás tieto výpovede privádzať k Bohu, či nám o Bohu niečo odhaľovať. Čo nám teda vyjavujú texty o anjeloch, ktoré sme uviedli? 

Boh je človeku nablízku, chráni ho a vedie ho k spáse. Táto radikálna Božia blízkosť však nestojí v protiklade s radikálnou inakosťou Boha. Človek nemohol svätému Bohu ani hľadieť do tváre, inak by nezostal nažive. Vyslaním anjela Boh sprostredkováva svoju svätosť človeku, ktorému chce byť nablízku. Funkcia anjela je tak akýmsi predobrazom toho, na čo Boh neskôr vysiela svojho Syna. V ňom sa nakoniec skrytá a vzdialená svätosť Boha prelína s blízkosťou, až bratstvom, voči človeku. Texty o anjeloch sú teda akoby akýmsi tajomným prisľúbením príchodu Božej blízkosti na svet, jeho Syna. Biblická postava anjela sa však nevyčerpáva len v kontexte naratívneho spracovania dejín spásy. Anjel je, podľa katolíckej vierouky, osobná bytosť. Táto skutočnosť odhaľuje ďalší rys spásneho konania Boha. Boh rád pracuje v spoločenstve.