Sára Páterek: Emočná zrelosť detí je dôležitejšia než správny úchop ceruzky

Je dieťa, ktoré vie čítať a počítať, automaticky zrelé na školu? Ak ostane v škôlke dlhšie, bude sa nudiť? Absolventka Kolégia a školská psychologička Sára Páterek zo Základnej školy Citadela spochybňuje mýty o vedomostiach predškolákov a vysvetľuje, prečo je emočná zrelosť dôležitejšia než správny úchop ceruzky. Dozviete sa, ako doma spoznať sociálnu pripravenosť dieťaťa, prečo by sme nemali démonizovať nudu a ako z dieťaťa neurobiť svoj vlastný projekt, ale dopriať mu čas skutočne dozrieť.

Citadela dýcha hlbokou víziou

Sára, ako si sa ocitla v Citadele a čo predchádzalo tvojmu pôsobeniu na pozícii školskej psychologičky?

V Citadele som sa ocitla, úprimne povedané, jedine Božím vedením (smiech). Som absolventkou Kolégia Antona Neuwirtha a môj vzťah k Citadele sa budoval práve cez tento univerzitný program. Počas štúdia psychológie v Bratislave som pôvodne nad školskou psychológiou vôbec neuvažovala; viac ma lákala biznis psychológia alebo klinická sféra.

Zlom prišiel v poslednom semestri magisterského štúdia, keď som pracovala v korporátnej firme v oblasti HR. Zistila som, že nie som ten správny človek na vypisovanie tabuliek a prezeranie životopisov niekde z druhého konca planéty. Vnímala som, že to bola práca bez hlbšieho zmyslu. Keď Citadela vypísala pozíciu školskej psychologičky, pocítila som, že by som chcela dobro, ktoré mi Kolégium dalo, nejakým spôsobom oplatiť. Kolégium ma formovalo a dalo mi hlboké vzťahy a základy, na ktorých doteraz staviam, takže som zvažovala, ako inak, než len mesačným príspevkom, mu byť nablízku. 

Na pohovore v Citadele to okamžite „kliklo“ – moje vnímanie psychológie sa stretlo s víziou Citadely na rovnakom názorovom poli. Tak som tu, hoci som roky tvrdila, že v školstve pracovať nebudem (smiech).

Našla si teda napokon aj v práci, ktorú si pôvodne neplánovala robiť, ten hľadaný zmysel?

Určite áno, ale obrovským faktorom je práve špecifikum Citadely. Nemyslím si, že by som dokázala takto „horieť“ pre prácu v bežnej škole. Tieto priestory naozaj dýchajú Božím kráľovstvom a hlbokou víziou. Vidím dobro, ktoré Citadela priniesla do môjho života, a tiež koľko dobra prinesie deťom, keď sú tu od malého mala. Keby som bola ja opäť tou malou Sárou, bola by som veľmi rada, keby môžem chodiť do Citadely. Silno vnímam, že ide o dielo, ktoré nás presahuje a ktoré si musíme chrániť modlitbou.

Za ten čas, čo si v Citadele, už cez tvoje ruky určite prešlo viacero detičiek. Máš s nimi nejaké pekné momenty? 

Mám viaceré. Ale najkrajšie pre mňa je, keď len tak prídu, že sa chcú o niečom porozprávať a majú záujem riešiť veci, ktoré ich trápia. Vtedy vnímam, že sa prekonajú, otvoria a že mi úprimne dôverujú. 

Školská zrelosť: Dôležitá je komunikácia

Čo také riešia malí školáci vo svojom vnútornom svete?

Je to pestré – od veľkých vzťahových záležitostí a kamarátstiev, kde sa objavujú neistoty a zranenia, čo je typické najmä pre dievčatá, až po otázky sústredenia a pamäte. Deti ma fascinujú svojou zvedavosťou a úprimnosťou. Keď sa rozprávame o strachu, nehanbia sa ho priznať, čo je pre mňa veľmi povzbudivé. My dospelí už často len frázujeme a samy seba presviedčame, že sa nemáme čoho báť, ale pre ne je to legitímna emócia, ktorú sa nehanbia priznať. Niekedy mám pocit, že sa rozprávam s miniatúrnym dospelým, kým nevyvedú nejaké detské huncútstvo, ktoré ma vráti späť do reality (smiech). Je to krásne.

