Vzťahy kníh s ľuďmi sú nevyspytateľné. Niekedy mám pocit, že knihy majú magickú moc vybrať si nás. Síce si myslíme, že sme si knihu vybrali, no mýlime sa. To knihy si vyberajú nás. Zablúdia na police našich knižníc, pristanú nám na písacom stole, či v ruksaku a my niekedy ani nevieme, prečo sme niektorú knihu vôbec začali čítať. Sú aj také knihy, ktoré vedia prežiť veľmi dlho hybernujúcim spánkom na mieste odloženia. Sadá na nich prach a ony len ticho vyčkávajú, kým nadíde ich chvíľa.

Podobne sa ku mne dostala kniha, o ktorej vám dnes chcem povedať. Kniha – vytrvalkyňa sedela na poličke u našich doma niečo vyše šesť rokov. Áno, dosť dlho. Ešte väčšie zahanbenie, ktoré prežívam, a ku ktorému sa pokorne priznávam je, že tá kniha dokonca nie je moja. Raz som čítala u nejakého spisovateľa odporúčanie, aby sme knihy nikdy nikomu nepožičiavali, lebo on sám má doma v knižnici prevažne len tie knihy, ktoré mu niekto niekedy požičal. Žiaľ ja som jeho radu nikdy nepočúvla a prišla som tak o niekoľko vzácnych kúskov, napríklad prvé vydanie knihy Liečiť zlo láskou od Neuwirtha. (Týmto vyzývam všetkých, ktorý majú odo mňa požičanú knihu, aby mi ju vrátili.) Viem sa vcítiť do vašej pozície. Sama som najväčší vinník-nevracač, ktorý si ako pokánie udelil požičanú knihu pred jej vrátením jej pôvodnej majiteľke prečítať. Ó, aké sladké pokánie som si vybrala.

Remarqua som nikdy nejak špeciálne neobdivovala. Na strednej som v rámci povinného čítania prečítala Troch kamarátov, no prišlo mi to až príliš pesimistické. Jeho román Tiene v raji v retro obale si ma sám našiel a vybral. Usúdil, že už prišiel čas. Zažltnuté stránky (ach, ako ich mám rada!) odhaľujú príbeh Nemca, ktorý počas druhej svetovej vojny emigruje do Ameriky. Nesúhlasí s fašistickým režimom rodnej krajiny a od roku 1933 sa stáva utečencom. Zmení svoju identitu. Od mŕtveho, ktorý mu svoj pas daroval v deň svojej smrti zdedí meno Ross. „Svoje skutočné meno som takmer zabudol. Veľa sa dá zabudnúť, keď človeku ide o holý život,“ vysvetľoval.

Amerika nie je prvá krajina, v ktorej je emigrantom. Nie je to ani prvá krajina, ktorá nie je vo vojne. No je to prvá krajina, kde tu vojnu nie je cítiť. Ľudia naďalej žijú svoje životy, a ani netušia, kam ich krajina vyslala svojich vojakov, aby za ňu bojovali. Je to iná planéta, ktorej jazyk Ross veľmi neovláda. New York, jeho nový prechodný domov, je celkovo iná planéta, aj keď jeho jazyk ako tak ovládate. Ross sa ocitá v raji, no aj tam naňho striehnu tiene. Tiene, ktoré si tak trochu všetci nesieme so sebou. Tiene minulosti, tiene bolesti, tiene, ktoré ho budia hlavne v noci, no vynoria sa aj počas dňa v rozhovore s tými, ktorí nič netušia. Celý proces jeho boja s týmito tieňmi je prvý dôvod, prečo vám knihu odporúčam.

Najprv som si myslela, že podobne ako Ross sa musia cítiť Ukrajinci u nás alebo v iných krajinách, kam kvôli vojne emigrovali. Neskôr som však pochopila, že Rossov príbeh je skôr príbeh Rusov, rozstratených po celom svete, ktorí odišli zo svojej krajiny, lebo nemohli inak, lebo nesúhlasili s tým, čo ich rodná krajina a jej predstavitelia robia. Na týchto Rusov sa často pozeráme súdiacim pohľadom. „To vy Rusi ste začali vojnu, vy Rusi ste napadli prví, vy Rusi!”

Podobne svoju nemeckú vinu prežíva Ross a snaží sa ju spracovať. Nech sme akejkoľvek národnosti, viny svojich národovcov prežívame ťažko a potrebujeme sa s nimi súkromne aj verejne vysporiadať. Podobne ako keď Rembrandt maľuje obraz Návrat márnotratného syna, na ktorom nie je iba otec a syn, hlavné postavy príbehu, ale sú tam aj ďalší ľudia, ktorých sa tento vzťah a odpustenie bytostne týka. Odpustenie nie je nikdy iba súkromná záležitosť. Toto je druhá téma, ktorú vám román ponúkne.

Ross bol pôvodne novinárom, no v novej krajine sa stáva predajcom umenia. Svoju kunshistorickú skúsenosť nadobudol počas dvoch rokov v bruselskom múzeu. Nie ako zamestnanec, ale ako emigrant, ktorý sa ukrýval pred svojimi krajanmi okupujúcimi Belgicko. Dva roky bol cez deň v skladišti múzea a po nociach sa prechádzal múzeom a nasával jeho diela. V New Yorku tieto dva roky zúročuje. Má nos na originály a ich kvalitu. Vie ju nájsť, oceniť a so svojim zahraničným prízvukom o nej pekne rozprávať. Kupuje a hlavne predáva krásu. Alebo skôr predstavu o nej a status, ktorý krása vie dať. Väčšina bohatých Newyorčanov si totiž obrazy nekupovala preto, lebo ich obdivovala, ale preto, aby sa vyšvihli pred ostatnými. Rossovi sa to samozrejme protiví. Najväčšie nešťastie krásy je, keď je krása zmanipulovaná. Keď ju neoceňujeme pre krásu samotnú, ale keď sa z nej stane predajná komodita. Toto je tretia téma, o ktorej môžete s Remarquom diskutovať.

Jednou z dejových nití, ktoré sa tiahnu románom je aj vzťah s Natašou a ako naňho dopadali tiene v raji. Ten je miestami príliš pikantný, aby som ho rozoberala na tomto fóre. Môžeme o ňom diskutovať v osobnom rozhovore. Ja teda idem vrátiť knihu jej pôvodnej majiteľke. Knihu, ktorá ticho čakala, kým nadišla jej správna chvíľa, aby mohla vo mne prehĺbiť témy, ktoré som vám predstavila vyššie.