Človek

          „Človek“ je mnohoúrovňová realita a pozrime sa na ňu cez bežné pozorovanie, keď o človeku hovoríme ako o osobe. Byť osobou znamená byť nositeľom istého špeciálneho morálneho a právneho statusu, ktorý nám napríklad garantuje právo, že nás nikto nemôže len tak zabiť. Kedy sa ňou ale stávame? Buď postupne alebo od úplného začiatku.

         Začnime s prvým postojom a jeho tvárou je napríklad austrálsky filozof Peter Singer. Hovorí, že slovo „človek“ používame v dvoch odlišných významoch: človek ako člen rodu Homo sapiens a človek ako osoba. Tieto dva významy sú hodnotovo veľmi odlišné, a ak ešte nie som osobou, podľa Singera som na jednej morálnej úrovni ako všetky ostatné zvieratá, ktoré sú ne-osobami: som cítiaca bytosť vyhýbajúca sa bolesti a hľadajúca potešenie. 

         Z cítiacej ne-osoby sa stávam osobou nadobudnutím racionality a seba-vedomia. No kedy sa to presne deje, nie je ľahké povedať. Pravidlom pravej ruky by mohol byť predškolský vek dieťaťa a v plnom slova zmysle až dosiahnutím svojprávnosti. Čo to v praxi znamená a prečo je Singerov pohľad kontroverzný?

         Ak každý človek začína ako ne-osoba, je na rovnakej morálnej úrovni ako iné neľudské ne-osoby, ktorými je väčšina neľudských zvierat. Ľudskou ne-osobou je napríklad ľudské embryo, dieťa v druhom mesiaci svojho vývoja či ročné narodené dieťa, a na druhej strane je neľudskou ne-osobou tiež slepačie embryo, rastúce ešte nevyliahnuté kuriatko alebo malá už pobehujúca sliepka. Podľa Singera je morálne prípustné, aby osoba zabila ne-osobu, ak to spraví bezbolestne a smrť danej ne-osoby prinesie viac celkového úžitku ako pokračovanie jej existencie. Vo svojej argumentácii je konzistentný a tvrdí, že rovnako ako jeho argument nedáva morálny status osoby ľudskému embryu či nenarodenému jednotlivcovi, nedáva ho ani novorodenom. Ak sa rodičia rozhodnú svojho dieťaťa vzdať, legislatíva by to mala umožniť; a ak voči infanticíde cítime morálny odpor či zhnusenie, Singer poukazuje na jej dlhoročné praktizovanie napríklad aj v antickom Grécku a tvrdí, že až kresťanská doktrína posvätnosti ľudského života začala život chrániť od jeho úplného začiatku. 

         Singerovi odporcovia tvrdia, že osobou sa stávame od momentu našej existencie, a toto tvrdenie je podporené argumentom pozostávajúcim z biologickej a filozofickej časti. 

         Kedy sme začali existovať? Keď sme vznikli ako nová bunka, ktorá sa od prvého momentu vyvíja a rastie, a už moja samotná existencia mi má garantovať spomínané právo nebyť zabitý, ktoré majú osoby. Chápanie ľudskej genetiky (a neskôr aj epigenetiky) hrá kľúčovú rolu v biologickej časti tohto argumentu, pretože genetická informácia prítomná v zygote, našej prvotnej bunke, je do veľkej miery našou identitou. Už v tomto bode sme jednotlivcom s istými jedinečnými vlastnosťami, medzi ktorými je okrem farby očí a vlasov aj schopnosť racionality a seba-vedomia. Samozrejme, zygota či onedlho ľudské embryo ešte nevie uvažovať o vlastnej smrti a brániť liberálnu demokraciu, ale to, že to bude tento jedinec jedného dňa schopný robiť, je len preto, že na to mal od samotného začiatku potenciál. 

       Filozofický argument vysvetľuje túto potencialitu, ktorá síce znamená možnosť niečím sa stať, ale súčasne to neznamená možnosť stať sa čímkoľvek. Žaluď sa môže, ale nemusí, stať dubom rovnako, ako sa z oplodneného vajíčka môže, ale nemusí, stať sliepka, ale určite je absurdné tvrdiť, že by sa zo žaluďa mohla stať sliepka a z vajca dub. Odporcovia Singera tak rozlišujú dve veci. Niečo čo by sme mohli nazvať čistou potencialitou, a na druhej strane máme potencialitu substantívnu. Prvá znamená vedro plné lega, z ktorého si môžem postaviť, čo len chcem; druhá je pohľadom na kopu lega, za ktorým vidím škatuľu s Millennium Falcon a vedľa nej položený návod. 

         Záverom môžeme pozorovať, že i keď Singerovi odporcovia súhlasia s jeho dvojitým významom slova „človek“, dodávajú, že je rozlíšiteľné, pričom tieto dva významy zostávajú neoddeliteľné. Sú dvoma stranami tej istej mince a nie dvomi rôznymi mincami. Človek je Homo sapiens, a súčasne osoba hodná ochrany, a to oveľa skôr ako sa naučí počítať a pochopí realitu vlastnej smrti.