Nie je ľahké zhrnúť do niekoľkých riadkov hlavnú myšlienku Newmanovej Idey univerzity. Je to kniha, v ktorej autor rozoberá cieľ univerzitného vzdelania z rozličných uhlov pohľadu a s veľkou šírkou myslenia. Ak mám predsa vybrať stať, ktorá najviac vystihuje zámer knihy, asi by som zvolil Newmanov paradox vzdelania zo šiestej prednášky s názvom Poznanie vo vzťahu k učenosti. Aby účinnejšie vysvetlil pointu svojho výkladu, Newman predstavuje zjednodušený kontrast dvoch modelových krajných situácií.

Na jednej strane vykresľuje inštitúciu, „ktorá by nemala žiadnych profesorov či skúšky, len by na tri či štyri roky zhromaždila množstvo mladých ľudí a potom ich poslala preč.“ 

So štipkou irónie dodáva, že takýto spôsob vzdelania údajne už šesťdesiat rokov poskytovala Oxfordská univerzita. Na strane druhej prezentuje taký typ univerzity, „v ktorej by študenti nemuseli bývať a študovať pod vedením školiteľa, ale by rozdávala tituly každému, kto by prešiel skúškami zo širokého rozsahu predmetov.“

Tento druhý typ vzdelávacej inštitúcie je dnes taký rozšírený, že málokto sa vôbec nad tým pozastavuje.

„Hoci sa to zdá ako paradox,“ píše Newman, „ak mám určiť, ktorý z týchto dvoch postupov je úspešnejší pri cvičení, tvárnení a rozširovaní mysle, ktorý posiela do sveta mužov súcejších pre povinnosti vo svete a ktorý ich lepšie pripravuje na verejný život, mužov svetaznalých, ktorí raz vstúpia do dejín, bez váhania dám prednosť univerzite, ktorá nerobí nič, pred takou, ktorá vyžaduje od svojich študentov poznanie každej vedy pod slnkom.“

Newmanov paradox vzdelania mi pripomína epizódu z poviedky skvelej americkej katolíckej prozaičky Flannery O‘Connorovej s názvom Vytrvalá triaška (The Enduring Chill). Mama prichádza vyzdvihnúť na vlakovú stanicu syna vracajúceho sa zo štúdií v New Yorku domov na vidiek. Prichádza zúbožený chorobou a na mizine. „Nepovedala, že presne toto mu mohla vopred povedať, že sa stane. Keď si ľudia o sebe myslia, že sú inteligentní – dokonca aj keď sú inteligentní – niet nikoho, kto by im mohol niečo povedať, aby dokázali vidieť veci priamo. Ausburyho problém bol v tom, že bol inteligentný a popritom mal aj umelecký temperament. Netušila, kde ho nabral, pretože jeho otec, ktorý bol právnik, obchodník, farmár a politik v jednom, stál oboma nohami na zemi, a ona ich mala určite na zemi tiež. Dokázala dať syna aj dcéru do škôl aj na univerzity, ale pozorovala, že čím viac vzdelania získali, tým toho menej vedeli spraviť. Ich otec vychodil základnú školu s jednou triedou pre všetky deti, a vedel spraviť všetko.“

Čím viac vzdelania získali, tým toho menej vedeli spraviť. Ich otec vychodil základnú školu s jednou triedou pre všetky deti, a vedel spraviť všetko.

Vzhľadom na cieľ vzdelania, ktorým je rozhľadený človek so schopnosťou používať rozum a zvládať nároky života, Newmanov praktický anglický úsudok uprednostňoval radšej vôbec neabsolvovať dnešný encyklopedický model vyučovania, ktorý študentovi zaprace hlavu informáciami, ale v podstate ho nezaujíma, kto je to človek.

Živé spoločenstvo na druhej strane ponúka najdôležitejšie predpoklady pre správny intelektuálny vývin: „Keď sa dá dohromady množstvo mladých ľudí, bystrých, srdečných, citlivých a všímavých, ako už mladí ľudia bývajú a môžu sa bez prekážok stretávať, určite sa budú učiť jeden od druhého, aj keby ich rovno nik nevyučoval. Spoločné rozhovory sú pre každého z nich prednáškovým cyklom a deň čo deň získavajú nové myšlienky, pohľady, podnety pre uvažovanie či jednoznačné zásady pre posudzovanie a konanie… Nemluvňa sa musí naučiť význam informácie, ktorú mu predložia zmysly – zdá sa, že v tomto spočíva jeho zamestnanie. Nazdáva sa, že všetko, čo mu predstavujú oči, je blízko neho, až kým nezistí, že v skutočnosti je to naopak, a tak ho skúsenosť naučí pochopiť vzťahy a využitie týchto základných prvkov poznania, potrebných pre jeho prežitie. Obdobné vyučovanie si vyžaduje aj naše spoločenské bytie a zabezpečuje ho veľká škola či kolégium. Tento účinok vo svojej vlastnej oblasti možno právom nazvať rozšírením mysle.“

Dnešná univerzita má za cieľ spraviť z ľudí expertov. Problém je v tom, že kým takto rastie študentova odbornosť, jeho myseľ sa špecializáciou zužuje. Newmanova univerzita chce naproti tomu otvárať myseľ ľudí, aby rozvinuli svoje rozumové kapacity v harmónii s ostatnými duševnými schopnosťami. A pripravili sa na život. Spoločenstvo ľudí so záujmom o poznanie, aké vytvára Kolégium Antona Neuwirtha, k tomu ponúkla najlepší predpoklad.

Ján Dolný
Autor je kňaz košickej arcidiecézy.