Povolaním si politický filozof, máš však pracovné skúsenosti z právnickej organizácie ADF aj z odboru rovnosti mužov a žien na ministerstve práce. Čo si myslíš – počúvajú dnes politici filozofov? Nájde filozofia uplatnenie v dnešnej politike?

Či nájde uplatnenie? Ja si myslím, že áno. Politika sa koniec-koncov neštuduje, ani politológia nie je škola pre budúcich politikov, ale pre ľudí, ktorí chcú rozumieť politike. Poskytuje však základné nástroje, ktoré sú pre politika nevyhnutné – schopnosť komunikovať, formulovať myšlienky, a vôbec vedieť ísť pod povrch a správne vnímať príčiny a dôsledky konania, no aj jeho vedľajšie efekty. Štúdium politológie a filozofie naozaj umožňuje prejsť od krčmovej debaty k tomu, že sa na realitu pozrieme komplexne.

Pre dobrého politika je nevyhnutné poctivé myslenie. Inak sa stane buď naivným nástrojom niekoho iného, alebo skrátka zlyhá či s dobrým úmyslom pokazí zložité veci.

Koľkí politici by s týmto tvrdením súhlasili? Skôr sa mi zdá, že filozofov vôbec nepočúvajú.

Tu sú podľa mňa dve odpovede. V prvom rade si myslím, že každý politik pristupuje k svojej práci na základe nejakých predstáv o tom, čo vlastne má robiť a ako to má robiť. Čo je úloha štátu? V akom vzťahu má byť štát k jednotlivcovi, k ostatným spoločenským inštitúciám, k cirkvi, rodine? Konkrétne politické rozhodnutia nutne stoja na nejakých predpokladoch o týchto veciach. Keď ich politik nereflektuje, môže to viesť k zlým výsledkom.

Niektorí politici sú vzdelaní a sčítaní ľudia, ktorí dokážu dobre myslieť, majú idey a nielen bezprostredné reakcie a mocenské záujmy. Ich politický život naozaj usmerňuje nejaká filozofia a oni sú si toho vedomí.

Ak však vidíme zlé výsledky a zlú politiku, môže to mať dve príčiny. Buď sú politici usmerňovaní zlými myšlienkami, alebo skrátka nereflektujú svoje názory a svoje predpoklady.

Takže hovoríš, že aj populista alebo totálny politický pragmatik, ktorý sa pozerá iba na to, či mu zajtra voliči zatlieskajú, má za sebou nejakú filozofiu, akurát o nej nevie alebo si neuvedomuje jej dôsledky?

Bolo by naivné povedať, že všetkým politikom ide o spoločné dobro, nie? Praktickou filozofiou niektorých je vlastný záujem. Už od aténskej demokracie je zjavné, že niektorí si skrátka myslia, že do politiky sa môžu ísť nabaliť bez ohľadu na to, či to bude dobré pre ostatných. A práve preto by sa tomu mala venovať politická filozofia. Mala by ukázať – ako ukazoval už Platón vo svojich dialógoch Republika a Gorgias – že toto skrátka nie je dobrý život. Predstava, že politika má slúžiť na to, aby som sa obohatil, je predstava nešťastného života bez ohľadu na to, čo si o nej myslia politici. Práve reflexia by mohla pomôcť ľuďom trochu spomaliť a zamyslieť sa, kam vedie ich konanie.

Na to však politici potrebujú tých filozofov mať vo svojich štáboch. 

Niekedy na to stačí dobrý človek. Dobrý človek totiž nie je dobrý len tak náhodou, ale práve preto, že chce vykonať to, o čom vie, že je dobré. Politici nemusia mať pri sebe školeného filozofa.

V rozhovore pre Postoj si pred štyrmi rokmi povedal, že nikto by nemal byť nútený vybrať si medzi svojou profesiou a hlbokým presvedčením. V nedávnej minulosti sme viackrát videli, že filozofi či ideológovia opustili vlastnú stranu, lebo sa nestotožňovali s jej postojmi. V roku 2016 takto zo Smeru vystúpil Boris Zala, o dva roky neskôr Marek Maďarič. Akoby intelektuáli v politike trpeli.

Na jednej strane človek môže vyhodnotiť, že nechce konať spôsobom, proti ktorému sa mu búri svedomie. V tej chvíli povie, že musí odísť, lebo si nedokáže udržať integritu.

Na druhej strane sa často o politike hovorí ako o špinavom biznise, kde treba robiť kompromisy a vybrať si menšie zlo. Podľa mňa to však vytvára zlý obraz, keďže jej cieľom je uskutočniť čo najviac dobra bez toho, aby človek porušil zásady, ktoré nikdy nemajú byť porušené. To, čo sa zdá ako menšie zlo, môže politik chápať ako to najlepšie, čo dokáže v danej chvíli urobiť, a preto je potrebné to urobiť. Chcel by som väčšie dobro, ale nevidím spôsob, ako ho uskutočniť, preto sa snažím aspoň o malé dobro.

