Menu
Tímea Perignáthová o hodnotách v politike: Musíme prehovoriť spôsobom, ktorý nebude degradujúci a dehonestujúci
JÁN BARČIAK
Vlani učila na bratislavskom gymnáziu, od augusta bude študovať ľudské práva z kresťanského pohľadu, aby mohla pôsobiť v politike. Rozprávali sme sa s Tímeou Perignáthovou, ktorá sa venuje vzdelávaniu mladých politických lídrov. V rozhovore sa dočítate o tom:
- ako sa podľa nej prejavuje neľudskosť a neprofesionalita v politike,
- ako hovoriť o kresťanskom pohľade na ľudské práva príťažlivo,
- prečo potrebujeme politikov z remesla a tradíciu politického vzdelávania,
- ako sa vyrovnať s argumentačnou prehrou.
Tímea Perignáthová je absolventka 10. ročníka KAN. Študovala prekladateľstvo a učiteľstvo, teraz však pracuje ako asistentka europoslankyne a projektová manažérka politického inštitútu. Je podpredsedníčkou Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska. Prijali ju na ročné magisterské štúdium ľudských práv z kresťanského pohľadu na Katolícku univerzitu vo Washingtone, D. C. Ročný program začína na konci augusta a Tímea získala štipendium, no potrebuje pomoc s pokrytím časti školného a životných nákladov vo výške 30 000 eur. Spustila preto zbierku na Donio, kde ju môžete podporiť.
Takto pred rokom si sa lúčila s kolegyňami na gymnáziu, kde si učila, aby si mohla začať pracovať v politike. Čo si za ten rok o politike zistila?
Keď pozorujem politickú situáciu na Slovensku, vnímam veľa výziev. Dalo by sa to zhrnúť tak, že potrebujeme silnú profesionalizáciu.
Ako kresťania v politike – alebo vôbec ako ľudia na stredopravej časti spektra – by sme sa mali profesionalizovať, aby sme dokázali atraktívne prezentovať naše pohľady na fungovanie štátu. Mali by sme vedieť príťažlivo odkomunikovať, kto je človek alebo čo je rodina, avšak na všetkých týchto frontoch zásadne zlyhávame.
Mnohých tieto témy nezaujímajú, a keď sa im už niekto venuje, nie vždy ich vie dobre odprezentovať. Najčastejšie sa stretávam s nedostatkom empatie. Nemôžem predsa povedať žene v ťažkej situácii iba svoj názor na tému interrupcií. Nejde to bez toho, aby som najskôr vyjadrila pochopenie, že ona predsa zažíva nesmierne náročnú situáciu.
Chýba mi teda empatia, pochopenie a bázeň pred ľudským prežívaním, čo však neznamená, že sa vzdám svojich hodnôt a postojov. Nebudem sa však stavať do role toho, kto určuje, že niečo má takto byť a bodka.
Chceš s tým niečo robiť?
Politika si ma v posledných rokoch našla a mojou odpoveďou je, že sa chcem zahĺbiť do štúdia ľudských práv a naučiť sa o nich rešpektujúco komunikovať. Veľký pozitívny vplyv na mojom rozhodnutí mali Miriam Lexmann, pre ktorú pracujem ako asistentka, a riaditeľ Inštitútu vzdelávania a inovácií v politike Ján Fabičovic, keďže už tretí rok som projektovou manažérkou Inštitútu.
Hovoríš teda, že politickí lídri majú problém byť v kontakte s človekom v jeho životných situáciách?
Mohlo by sa zdať, že je ľahké rozhodovať o životoch iných alebo že je ľahké mať vplyv, ale práve naopak, je to nesmierne náročné. Myslím si, že ak sa príliš zahľadíme do seba a nebudeme sa snažiť stále viac a viac hľadať pravdu o tom, čo je dobré pre človeka, tak vždy niekoho zraníme, vynecháme, nepochopíme alebo skrátka na niekoho zabudneme.
Ak ma moc a vplyv zaslepia tak, že prestanem mať na zreteli človeka a jeho skutočné dobro, tak som ako politik zlyhal. Myslím, že viacerí pozorujeme, že sa to u nás deje a je to najsilnejší prejav neprofesionality. Dokonca by som to nenazvala len neprofesionalitou, ale neľudskosťou.
