Načerpali ste jej atmosféru? Ja som túto báseň prvýkrát počula z úst mojej kamarátky, keď sme ešte vo vianočnej nálade oslavovali príchod nového roka 2024. So zatajeným dychom som vnímala krásu jej hlasu, melódiu a rytmus veršov. Pri jednotlivých obrazoch som sa dokonca usmievala. Také bolo moje zoznámenie sa so Skácelom. Očaril ma a čudovala som sa, prečo som ho predtým nepoznala. Po odznení básne mi v hlave zaznela posledná veta filmu Casablanca (1942) „myslím, že toto je začiatok krásneho priateľstva“ (originál: „Louis, I think this is the beginning of a beautiful friendship“).

„Prší po celé odpoledne“
Týmito slovami Skácel otvára atmosféru a pri tejto vete nás možno hneď premkne smútok z upršaného popoludnia, kedy sme mohli ísť na výlet, ale kvôli dažďu nemôžeme. To Skácel hneď v druhom verši zmení atmosféru slovami „to bude vrabečků mokrých“, a tým nám roztopí srdce. Nenazve ich vrabcami, ale „vrabečkami“ a inokedy našuchorené perie poskakujúcich vrabčiakov je teraz plné kvapiek.

„prší jak pršelo by do rukou
jak do tvých“
Kedy ste naposledy nechali dážď pršať vám priamo do rúk? Už ste to vôbec niekedy robili? Nastaviť dlane a snažiť sa zachytiť každú kvapku dažďa predpokladá, že prijímajúci vníma každú jednu kvapku ako vzácnosť, ktorú nechce stratiť a z ktorej sa teší. Skácel ale posúva obraz ešte ďalej, vzácne kvapky dažďa nepadajú do rúk len nám, ale padajú aj do rúk milovanej osoby. Jednoduché slová „jak do tvých“ hovoria tak veľa! Tento motív sa opakuje aj v závere a dáva tomuto nekonečnému dažďu taký silný náboj lásky a požehnania, že je to neprehliadnuteľné.

Slová prší a pršet sa v básni nachádzajú 15-krát, teda skoro v každom riadku. Prší, prší, prší a opäť prší a stále prší. Je to fakt, ktorý sa nám neodvratne pripomína. Pri každom vyrieknutí slova prší vidím kvapky padať z neba. To samotné slovo a jeho zvuk šuští ako dážď, a tak nielen vidím, ale aj počujem. Kvapky, ktoré vytvárajú kolmé zlaté čiary a zahaľujú krajinu do priehľadného závesu. Celá báseň je premočená a môžeme cítiť vôňu mokrých chodníkov, trávy a ruží.

„prší a kapky tančí“
Pri tomto verši ma zahreje pri srdci. Aký originálny pohľad na dážď! Kvapky, ktoré vietor rozfúkava do každej strany až ste z toho nervózny, lebo vám bez varovania švacnú aj priamo do tváre. Presne tie isté kvapky vidí básnik ako tancujúce. Týmto malým detailom sa dážď bez prestávky premieňa na oslavu, nekonečnú oslavu. Nie v každom daždi by ste sa k nim chceli pridať, ale v takom letnom daždi…

„nepřestává a nemůže“
Cítili ste niekedy nemohúcnosť zastaviť dážď? Aj keby ste neviem ako chceli, v tejto básni to nedokážete. Ani dážď samotný sa nevie sám zastaviť. Akoby nikto nevedel, kde sa to celé dá vypnúť. Táto nemohúcnosť nás odzbrojuje. Všetci ostali doma, ulice sú prázdne. Neviditeľná moc nás pozýva namočiť sa do tejto atmosféry „za rána a za večera“.

Ján Skácel a jeho básne sú nesmierne atmosférotvorné. Nemá potrebu povedať nám odzbrojujúcu myšlienku, minimálne v tejto básni nie, ale pozýva nás do atmosféry, ktorá nás sama odzbrojí. Keď bude nabudúce pršať, šancí bude v týchto dňoch veľa, nechajte si napršať do rúk. Jak do vašich, tak isto aj „do tvých“.