Myslím, že mnohí ľudia, ktorí radi premýšľajú o princípoch a ideách, podceňujú náročnosť prostredia, v ktorom sa politik pohybuje. Len málo ľudí, ak vôbec niekto, zdieľa jeho ideové nastavenie. Systém nie je nastavený tak, aby urobil čo najviac spoločného dobra, ale aby minimalizoval riziko. Toto prostredie si vyžaduje naozaj rozumného človeka, ktorý dokáže rozlíšiť, že niekedy je menšie zlo v skutočnosti malým dobrom. Vtedy je politika o obmedzení škôd. Inokedy je menšie zlo naozaj malým zlom, ktoré za to nestojí a treba od neho dať ruky preč. Je to ťažké a filozof, ktorý sa venuje princípom, nemôže dopredu odpovedať na všetky konkrétne otázky.

Čelil si takýmto dilemám, keď si bol poverený riadením odboru rovnosti mužov a žien a rovnosti príležitostí na ministerstve práce? Bola to síce úradnícka pozícia, ale mal si zodpovednosť za tvorbu politických stanovísk v mene Slovenska.

V prvom rade som si uvedomoval, že pracujem s témou, ktorá je veľmi kontroverzná. Na druhej strane bolo veľmi zaujímavé a vzrušujúce mať pred sebou skutočný problém, na ktorý môžem hľadať riešenie.

Rovnosť mužov a žien som nemohol riešiť ako abstraktnú filozofickú otázku, ale musel som ju riešiť v kontexte praktických obmedzení a mantinelov. Hrozilo totiž, že Slovenská republika nedostane eurofondy, ak nebude mať schválené strategické dokumenty v tejto oblasti. To bola prvá vec, ktorú som si nevybral – museli sme prijať strategický dokument, do ktorého pôjdu peniaze a na jeho základe sa budú robiť zmysluplné opatrenia.

Hlavná otázka bola, aké sú zmysluplné opatrenia, druhá vec však je, aké požiadavky mali rôzne orgány, Európska komisia či občianska spoločnosť. Všetko sú to systémové mantinely, v ktorých človek funguje, a niekedy to naozaj bolo o minimalizovaní škôd alebo brzdení toho, čo si myslím, že je nesprávne.

Napriek tomu som najmä videl príležitosť, ako pomôcť riešiť reálne problémy. Násilie na ženách, skĺbenie rodinného a pracovného života u žien, alebo fakt, že slovenské rodiny potrebujú na prežitie dva príjmy – to sú ťažké veci, na ktoré treba hľadať konkrétne riešenia v konkrétnych podmienkach. Myslím si, že štát tu môže robiť zmysluplné veci, ak sa odráža od skúseností a dát. Bolo to však náročné.

Chcel by si sa do niečoho takého vrátiť, alebo ti viac sadlo teoretizovanie a filozofovanie?

Ešte som neprišiel na to, čo budem robiť po doktoráte. Možno sa mi otvorí niečo akademické, možno to bude niečo politické, sú to prirodzené smery, kde budem hľadať. Akademické smerovanie dáva človeku možnosť učiť druhých, preto sa aktuálne uberám týmto smerom. O pol roka to však už nemusí platiť. Nevylučujem, že by som sa niekedy mohol praktickejšie venovať politike.

Na vládu múdrych a cnostných starcov si teda na Slovensku ešte počkáme.

(Smiech.) Neviem, či sa niekedy niekde taká vláda konala.

Mnohí o nej snívali.

Snívať je dobré, toho sa netreba vzdať. Ale keď to zveličím, politika sa podobá na každodenný život, v ktorom sa snažíš konať čo najviac v dobra v podmienkach, ktoré často nevieš sám ovplyvniť.

Do Kolégia si šiel za poznaním a hĺbkou, okrem toho si si v ňom našiel manželku. Prekvapilo ťa to?

Nešiel som do Kolégia s tým, že si chcem nájsť manželku. Postupne sa to však menilo a ja som získal presvedčenie, že by som si ju tam mohol nájsť, lebo je to naozaj unikátny priestor. Mohol som spoznať Mišku a vídať sa s ňou v takmer domácom prostredí. Zároveň to však nebolo niečo súkromné, keďže sa všetko odohrávalo v širšom kontexte spoločenstva, ktoré nebolo uzavreté do seba. Občas som zorganizoval rande s Miškou, na ktoré som pozval ďalších desať ľudí. (Smiech.)

Či sme chceli alebo nie, žili sme v kontexte našich akademických povinností, umývania riadu a chodenia do kaplnky – to boli základné činnosti, pri ktorých sme sa zbližovali. Bol som veľmi vďačný, že som Mišku mohol spoznať takýmto prirodzeným spôsobom.