Prejdime k téme, ktorá aktuálne rezonuje medzi rodičmi. Veľa rodičov aktuálne rieši tému školskej zrelosti a pripravenosti na nástup do školy. Čo sú tie hlavné známky, ktoré u dieťaťa sledujete?

Školskú zrelosť vnímame ako komplexnú pripravenosť dieťaťa zvládať nároky školy – po stránke kognitívnej, motorickej, rečovej, emocionálnej a sociálnej. V tíme nás je viac, preto za seba budem odpovedať najmä z pozície školskej psychologičky, ktorá sa u nás v prvom rade zameriava na to, do akej miery je dieťa emočne a sociálne zrelé. 

Keď zvažujeme nástup dieťaťa do školy, sledujeme napríklad schopnosť sústrediť sa, regulovať svoje správanie, zvládať frustráciu. Snažíme sa odpozorovať, ako nadväzuje kontakty, ako interaguje v skupine a akú pozíciu v nej preberá. Tiež je dôležitá schopnosť reagovať na pokyny a dodržiavať pravidlá. Dôležité sú aj komunikačné schopnosti – či vie viesť rozhovor v rozvinutých vetách, či má primeranú slovnú zásobu a časovú orientáciu. Zároveň si všímame ako dokáže opísať realitu a či je schopné zhodnotiť pod vedením dospelého následky svojho správania v jednoduchých situáciách. 

Čo v prípade, ak je dieťa introvertné alebo hanblivé a pri testovaní nekomunikuje?

Každé dieťa je iné a hanblivosť nie je prekážkou zrelosti. Máme spôsoby, ako deťom pomôcť – môžeme prizvať do rozhovoru jedného z rodičov pre väčší pocit bezpečia dieťaťa, alebo využívame rôzne hry a aktivity na navodenie uvoľnenej atmosféry. Sledujeme aj neverbálnu komunikáciu, postoj dieťaťa a mieru jeho dôvery.

Pravidlá, ktoré platia doma, vytvárajú bezpečie

Ako môže rodič doma spoznať, či je dieťa naozaj emočne zrelé, najmä ak sa v bezpečnom domácom prostredí správa inak ako v škôlke, či v inom kolektíve?

Je prirodzené, že deti v prítomnosti svojich rodičov nemajú zábrany, pretože rodič je pre ne tou najbezpečnejšou osobou. Vďaka tomu dokážu doma prejaviť celé spektrum emócií a takzvane „vypustiť paru“ po náročnom dni v škôlke, kde sa museli prispôsobovať a dodržiavať pravidlá. Domov pre ne predstavuje priestor bezpečia, čo však neznamená, že by tam malo vládnuť bezprávie. Naopak, práve domáce pravidlá sú obrovským nástrojom bezpečia – dieťa vďaka nim vie, kde sa nachádza a čo môže od prostredia a od človeka očakávať. Z tohto dôvodu je najdôležitejšou vecou, ktorú môžeme pre svoje deti urobiť, ostať konzistentní. Táto konzistencia ich učí, že rodič je človek, na ktorého sa môžu spoľahnúť. 

Ale aby som sa vrátila k otázke – hoci majú deti doma slobodu prejavovať emócie, dôležitým indikátorom zrelosti je, či ich dokážu aj samy regulovať alebo samostatne vyriešiť konflikt. My dospelí už máme zažité množstvo konfliktov a vybudované vzorce správania, ale deti si ich ešte len tvoria. Musíme im teda nechať priestor, aby si tieto vzorce vytvorili – mali by sme pri nich byť, počúvať ich, klásť im otázky, no konflikt skôr facilitovať, než ho hneď vyriešiť za ne. Treba im dať šancu, aby túto zručnosť nadobudli práve v tom najbezpečnejšom prostredí.