Povedala by si, že tento problém sa prejavuje naprieč politickým spektrom, alebo je v nejakej časti silnejší než inde?
Môžem povedať, že ja osobne to silno pozorujem pri najvýraznejších politických osobnostiach, ktoré v súčasnosti riadia štát. Ale to neznamená, že sa niečo také nevyskytne aj inde.
Takže kresťanská demokracia je v tomto nevinne?
Určite existuje u každého politika riziko, že sa to stane. Ale na druhej strane majú kresťania a kresťanskí demokrati tú výhodu, že ak by predsa uleteli, tak im to určite niekto pripomenie. Je to najčastejšia námietka, s ktorou sa stretávam – vy, kresťania, ako ste mohli spraviť toto alebo tamto?
Verejná kritika je teda dobrou stopkou alebo dôvodom na zamyslenie, či moje skutky boli kresťanské. Urobil by Ježiš niečo také? Ako inak mám pristupovať k veciam, ktoré považujem za správne, keď vidím, že moja komunikácia niekoho obmedzuje alebo zraňuje?
Kresťania a kresťanskí demokrati majú tú výhodu, že ak by predsa uleteli, tak im to určite niekto pripomenie.
V čom ešte sa musí politika profesionalizovať?
Samozrejme, potrebujeme odborníkov. Najčastejšia fráza, s akou sa stretávam, je, že politici majú byť hlavne odborníkmi. Nijako to nespochybňujem, v mnohých oblastiach nám chýbajú.
Je síce dôležité, aby mal politik okolo seba veľmi dobrý tím odborníkov a mohol si vypočuť ich názor. Na konci však musí urobiť politické rozhodnutie, nie expertné rozhodnutie. A práve politické rozhodnutie berie do úvahy vplyv na všetky možné úrovne človeka. Politika je zaujímavá preto, že musí dbať nielen na ekonomiku, zdravotný stav či sociálnu situáciu, ale aj na duchovné a duševné dobrá človeka. Musí človeka vnímať integrálne.
Kde ešte chýba profesionalizácia?
V komunikácii na sociálnych sieťach a v médiách. Často sa jej venujem a snažím sa napomáhať tomu, aby sa zlepšila.
Zdá sa mi, že keď sa politici snažia odprezentovať ako odborníci, čo samo o sebe nie je zlý cieľ, ide to na úkor porozumenia a blízkosti ľuďom. Síce uvediem nejaký odborný pohľad na tému, ktorý je dobrý a správny, ale stratím pozornosť publika. Alebo sa stane opak – odborník na nejakú konkrétnu vec sa nezaujíma o ostatné témy a nevie sa dobre vyjadriť, keď dostane otázku trebárs o ľudských právach, lebo sa mu napríklad nechcelo čítať analýzu mimo svojho odboru.
V oboch situáciách potrebujeme komunikovať cez konkrétne potreby ľudí.
Politika je zaujímavá preto, že musí dbať nielen na ekonomiku, zdravotný stav či sociálnu situáciu, ale aj na duchovné a duševné dobrá človeka.
Pracuješ aj na vzdelávaní budúcich lídrov v politike. Neodrádzajú ich od angažovania veci, o ktorých hovoríš?
Celkovo nám tu chýba tradícia politického vzdelávania, ktoré by viedlo mladých k tomu, že politika je normálne a slušné remeslo, ktoré sa treba učiť. Na to však potrebujeme systém a tradíciu, ktorá bude viesť lídrov k tomu, aby sa hodnotovo posilňovali, chodili na školenia a rozvíjali sa v tom, čo potrebujú. Takíto ľudia do politiky vstúpia so cťou a budú chcieť v nej byť, lebo pracovali na tom, aby z nich boli dobrí politici.
Práve toto sa v Inštitúte vzdelávania a inovácií v politike snažíme podporovať, zatiaľ v malom.
Hlásiš sa na štúdium ľudských práv do USA práve preto, že sa chceš stať političkou z remesla?
