Vyzýva nás, aby sme prestali hrať divadlo dokonalosti a dovolili Bohu vstúpiť do skutočného chaosu našich životov. Slová kňaza Pavla Reisela, ktoré predniesol na duchovnej obnove tímu Kolégia Antona Neuwirtha, sú určené pre každého, kto hľadá autentickú vieru. Otec Pavol je rektorom kostola a duchovným správcom Diecézneho centra mládeže Trnavskej arcidiecézy v Bojničkách.
Vianoce. Svetielka, romantika, dokonalý pokoj. Presne takto nám ich predkladá súčasný svet – ako instagramový príbeh bez škvrnky. Ale otec Pavol Reisel, kňaz venujúci sa pastorácii trnavskej mládeže, má na túto ružovú kulisu jasnú odpoveď: Toto nie sú Vianoce.
„My veľakrát chceme Ježiša, ale bez toho, aby zasahoval do našich životov. Chceme „kľudíček“. Chceme vieru bez zmeny. Ale realita Betlehema bola úplne iná.“
Žiadny palác, žiadna dokonalá čistota, žiadna kontrola ani istota. Namiesto toho: zápach, chudoba, ticho noci. Paradoxne práve toto miesto si Kristus vybral, aby sa tam narodil.
„Problém nebol v tom, že by nebol hostinec,“ vysvetľuje Reisel. „Problém bolo to, že nebolo miesta. A veľakrát aj my v našich životoch nemáme miesta pre Boha. Sme tak presýtení impulzmi, zhonom, pracovnými povinnosťami, presvedčením, že ja musím toto a toto.“
Je to silný obraz. Boh prichádza, hľadá miesto, a my – tí, čo sa pokladáme za veriacich – mu hovoríme ako hostinský: „Niet miesta.“
Pavol Reisel sa nebojí byť konkrétny. Hovorí o niečom, čo mnohí kresťania poznajú, ale neradi priznávajú: z viery sme si urobili výkon.
„My sme si z modlitby urobili zoznam povinností. Musím toto, toto, toto,“ opisuje. A potom prichádza s prekvapivým prirovnaním: „Predstav si, že máš životného partnera a máš to-do list lásky voči nemu. Ráno sa usmeješ na neho? Check. Povieš mu milujem ťa? Check. Urobíš mu ráno kávu? Check. A večer si ľahneš: Moje to-do list je plný, všetko odvajknuté. Ja som dobre miloval. Je toto naozaj láska?“
Otázka visí vo vzduchu. Chceme milovať podľa nákupného zoznamu? A predsa mnohokrát presne takto pristupujeme k Bohu.
Pavol Reisel sa nebál v kaplnke v Ivanke pri Dunaji zdieľať ani vlastnú zraniteľnosť. Keď sa stal riaditeľom Komisie pre mládež Trnavskej arcidiecézy, vrhol sa do práce s plnou horlivosťou. Robil super veci – duchovné obnovy, spovedania, sväté omše. Ale po pol roku kľačal vo svojej kaplnke so slzami v očiach, úplne rozbitý.
Jeho kalendár bol úplne obsadený – samými dobrými, svätými aktivitami. „A tak čo mám rušiť?“ pýtal sa Boha.
Poprosil o silu vydržať do konca roka. A Boh mu ju dal. Ale dal mu aj niečo viac – odvahu zmeniť prístup. Začal viac delegovať a dôverovať ľuďom. „Dnes robím asi dvakrát viac ako predtým,“ svedčí. Ale s kľúčovým rozdielom: „Pýtam sa: Pane, kde si ty v tých veciach? Nechcem ťa predbiehať. Nechcem ísť vedľa teba, ale chcem kráčať za tebou.“
Záver je jasný: „Boh nekoná tam, kde všetko je pod kontrolou.“
Mladý kňaz Pavol Reisel pomenúva tri hlavné prekážky, ktoré nám bránia dovoliť Kristovi narodiť sa v našom živote:
1. Kontrola – „Ja to zariadim sám. Ja to dokážem.“ Tendencia mať všetko pod kontrolou, robiť veci bez Boha. „Môžem svedčiť tým, že s Bohom to môže byť o mnoho lepšie, o mnoho viac požehnané, o mnoho menej budeme unavení.“
2. Hanba – Snaha skrývať pred Bohom svoje zlyhania, závislosť, pokrytectvo. „Ale čoho sa hanbíme, keď Boh sa narodil do maštale? Nie do výkladnej siene. Nie do paláca so zlatými kľučkami.“
3. Odkladanie – „Keď sa dám dokopy, tak vtedy, Pane. Keď budem lepší.“ Ale práve ten priestor, ktorý Bohu nechceme dať, môže byť miestom, kde sa chce narodiť.
Otec Pavol apeluje: „Musíme prestať hrať divadlo. Takéto kresťanské divadlo. Možno zhodiť ten plášť nábožnosti, ktorý sme si obliekli. Divadlo chrumkavého kresťana.“
Namiesto toho – ukážme sa takí, akí skutočne sme: obyčajní, zraniteľní, slabí, padajúci, hriešni. „To je náš Boh, ktorý toto chce vstúpiť, ktoré toto chce použiť a chce pretvoriť aj na tomto mieste.“
Pavol Reisel spomína sestru Elvíru, zakladateľku Cenacola, ktorá viedla túto komunitu na štyroch kontinentoch s desiatkami domov pre mladých mužov a ženy, najčastejšie si zbavujúcich rôznych závislostí. „Elvíra pred všetkým povedala: Ja neviem. A o to viac pochopila to, že nie ja, ale Boh koná.“
Príhovor pred organizačným tímom Kolégia uzavrel Pavol Reisel príbehom zo zemetrasenia v Arménsku v roku 1988. Zrútila sa škola a rodičia hľadali deti v troskách. Po niekoľkých hodinách to postupne všetci vzdali. Okrem jedného otca. Odhadzoval sutiny 35 hodín. Sám. Až kým nenašiel dutinu a v nej svojho syna živého, spolu s ďalšími deťmi.
„Najúžasnejšia vec na tom celom príbehu je, že jeho syn, keď ho uvidel, otočil sa za svojimi kamarátmi a povedal: Ja som vám to hovoril, môj otec to nevzdá.“
„Je to geniálny príbeh o našom Bohu,“ dokončuje P. Reisel. „Môžeme byť akokoľvek zahádzaní našimi hlúposťami, hriechmi, slabosťami, závislosťami, ale On bude neustále bojovať o nás. On bude neustále vykrikovať svoj plán pre tvoj život, aby ťa zachránil. On to s nami nevzdá.“
Skutočné Vianoce nie sú o dokonalosti a kontrole. Sú o tom, že Boh prichádza do nášho chaosu, do našej maštale – ak mu dovolíme nájsť tam miesto. A začína to tým, že prestaneme predstierať, že všetko máme pod kontrolou, a ukážeme sa takí, akí naozaj sme.