V praxi v domácom prostredí sa dá sebaregulácia emócií odpozorovať na tom, ako sa dieťa dokáže upokojiť, keď prehrá v hre, z objektívnych dôvodov musí hru ukončiť, alebo mu súrodenec niečo vezme. U batoľaťa vo veku dvoch či troch rokov je prirodzená agresívna reakcia, krik či búchanie. Vtedy dieťa potrebuje našu aktívnu prítomnosť pri regulácii svojich emócií. Väčšie deti však už majú za sebou istú skúsenosť s prehrami a konfliktmi a postupne sa učia, ako ich zvládať. Ak je však dieťa stále príliš agresívne, či už voči okoliu, veciam alebo samé k sebe, môže to byť pre rodiča indikátor horšej schopnosti regulovať emócie.

Vhodné je deti už od malička učiť, že emócie sú skutkovým stavom nášho tela a mysle a odzrkadľujú našu aktuálnu realitu. Zároveň ich treba povzbudzovať v tom, že hoci v momente silnej, vyhrotenej emócie môžeme mať pocit, že tu s nami bude navždy, každá emócia raz odznie. Niektoré trvajú dlhšie, iné sú len chvíľkové a impulzívne, ale žiadna z nich netrvá večne.

Spomínala si aj sociálnu pripravenosť. Čo presne pod ňou rozumieme?

Ide napríklad o schopnosť nadväzovať nové vzťahy, komunikovať, schopnosť kooperácie a tvorby kompromisov. Sledujeme, ako dieťa pracuje vo dvojici, či v skupine, aké prirodzené pozície v skupine prevezme. Do istej miery by malo vedieť ustúpiť zo svojej predstavy a pochopiť, že nemôže mať vždy všetko podľa seba. Rodičia by deti mali povzbudzovať v riešeniach, ktoré vyhovujú obom stranám, a neučiť ich, že silnejší alebo hlasnejší vyhráva. Je to ťažké aj pre dospelých, takže od detí to nečakáme na 100 %, ale sledujeme, či vôbec ten koncept poznajú. 

Sociálna pripravenosť súvisí aj so zdravým sebavedomím. Tu je dôležité spomenúť, že kľúčom k budovaniu zdravého sebavedomia detí je dôvera zo strany rodičov. Ak dieťa cíti, že mu rodičia veria (napr. už len v tom, že dokáže nájsť konsenzus s druhým dieťaťom), pomáha mu to rásť a lepšie zvládať sociálne situácie.

Na základe skúseností už vieme aj na stretnutiach so záujemcami o štúdium odpozorovať, že aj introvertnejšie a tichšie dieťa môže byť sociálne zrelé a dokonca aj zdravo sebavedomé, hoci sa prejavuje iným spôsobom ako deti, ktoré sú rýchlejšie a hlasnejšie.

Ostať o rok dlhšie v škôlke je úplne v poriadku

A ak by sme sa chceli rozprávať o vedomostiach predškolákov – zaiste často rodičov zvádza k rozhodnutiu dať dieťa do školy aj fakt, že už vie počítať alebo čítať. 

To je zradný argument. Za mňa je niekedy dokonca lepšie, ak deti čítať či písať nevedia, lebo môžu mať zafixované zlé návyky, napríklad nesprávne držanie ceruzky. 

Zrelosť je jeden veľký celok a netreba ju obmedzovať len na vedomosti. Vedomostná stránka sa dá dobehnúť, pretože detský mozog je veľmi plastický. S tou emočnou zrelosťou je to oveľa komplikovanejšie. Vždy hovorím, že kognitívna stránka sa dá dobehnúť, ale dozrievanie chce svoj čas, dostatok času. 

Jeden rok v škôlke navyše dieťaťu v žiadnom smere neublíži, veď život nie sú preteky o to, kto bude mať skôr maturitu.

Niektorí rodičia sa objektívne obávajú, že sa ich dieťa bude v škôlke ďalší rok nudiť, azda preto sa tak nezameriavajú na tú emočnú stránku, ale na fakty – vie čítať, písať, počítať, je čas na školu. Aký máš na to názor?