Áno aj, ale nie v zmysle, že politik z remesla sa rovná kariérny politik, ktorý sa nemá kam vrátiť, keď mu skončí mandát. Politik z remesla musí byť slobodný od svojej funkcie, lebo inak negatívne ovplyvní svoje okolie.
Podľa mňa taký človek musí mať know-how, ktoré je potrebné pre riadenie štátu. Práve v tejto oblasti chcem teraz posunúť seba aj iných, s ktorými pracujem. Študovala som prekladateľstvo, čo je ušľachtilé, ale nie dostatočne relevantné pre politiku.
Zároveň chcem naberať konkrétne komunikačné zručnosti a najmä v tom celom nestratiť svoje hodnoty. Chcem naďalej skúmať pravdu a vnímať ju ako rámec, ktorý dotvára odbornosť a určuje spôsob, akým ju treba aplikovať.
Povedala si, že politika si ťa našla. Čím je pre teba atraktívna?
Z mojej osobnosti vyplýva, že keď sa mi niečo nepáči, tak sa to snažím zmeniť. Jednoducho nebudem sedieť a prizerať sa, ako niečo nefunguje alebo funguje nesprávne.
Keď sa pozriem späť na svoj život, je tam veľa zásadných míľnikov. Mám z detstva spomienku, že sa moji rodičia dosť často rozprávali o nejakej „lucke“ a ja som nerozumela, akú Lucku stále spomínajú. Asi na prvom stupni základnej školy som zistila, že to bola „VÚC-ka“, pretože ocko bol poslancom vyššieho územného celku Prešovského kraja. Pre mňa je to obraz, že na mňa politika vplývala už od škôlky.
Celkovo prístup mojich rodičov k vzťahom v rodine a vo farnosti mal podobu služby. Nikdy nikto nespochybňoval, že keď treba pomôcť niekomu v našom okolí, tak jednoducho ideme.
Na strednej škole som sa začala angažovať v mládežníckom parlamente v Kežmarku. Dostala som sa na rôzne školenia, písala som do školského časopisu. Potom som strávila dva roky na medzinárodnej strednej škole v Bratislave, kde som ako dievča z malého mesta zažila nepochopenie môjho kresťanského svetonázoru. Prvýkrát som sa ocitla v komunite, kde som bola jediný človek s postojom „za život“.
Ak to bola taká silná skúsenosť, mohla by si povedať viac o tom, čo si zažila?
Určite som tam nezažila šikanu, ani som nemala chuť odísť, hoci škola bola veľmi náročná. S tými dvoma rokmi sa mi popravde spája oveľa silnejšie to, že sme boli skutočne sústredení na štúdium, čo ma veľmi posunulo.
Avšak raz na predmete teória poznania zaznela otvorená otázka o interrupciách. Mali sme sa rozdeliť na skupiny – kto s nimi nemá žiadny problém, kto má výhrady, a kto je jednoznačne proti. V triede nás bolo asi 30 a ja som bola jediná úplne proti, pričom ľudí, ktorí mali výhrady, bolo len pár.
Potom som napísala status na sociálnu sieť s citátom v tom zmysle, že ľudský život je hodný ochrany a že to najmenšie, čo si dlžíme, je nebrať právo na život a nerozhodovať o iných ľuďoch, ktorí sa nemôžu brániť. Na to sa spustila vlna hejtu od mojich spolužiakov v komentároch. Ako jediná sa ma v online priestore zastala moja sestra.
Podľa mňa ešte nie sme v „Benediktovej voľbe“, tak sa tak nesprávajme.
Aká bola potom atmosféra v škole?
Rozprávala som sa s dvoma spolužiakmi, ktorí tvorili pár. Otvorene sa ma spýtali, ako by som reagovala, keby počali dieťa a šli na potrat. Mali sme 18 rokov a všetci sme snívali o štúdiu na najlepších univerzitách, im dvom sa to aj podarilo. Povedali, že majú jasne vytýčenú cestu – zmaturovať a dostať sa na vysnené školy.
Ja som im vtedy povedala, že ich neodsudzujem, ale keby šli na ten potrat, bolo by mi to hrozne ľúto. Kiežby nemuseli. Vtedy som cítila akoby zadosťučinenie za to, čo sa stalo, lebo sme na chvíľu zažili vzájomné prijatie. Už som sa necítila ako z inej planéty.
