Vo svojom útlom dielku Štát napísal Frédéric Bastiat, francúzsky liberálny mysliteľ, jeho definíciu štátu takto: „Štát je veľká fikcia, prostredníctvom ktorej sa každý snaží žiť na úkor všetkých ostatných“ (O zákonoch, s. 14). To, čo by sa z tejto definície mohlo javiť ako priveľmi ostrá kritika štátu a snáď až volanie po anarchii, sa však pri pozornejšom čítaní ukáže ako kritika jeho vlastných občanov, čiže – ako to povedať? – nás samých. Poznáte to: kto jedným prstom obviňuje a ukazuje na druhého, tromi prstami ukazuje sám na seba.

Aké teda máme bežne od štátu očakávania my, občania? Bastiat píše, že štát je „tá najžiadanejšia, najutrápenejšia, najzamestnanejšia, najobviňovanejšia, najvzývanejšia a najprovokovanejšia osoba na svete“ (s. 9) – je akousi „mysterióznou entitou“, na ktorú sa odvolávame vždy, keď niečo nefunguje, a po ktorej zároveň všetci žiadame nespočet vecí: „Stavím desať ku jednej, že máte množstvo plánov, projektov a snov týkajúcich sa zlepšenia vášho života, a ak je to tak, stavím desať ku jednej, že chcete, aby ich uskutočnil práve štát.“ (s. 9) Zároveň mu však každý zo svojho vrecka dáva iba toľko, čo nevyhnutne musí – a aj to so značnou dávkou nedôvery. Akosi všetci cítime, že tento moloch všetky naše odvody, príspevky a dane „zhltne“ a nakoniec z nich neostane nič. A tak je praktický záver taký, že „verejnosť očakáva od vlády dva prísľuby: že bude veľa dávať a málo brať“ (s. 17).

Štát „má dve ruky, jednu na prijímanie a druhú na rozdávanie, inak povedané, zlovestnú ruku a láskavú ruku“ – pričom „aktivita druhej je samozrejme úplne podriadená aktivite tej prvej“ (s. 16). Je teda úplne možné, že štát od občanov peniaze vezme a vráti im menej (v horšom prípade vôbec nič). No logika nepustí a „to, čo sa ešte nikdy nestalo, ani sa nikdy neuvidí a dokonca sa ani stať nemôže, je, že by štát vrátil verejnosti viac, než by od nej dostal.“ (s. 17)

Protirečivosť týchto dvoch požiadaviek je taká zrejmá a do očí bijúca, až sa zdá neuveriteľné, že ich niekto na štát kladie. Chudák štát! Čo môže robiť? „Zatlačený našimi požiadavkami sa tak ocitol v očividne bludnom kruhu. Ak odmietne konať dobro, ktoré od neho žiadame, je obvinený z nevýkonnosti, zo zlej vôle, z neschopnosti. Ak ho skúsi uskutočniť, je donútený zaskočiť ľudí dvojnásobnými daňami a narobí nakoniec viac zla ako dobra.“ (s. 17)

Kde je teda problém? V samotných požiadavkách na štát, odpovedá Bastiat, lebo „práve ony sú protichodné, a teda neuskutočniteľné“ (s. 11). Máme v sebe sklon požadovať viac, ako si za svoju prácu zaslúžime. A keďže nám to nikto nedá, obraciame sa na štát. Potom vravíme:

„Zdá sa mi, že za svoju prácu dostávam príliš málo peňazí. […] Nemohli by ste mi to nejako uľahčiť? Dať mi radšej lepšie miesto? Alebo poškodiť mojich konkurentov? Alebo mi dať znárodnený majetok? Alebo zaplatiť školu pre moje deti z verejných peňazí? Alebo nejakú dotáciu, len tak, na povzbudenie? Alebo mi zabezpečiť pokojný život, až budem mať päťdesiat?“ (s. 13)

No keďže „štát nemôže jedným dať bez toho, aby iným pridal námahu a prácu“ (s. 13), stane sa to, čo by každý čakal: na podporu pre istú skupinu ľudí zoberie nejaké peniaze navyše všetkým. A keďže ostatní sa budú cítiť dotknutí, budú po menších skupinách žiadať iné dávky, ktoré štát opäť vyzbiera od všetkých. A takto donekonečna: dávky sa množia, dane sa zvyšujú a štát silnie: „zoberie veľa, a teda mu veľa aj zostane, znásobí množstvo svojich zástupcov, rozšíri kruh svojich právomocí a neskončí, kým sa jeho rozmery nestanú zdrvujúcimi“ (s. 14).

„A toto všetko,“ – píše Bastiat v roku 1848 – „je legálna lúpež a socializmus“ (s. 59). Lebo socializmus nie je podľa neho nič iné, ako snaha zákonne obmedziť rozdiely tým, že sa bohatším ukradne, aby z toho dostali chudobnejší. Prirodzene, Bastiat vo svojej kritike možno zachádza priďaleko. Požaduje, aby jedinou úlohou štátu bolo chrániť osoby a ich majetok a zabezpečovať spravodlivosť. Dnes už to, čo on nazýva lúpežou, vieme pomenovať krajšie (a snáď aj pravdivejšie): solidaritou voči tým, ktorí sa narodili na horšej štartovacej čiare, a láskou k tým, ktorých život neférovo „bije“ viac, ako ostatných.

No kľúčová otázka ostáva: čo všetko by naozaj mal robiť štát, a čo je lepšie prenechať zodpovednosti občanov? A nie je aj ten náš už trochu „obézny“?