Ach. Nudu zbytočne démonizujeme, pritom je pre vývin taká skvelá! Práve v nude začínajú byť deti tvorivé, vymýšľajú si nové dimenzie sveta, hrajú sa v hline, či stavajú bunkre. V dnešnej dobe sme uverili lži, že každý deň musí byť produktívny a veľmi aktívny, ale v priestore nudy a ticha dieťa dozrieva a spája si súvislosti. Zrazu má priestor premýšľať, hľadať nové spôsoby, či pochopiť, ako veci fungujú. Škola určite nemá byť nálepkou na nudu. Jeden rok v škôlke navyše dieťaťu v žiadnom smere neublíži, veď život nie sú preteky o to, kto bude mať skôr maturitu (smiech). 

Veľmi by som chcela, aby sme normalizovali, že ostať o rok dlhšie v škôlke je úplne v poriadku a toto rozhodnutie má potenciál dieťaťu aj rodičom pomôcť jednak lepšie zvládnuť prechod do školy a jednak sa už potom zamerať na kognitívne zručnosti a naberanie vedomostí, nie riešenie rôznych emočne vypätých situácií.

Škola je prirodzene miestom rastu, vzdelávania a získavania nových vedomostí. Popri tomto procese dozrievania je však nuda naším verným a všadeprítomným spoločníkom. Netreba sa jej báť. Vytvára cenný priestor, v ktorom môžeme lepšie porozumieť dokonca aj sami sebe.

Dieťa nie je naším projektom. Dozrievanie chce čas

Odvážila by som sa povedať, že často máme ako rodičia tendenciu vývin dieťaťa urýchľovať a časovať ho podľa svojich predstáv. Predsa len, porovnávame sa s okolím, rovesníkmi, s tým, ako sme to mali my, keď sme boli deťmi, kedy sme šli do školy… Kde je tá hranica?

Toto je kľúčový bod, na ktorý si musíme dať pozor. Dieťa sa nikdy nemôže stať naším projektom. Nemá slúžiť na napĺňanie našej predstavy, že keď má šesť rokov, automaticky musí ísť do školy. Našou prioritou musí byť vždy dobro dieťaťa a mali by sme sa vedome snažiť neprojektovať doňho svoje vlastné očakávania práve pre jeho dobro. A to nielen v takých tých bežných oblastiach, ktoré počúvame – profesia, partner, študijný odbor, ale aj v tom časovom rámci. 

Dozrievanie je proces, ktorý si vyžaduje čas a nedá sa vždy urýchliť tým, že dieťa zahltíme aktivitami, terapiami hrou či neustálymi stretnutiami s rovesníkmi. Musíme dieťaťu dopriať priestor skutočne dozrieť do svojej roly. Podobne to predsa rešpektujeme u dospelých, ktorí si napríklad dajú „gap year“ alebo „sabbatical“, keď potrebujú zmenu, alebo čas na dozretie do nového životného rozhodnutia. Ak sme schopní tento priestor rešpektovať u dospelých, mali by sme ho s rovnakým porozumením dopriať aj deťom.

Môže sa stať, že aj pripravené dieťa má s nástupom do školy problém? Napríklad taký plač pri bráne počas prvého týždňa či mesiaca istotne zažil nejeden rodič.

Samozrejme. Neexistuje magický „checklist“, ktorý by zaručil bezproblémový prechod do školského prostredia. Dieťa môže stále prežívať stratu starých kamarátov, adaptovať sa na nové priestory alebo na fakt, že škola je už kontinuálna práca, nielen kreslenie, či nepovinná angličtina hrou, ako to bolo v škôlke. Prvý ročník je obdobím skúmania a netreba sa zľaknúť, ak sú výkony detí rozdielne. Plačom dieťa potrebuje dostať zo seba celú spŕšku nových emócií a je dobré mu ukázať, že sme tu preňho a nechať ho tie emócie naozaj len vypustiť von, vyplakať. 

Najlepšie sú úprimné rozhovory

Na svojich deťoch som vnímala, že zrazu museli pochopiť, že škola je záväzok, že už sa nedalo len tak spolu zostať doma a napísať ospravedlnenku, ako do škôlky.