Takých zážitkov bolo asi viac.
Na hodine angličtiny sme diskutovali o tom, či by sme nemali byť až natoľko sekulárni, že by sme zakázali nosenie náboženských prvkov na verejnosti. Samozrejme, celá trieda by akceptovala, že moslimky nosia hidžáb, lebo je to súčasť ich identity. Ale keď som sa spýtala na krížik na krku, dostala som odpoveď, že to by sme už nemali dovoliť, že to je už „reklama“.
Vtedy som sa zmohla iba na to, že som povedala, ako moji rodičia žili v socializme a nemohli viditeľne nosiť krížik. A keďže sme teraz v slobodnom štáte, nevidím dôvod, aby sme toto právo obmedzovali.
Odvtedy som začala v stredy na tú hodinu nosiť tričko, na ktorom bol nápis Ježiš. Bola to moja forma veľmi jemného svedectva, lebo som si povedala, že to musím využiť, kým ešte moji spolužiaci nevládnu. (Smiech).
Nemám im to však za zlé. Vyrastali v niečom inom, nepoznali úplne kresťanský svetonázor, a preto im prišiel veľmi zvláštny. Dnes sa bežne stretávame.
Dokážem si predstaviť človeka, ktorého takáto skúsenosť uzavrie a zatvrdí, lebo nikto okolo ho nechápe. Aj v cirkvi vedieme diskusie, či nie je čas na „Benediktovu voľbu“, ktorou by sme uchránili náš poklad viery pred skazeným svetom. Ty si však reagovala inak a obliekla si si kresťanské tričko – doslovne aj metaforicky. Dokážeme dnes ešte komunikovať kresťanský pohľad vo verejnom priestore tak, že nebude polarizujúci, ale príťažlivý?
Podľa mňa ešte nie sme v „Benediktovej voľbe“, tak sa tak nesprávajme. Vidíme, že v západných krajinách sa kresťanský svetonázor už musí dávať do úzadia a ľudia si vyberajú „Benediktovu voľbu“ ako jedinú možnosť.
My tam ešte nie sme. Slovensko je ešte stále kresťanské a bude len naša chyba, ak si ho také neudržíme len preto, lebo nemáme odvahu alebo ochotu investovať do toho, aby bol kresťanský názor prezentovaný atraktívne. To si však vyžaduje, aby kresťania boli dobrí marketéri, dobrí podnikatelia, dobrí dizajnéri, aby prekvitalo kresťanské umenie. Takí ľudia tu sú, my ich však nevieme zapojiť.
Čakáme, že kresťania budú robiť všetko za Pánboh zaplať, a pritom oni musia ako ľudia z niečoho vyžiť, vychovávať deti a platiť hypotéky. Skrátka pre nás platia rovnaké pravidlá ako pre všetkých ostatných.
Nesmieme sa dať vystrašiť a zahanbiť, keď niekto náš názor nepochopí a neprijme. Dokonca sa nesmieme dať zatlačiť do kúta, ani keď my sami nie sme schopní dobre argumentovať. Nie je totiž podstatné, či viem všetko dobre odkomunikovať. Nebudeme všetci filozofmi a nebudeme vedieť porozumieť všetkému. Podstatné je, že niekto iný to vie a ja sa to od neho môžem naučiť.
Od koho si sa učila doteraz?
Dlhšie som snívala, že pôjdem do Kolégia Antona Neuwirtha. Morálna a politická filozofia veľmi zásadným spôsobom ovplyvnili moje myslenie. Už to nebolo iba o tom, že v kostole sa niečo hlása a doma tomu veríme, tak to asi bude správne.
Popri tom som vstúpila aj do Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska, ktorá mi otvorila viaceré príležitosti na rozvoj politických zručností. Zásadným spôsobom ma formovala letná škola Tertio Millenio Seminar o katolíckej sociálnej náuke, demokracii a slobodnej spoločnosti.
Aktuálne dokončujem dvojročný program Young Christians Global Leaders (YCGL, pozn. red.), ktorý organizuje Medzinárodná sieť katolíckych zákonodarcov. Vzdelávame sa v oblasti politiky, svedomia a vzdelávania, čítame knihy o líderstve, zodpovednosti a formovaní charakteru, a máme duchovné a politické stretnutia so svetovými lídrami vo Fatime.
