Menu
Priateľ, ktorý slúžil a neočakával za to žiadne ovácie
MARTIN LUTERÁN
Osobná spomienka na zosnulého Michala Považana z pera rektora Kolégia Antona Neuwirtha.
Boh dáva každému človeku výnimočné životné poslanie, ktoré nemôže naplniť nikto iný. Naše poslanie je naše privilégium a naša zodpovednosť. Každý svojím životom môžeme prispieť do nádhernej mozaiky ľudských dejín, ktorej hlavným autorom je Boh a my sme spoluautormi jej malých častí.
Táto myšlienka mi pripadá obzvlášť relevantná, keď si predstavím vlastnú smrť. A vlastnú smrteľnosť som naposledy silno pocítil, keď som dostal pred pár dňami tú šokujúcu správu, že náš brat a priateľ Mišo Považan odišiel do večnosti. Zrazu som bytostne pocítil, že smrť sa ma týka, že to nie je abstraktný koncept vzdialenej a nerelevantnej budúcnosti.
Smrť je na dotyk. Myslím, že toto bol posledný Mišov dar pre tých z nás, ktorí sme ho trochu poznali.
Aké bolo Mišovo poslanie? Čím on prispel k budovaniu Božieho kráľovstva?
Neviem, či je niekto, kto vie o všetkých jeho aktivitách, snahách a túžbach. Možno jeho skvelá pani manželka, ale málokto iný. Súčasť Mišovho poslania bolo uchovať veľkú časť svojich aktivít pod rúškom istého tajomstva. Nakoniec, jeho nečakaná smrť bola toho krásnou ilustráciou.
Poznal som Miša viac ako dvadsať rokov a nevedel by som ani vymenovať všetky tie aktivity, ktorým sa venoval. Bolo toho naozaj dosť. Poznal som ho ako študenta práva, ako manažéra, akademika, učiteľa, historika, angažovaného človeka v občianskom sektore, v kresťanských neziskovkách a napokon ako manažéra politickej strany a politika. A, samozrejme, ako manžela a otca rodiny.
Za každou tou spomínanou kategóriou boli stovky projektov, činností, stretnutí a o väčšine z nich nevedela ani väčšina jeho priateľov. Myslím, že to bolo čiastočne Mišovou pokorou a sčasti samotným množstvom aktivít. Nedalo sa sledovať, čo všetko Mišo robí. Bolo toho veľa. A Mišo sa tým rozhodne nechválil. Slúžil a robil veci, v ktorých videl zmysel a neočakával žiadne ovácie. Nepamätám si ani jeden prípad, keď by sa bol sťažoval na nejaké nedocenenie. Ktovie, či mu taká myšlienka vôbec prešla hlavou.
Bližšie sme sa s Mišom spoznali, keď nastúpil do druhého semestra Spoločenstva Ladislava Hanusa. Postupne sme sa lepšie spoznávali a keď som v roku 2008 dával dokopy tím ľudí, ktorí budú zakladať Kolégium Antona Neuwirtha, oslovil som aj jeho. Mišo hneď súhlasil a stal sa stabilným a dôležitým prvkom úspechu kolégia.
Prinášal do nášho tímu zdravý a triezvy praktický úsudok, bohaté kontakty, poznanie akademického sveta a ochotu pracovať a obetovať sa. Hoci v posledných rokoch nedokázal chodiť na pravidelné stretnutia správnej rady, robil, čo vládal, aby si udržal s nami kontakt – pripojil sa online, zaujímal sa, čo riešime, pomáhal s konkrétnymi projektmi. A to napriek tomu, že už nejaký čas bojoval s vážnou chorobou. Ale to sme, samozrejme, nevedeli.
Mrzí ma, že som mu asi nikdy nepovedal, aký dôležitý bol pre založenie a fungovanie kolégia. Ale je otázne, či by ma bol vôbec vypočul. Tipujem, že by bol zmenil tému. Kiežby sme viacerí tak málo túžili po ocenení a pochvale a tak nezištne robili veci, ku ktorým nás volá Boh. Verím, že spomienka na Miša zostane aj pre mňa povzbudením k pokore a k nenápadnému vykonávaniu dobrých skutkov.
Mrzí ma, že sme sa nemohli rozlúčiť. Ale asi aj to je súčasť jeho odkazu. Nepotrebujeme sa lúčiť, lebo spolupráca pokračuje.
Ako kresťania veríme v spoločenstvo svätých. Mišo je na druhom brehu, ale to neznamená, že sa naše životy už nebudú pretínať. Niečo mi hovorí, že to bude naopak. Konečne bude môcť byť naozaj vo všetkých svojich dobrých projektoch naplno prítomný a zhora pomáhať nám, ktorí sme svoju časť mozaiky ešte nedokončili.
Ja osobne rátam s tým, že Mišo pomôže kolégiu v súčasnej ťažkej fáze pokusov o stavbu kampusu. Bol to on, ktorý mi pred rokmi, keď sme sa rozhodovali, či do toho ísť, povedal vetu, na ktorú si s humorom rád spomínam: „Keď sme už nič nenapísali, tak niečo postavme.“
Mišo, potrebujeme teraz tvoje dary, tvoju praktickosť aj zápal pre vec, tvoju pokoru a tichú prácu, tvoju schopnosť stretávať sa s ľuďmi a posúvať veci dopredu. Verím, že Boh nám dopraje, aby naša spolupráca mohla pokračovať týmto ľudským očiam neviditeľným, ale Bohu milým spôsobom. Koniec-koncov, robiť dobré veci v skrytosti ti bolo vždy blízke.
Vďaka za všetko, Mišo.
Martin Luterán
Štúdium práva na Univerzite Komenského neuspokojilo jeho túžbu po poznaní a kvalitnom vzdelaní. Preto išiel študovať na Oxfordskú univerzitu v Anglicku, kde sa vo svojom výskume pod vedením profesora Finnisa venoval venoval vzťahu práva a morálky, najmä v kontexte ľudských práv.
Okrem toho, že je právny filozof, je aj vzdelávateľ. Po návrate na Slovensko založil Kolégium Antona Neuwirtha a dodnes je jeho rektorom. Dlhé roky organizuje vzdelávacie aktivity, prednáša a vedie semináre o etike a prirodzenom zákone pre stredoškolákov, vysokoškolákov aj verejnosť.
Fotografie v texte: archív Kolégia Antona Neuwirtha