Áno. Práve škola je taká, že tam sa nedá len tak neísť, ako do škôlky, to si povedala veľmi správne (smiech). Je skvelé dieťaťu vysvetliť hodnotu školy – jednak je veľkým darom, že tam vôbec môže ísť a tiež je dôležité, aby vedelo, o čo v škole vlastne ide a prečo tam musíme chodiť. Už to nie je len miesto zábavy, ale ozajstný záväzok. Aj v tomto zmysle je to dobrá príprava na samotnú realitu života – aj dospelým sa niekedy nechce ísť do práce, ale ideme tam, aby sme zarobili na živobytie. Čo však vnímam ako dôležité, je potom dieťaťu doma dopriať „pokoj“ – dopriať mu voľnú hru, tichú cestu domov zo školy, nezahltiť ho hneď povinnosťami a krúžkami… jednoducho ho nechať vydýchnuť. 

Odporúčam aj nechať mu voľnosť vybrať si spoločnú aktivitu, ktorej sa chce venovať. Možno bude chcieť ísť von za kamarátmi, možno si čítať knihu, alebo upiecť koláč. Je dobré to držať v takej každodennej jednoduchosti, no zároveň dbať na to, aby sme dieťaťu neponúkali naraz príliš veľa možností. Čím viac možností, tým viac kapacity mozgu sa míňa na rozhodovanie. 

Spomenula si aj krúžky. Vychádza mi z toho, že je možno prospešné začať s nimi až v ďalších ročníkoch?

Určite treba byť vnímavý a nezahltiť dieťa hneď a naraz. Osobne si myslím, že je lepšie nechať na začiatku povedzme pol roka len školu a až potom pridať nejaký krúžok, kde môže dieťa rozvíjať, čo rado robí. Mnohým deťom to práve pomôže lepšie zvládať stres, ak sa jedná o nejakú pohybovú aktivitu. Škola je veľkou záťažou a obrovskou zmenou sama o sebe, vyžaduje si adaptáciu, ktorá je však veľmi individuálna. Niektoré deti sa adaptujú rýchlo, pre niektoré je to náročnejšie. Ak má napríklad dieťa starších súrodencov a je v tom spoločnom rodinnom kolobehu už dlhšie, môže to zvládať o dosť lepšie. 

Aké praktické kroky odporúčaš podniknúť rodičom pred nástupom do školy, povedzme počas letných prázdnin? Ako môžeme dieťa čo najlepšie pripraviť na plynulý prechod do školského prostredia?

Podľa mňa sú najlepším nástrojom úprimné a pozitívne rozhovory. My ľudia sa prirodzene bojíme neznámeho, preto čím viac dieťaťu ten nový svet predstavíme, tým lepšie ho pochopí a vytvorí si o ňom jasnejšiu predstavu. Je dobré hovoriť o tom, čo presne sa v škole bude učiť, koho tam stretne a ako to tam bude vyzerať. V rámci týchto rozhovorov by sme sa mali snažiť dieťaťu najmä načúvať, pýtať sa na jeho vlastné predstavy a cez otázky ho na túto zmenu citlivo pripravovať.

Už som spomenula, že je dôležité komunikovať hodnotu školy nielen ako miesta zábavy, ale ako novej, dôležitej etapy a záväzku. Rodičia môžu dieťaťu vysvetliť, že škola je súčasťou reality života – podobne ako rodičia chodia do práce, aj dieťa má svoju zodpovednosť, pričom niektoré dni budú ľahšie a iné náročnejšie. Je to úplne v poriadku a je dobré si o tom povedať. 

Je dobré dieťa pripraviť aj na zmenu režimu a pravidiel, ktoré bude musieť dodržiavať. V tomto kontexte by škola pre dieťa nemala byť „exotickou krajinou“. Je dobré poukazovať na to, že isté pravidlá panujú doma aj v škole, a ideálne je snažiť sa ich mať nastavené približne rovnako. Ak rodičia zachovajú pozitívny prístup a budú dôverovať svojim inštinktom, pomôžu dieťaťu vnímať školu ako prirodzený a radostný krok vpred.

Michaela Tomičková

Pôvodne vyšlo na blogu denníka Postoj.sk. Prevzaté so súhlasom redakcie.

V Citadele sa usilujeme vychovať emočné zrelé a „nerozbitné“ deti. Podporíte nás v tejto výchove? Ďakujeme, že sa zaradíte medzi našich podporovateľov a pomôžete nám venovať sa klasickému vzdelávaniu už od tých najmenších aj naďalej.