Urobila si počas toho konkrétne rozhodnutie, že sa chceš politicky angažovať?
Bolo to v čase, keď som premýšľala nad zapojením sa do YCGL. Ak by som nemala politické povolanie, zbytočne by som do toho investovala dva roky života.
Uvedomila som si, že keď príležitosti a možnosti na rozvoj prichádzajú sami za mnou, asi to nebude spôsobené mojou túžbou byť viditeľná a mať moc. Videla som, že všetko, čo ku mne prichádza, ma baví a dáva mi zmysel, a teda to asi bude Božia vôľa, aj keď mi ešte nie je úplne jasná.
Keď som nedávno dostala možnosť ísť študovať ľudské práva na Katolícku univerzitu Ameriky, zrazu to celé dalo zmysel. Jasné, že idem študovať ľudské práva z kresťanského pohľadu, lebo pozorujem, že presne to chýba. Horí mi pre to srdce, viem, že je to dôležité a môžem sa v tom posunúť. A zároveň tým budem pokračovať v napĺňaní môjho politického poslania – v akej forme, to ešte v modlitbe rozlišujem.
Povedala si, že hoci mnohým veciam nerozumieme, môžeme sa o nich naučiť komunikovať od odborníkov. Z opačnej strany by však mohlo zaznieť, že si práve týmto tvrdením odhalila, že chceš iba verklíkovať naučené pravdy z Ameriky. Na konci z toho vychádza, že kresťania sú ovečky, ktoré dokola hovoria o tom, čomu nerozumejú.
Ja sa idem o ľudských právach vzdelávať – nebudeme tam riešiť dogmatiku, ale filozofiu a právo. Na kresťanskom pohľade je pekné, že hoci vychádza zo zjavenia a z osoby Ježiša Krista, drvivá väčšina toho, čomu veríme, sa dá obhájiť čisto racionálne. To znamená, že aj s človekom, ktorý poctivo skúma a nemá zážitok viery, dokážeme nájsť veľkú zhodu a racionálne spolu súhlasiť.
Nechcem dať zjavenie na druhú koľaj, práve naopak. Mám osobnú skúsenosť s tým, že sa ma Boh dotkol a to mi nik nemôže zobrať. Dalo by sa to opísať takto: Predstavte si, že niekto chce pre vás to najlepšie a naozaj vám to vie darovať tak, že vás povedie, pričom vy neviete, kadiaľ pôjdete. Ak máte dôveru, že on chce pre vás to najlepšie, tak sa tomu úplne odovzdáte a budete mu dôverovať. Táto skúsenosť vôbec nie je taká degradujúca, ako ju vykresľuje súčasná spoločnosť.
Čakáme, že kresťania budú robiť všetko za Pánboh zaplať, a pritom oni musia ako ľudia z niečoho vyžiť, vychovávať deti a platiť hypotéky.
Verejný priestor dnes funguje ako súboj ideí a myšlienok. A hoci veríme, že pravda je zjavená a zjavná, v argumentačných bitkách často prehrávame. Bojíš sa takejto prehry? Čo robíš, keď ťa niekto argumentačne porazí?
Keď prehrám argumentačnú prestrelku o kresťanskom pohľade na niečo, veľmi ma to zoberie, som smutná a znechutená. Ale potom si poviem, že aspoň viem, na aké argumenty sa do budúcna pripraviť. Hľadám teda lepšie odpovede na otázky, ktoré som nedokázala zodpovedať. Deje sa to najmä v diskusii s mojimi blízkymi kamarátmi z Kolégia, kde sa takto vzájomne „vyzývame“. A potom sa snažím, aby moja odpoveď bola nielen správna, ale aj zaujímavá, rešpektujúca a aby opísala verne to, čo je podľa mňa pravdivé.
Prehra ma teda vždy odrazí a posilní do ďalšej diskusie, hoci mi to nie je príjemné. Tiež si treba vyberať boje – nechodím po ulici a nerozkrikujem, že som kresťan a všetci sa teraz musia takými stať. Keď je na to vhodný priestor a cítim, že druhý možno prijme môj názor alebo ho aspoň zváži, vtedy to má zmysel. Ale musím prehovoriť spôsobom, ktorý nebude degradujúci a dehonestujúci.
Nezažívaš v takejto situácii pokušenie moci, o ktorom sme hovorili na začiatku? Teraz nemyslím v politickej rovine, ale v medziľudskej – niekedy môžeme povýšiť pravdu nad človeka.
Áno, určite tam to pokušenie je. Ja ešte nemám dostatok vedomostí v každej oblasti, aby som sa tak mohla vôbec cítiť, ale chcem ich získavať, čo je podľa mňa v poriadku.
Je to ako keď si kúpiš nový mobil a úplne ti vyhovuje, lebo zvyšuje kvalitu tvojho života a pomáha ti pri práci. Mal by si zostať ticho a nikomu nehovoriť o tom, aký dobrý mobil si našiel? A čo urobíš, keď stretneš niekoho, kto sa sťažuje na ten svoj a pýta si radu?
Môžeme odporúčať, ale nie nanútiť. Kedykoľvek mám možnosť povedať niekomu o kresťanskom svetonázore s nádejou, že mu môže pomôcť, tak mu ho odporučím. Určite však nebudem niekoho nútiť, rovnako ako nikoho nedonútim kúpiť si dobrý mobil.
V ktorých ľudskoprávnych témach potrebujeme na Slovensku lepšie komunikovať kresťanské postoje?
Silno vnímam oblasť slobody prejavu. V minulosti boli napríklad vypnuté nejaké internetové stránky, ktoré boli vyhodnotené ako konšpiračné. Podľa mojich vedomostí nemáme dostatočne jasne zadefinované, kde sloboda prejavu končí a ani ja sama zatiaľ neviem, či, ako a na základe čoho ju regulovať. Bojím sa, aby sme sa tak nezviazali, že na to doplatia skupiny ľudí, ktorí nehlásajú nič nesprávne, iba ich názory nie sú populárne. Zároveň dodávam, že sa mi otvára nožík vo vrecku vždy, keď sa ku mne náhodou dostane napríklad článok z časopisu Zem a vek.
Ďalej je tu právo rodičov na výchovu a vzdelávanie detí. Vnímam, ako sa tu písali petície, aby sa deti nemuseli učiť z učebníc, ktoré pod rúškom dobrej sexuálnej výchovy prezentujú neakceptovateľné veci, ktoré deti na základnej škole nie sú schopné spracovať.
Podľa mňa je v poriadku napísať petíciu, ale nestačí to. Potrebujeme, aby boli dostatočne viditeľné knihy o výchove k manželstvu a rodičovstvu z kresťanského pohľadu. Mali by byť graficky pekné, zaujímavé a bežne dostupné, aby ich rodičia a školy mohli používať.
Viem, že cirkev aktuálne chystá preklady nejakých učebníc z taliančiny. Alternatívu však musíme mať minimálne nachystanú v šuflíku a musíme ju vedieť presadiť alebo aspoň dostať do odbornej diskusie. Nemôžeme sa iba sťažovať, že ľudia s inými svetonázormi niečo pretláčajú.
Vidíš aj otázky, ktorým chýba poctivá diskusia naprieč spoločnosťou?
Chýba mi slušná diskusia o téme manželstva a rodiny. Sú tu ľudia, ktorí volajú po redefinícii manželstva a ja chcem, aby sme mali priestor trpezlivo a s láskou im vysvetliť, ako a prečo je dnešná definícia manželstva dobrá. A zároveň ukázať, že ani súčasné chápanie nestačí, lebo ako spoločnosť musíme manželstvá nielen „tolerovať“, ale im aj pomáhať, aby prekvitali. Nemáme ich oslabovať napríklad podporovaním rozvodov, ale skôr byť všímaví k ľuďom v našom okolí, ktorí majú problémy v manželstve a rodine. Už len to, že sa o nich zaujímame, že im vieme odporučiť manželského poradcu alebo psychológa, je podanie pomocnej ruky.
Takisto mi vadí, že téma interrupcií sa v politike a médiách chápe ako okrajová. Vždy je prilepená ako vedľajšia otázka k niečomu inému, a politik dostane tri vety, aby sa vyjadril. Je to nesmierne hlboká a komplexná téma a my si nemôžeme dovoliť zúžiť diskusiu na pár viet.
Ako by mal vyzerať priestor na hlbšiu diskusiu, o ktorom hovoríš? Môžeme si dopriať luxus rozprávať sa o niečom do hĺbky, ale často sa stáva, že tým pokusom chýba odbornosť. Niekedy akoby stačilo, že som kresťan, a tým pádom sa môžem verejne vyjadriť k hocičomu, čo sa aspoň okrajovo týka kresťanstva, hoci na to nie som odborník.
Taká platforma musí byť aj atraktívna, aby mal kto počúvať a prijímať poznatky z takej diskusie. Ako príklad uvediem festival Bratislavské Hanusove dni, ktorý má peknú grafiku, rokmi overenú značku a publikum, ktoré ráta s tým, že bude 90 minút sedieť a počúvať, prípadne sa zapojiť do debaty. Je to priestor otvorený hlbokým témam a podľa mňa predstavuje príklad dobrej praxe.
Kriticky do vlastných radov však poviem, že nemôžeme ísť niekam argumentovať o odbornej téme len preto, že sme kresťania. Kresťanstvo dáva môjmu uvažovaniu rámec, ale tento rámec musím naplniť odborným obsahom, ktorý sa týka danej oblasti. Potrebujeme sa vzdelávať a potrebujeme byť kresťanskými odborníkmi, aby sme sa k niečomu vedeli vyjadriť.
V mojej situácii je jedným z krokov práve štúdium ľudských práv z kresťanského pohľadu vo Washingtone, kde chcem nabrať odbornosť v ľudskoprávnych témach. Ale nedokážem to sama, potrebujem podporu. Ako som spomínala, musíme budovať celú mladú generáciu kresťanských politických lídrov, a moje štúdium v Spojených štátoch tomu môže pomôcť.
Komu všetkému môže tvoje štúdium pomôcť? Akí ľudia sa potešia, keď sa ti podarí vyzbierať potrebné financie, absolvovať ročné magisterské štúdium a priniesť tvoje vedomosti na Slovensko?
Sú tri oblasti, kde by som chcela, aby sa prejavilo to, čo prinesiem. Som dohodnutá s Mariánom Čaučíkom, ktorý je členom Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny v Národnej rade, že budeme spolupracovať. Týmto smerom by som chcela orientovať aj svoju diplomovú prácu – rada by som pripravila komunikačnú stratégiu pre jednu ľudskoprávnu tému.
Po návrate na Slovensko budem pokračovať vo vzdelávaní politických lídrov, s ktorými pracujeme v Inštitúte vzdelávania a inovácií v politike. Je to nadstranícky inštitút, to znamená, že pracujeme s politikmi stredopravej časti spektra, nielen s politikmi KDH. Títo ľudia sa potrebujú posilňovať v ľudskoprávnych témach. Musím povedať, že niekedy je ľahšie pre nich spraviť komunikačný alebo mediálny tréning, než im atraktívne odprezentovať hodnotovú tému. Na oblasť ľudských práv si často nevedia nájsť čas, lebo to nie je také urgentné alebo to nie je taká uchopiteľná zručnosť, ako mediálny tréning.
Treťou oblasťou sú, samozrejme, mladí ľudia v Kresťanskodemokratickej mládeži Slovenska. Je to organizácia, kde sa snažíme vychovať mladú generáciu konzervatívnych lídrov. Tam takisto hľadáme, ako hovoriť o hodnotových témach zaujímavo či vytvárať priestor, aby mohli slobodne diskutovať a vznášať námietky, ktoré prirodzene počúvajú od svojich rovesníkov. Sem by som chcela tiež priniesť určitú koncepciu, ako neformálne vzdelávať mladých ľudí, aby vedeli komunikovať tieto témy navonok.
Verím, že svojou troškou prispejem ku kompetentnejšej mladej generácii kresťanských politických lídrov.
Fotografie v texte: archív T. Perignáthovej
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
