Menu
JÁN BARČIAK, ŠTEFAN ŽARNAY
Andrej je absolventom prvého ročníka vysokoškolského programu KAN. V sobotu 18. februára 2023 ho arcibiskup Stanislav Zvolenský v Bratislave vysvätil za kňaza. Aktuálne študuje licenciát z morálnej teológie v Ríme, no za sebou má aj štúdiá ekonómie a mystiky manželstva. S rehoľníkom kongregácie Učeníkov sŕdc Ježiša a Márie (DCJM) sme sa rozprávali o hľadaní povolania, o strate nádeje na Slovensku a o tom, ako sa kňazi a manželia môžu navzájom obohacovať. V rozhovore priblížil aj charizmu Učeníkov, aktivity Akadémie Karola Wojtyłu a hĺbku teológie tela.
Uvažoval si nad duchovným povolaním už v detstve?
Áno. Teda, nikdy som o tom nepremýšľal sám od seba, ani mi to nehovorili rodičia alebo kňaz. Možno práve o to silnejšia bola skúsenosť, ktorú som zažil, keď som mal trinásť rokov. Raz večer pred spaním, keď som sa modlil ruženec, som dostal tú ponuku. Znelo to ako: „Pozri, tu je takáto možnosť, ja ti ju ponúkam, myslím si, že je pre teba dobrá, ale nechávam to na teba.“ Uvedomil som si, že môžem povedať „nie“ a budem môcť žiť nejaký život viac-menej v pohode. Žiadne „buď áno, alebo potom uvidíš!“ Ale uvedomoval som si zároveň, že ide o veľa; že keby som povedal nie, mohol by som stratiť niečo veľké. Takže to bola ponuka niečoho veľkého.
Neskôr si nastúpil na vysokú školu. Ako si sa od štúdia ekonómie dostal ku kňazstvu?
Nie som na to hrdý a nechcem, aby to bol nejaký príklad pre ostatných. Na Ekonomickú univerzitu som šiel len kvôli tomu, aby som mal titul z vysokej školy. Takže štúdium ekonómie nebolo prekážkou pre moje povolanie. Skôr naopak: hľadal som, čo chcem, a keď sa objavilo niečo väčšie, bez problémov som za tým šiel.
Akú rolu v tom zohralo Kolégium?
Podstatnú, lebo medzi ekonómiou a kňazstvom je práve Kolégium. Pamätám si, ako som si prvýkrát prečítal popis Kolégia – brat mi ho poslal pred otvorením prvého ročníka, keď sa ešte nevedelo, čo to vlastne bude. Pri čítaní som si uvedomil, že som vždy túžil – hoci som o tom nevedel – študovať a ísť na hlbinu. Vtedy som si to pomenoval slovami „hľadať múdrosť“. A presne o tom bolo Kolégium.
Počas štúdia som mal možnosť byť kedykoľvek v kaplnke, niekedy dlho do noci, sám a v tichu. Bola to skvelá skúsenosť duchovného života, prvýkrát niečo ako pravidelná modlitba. A tak to do seba zapadlo.
Potom si však študoval magisterský program o manželstve a rodine v Trumau. Ako sa človek hľadajúci duchovné povolanie dostane k štúdiu mystiky sviatostného manželstva?
Manželstvo a rodinu som študoval ešte predtým, ako som vstúpil k Učeníkom. Zvažoval som rôzne možnosti, kde ma Pán volá realizovať povolanie, a vedel som, že potrebujem čas na premyslenie v prostredí, ktoré by tomu pomohlo. Mal som skúsenosť, že keď som sa zamestnal, nepomáhalo mi to. Hľadal som teda miesto, kde by som mohol študovať niečo filozofické a teologické.
Nakoniec z toho vyšiel ITI (Medzinárodný teologický inštitút v Trumau, pozn. red.), hoci som mal aj iné možnosti. S odstupom času ale vidím, že to nebola náhoda: hľadal som filozofiu a teológiu, študoval som manželstvo a rodinu a teraz som v ráde, ktorý sa chce venovať rodine.
Prečo Učeníci sŕdc Ježiša a Márie?
Boli viaceré možnosti. Poznal som saleziánov, jezuitov, kapucínov, dominikánov, vedel som o františkánoch. So všetkými týmito som mal nejaký kontakt, takže som o nich už niečo vedel.
Učeníkov som spoznal prostredníctvom Martina Luterána. Martin sa poznal so Štefanom Žarnayom, ktorý už u Učeníkov bol. Odporučil mi ísť sa pozrieť, lebo som stále hľadal nejaké ďalšie možnosti. Žiadna z tých, ktoré som spomenul, ma totiž nepresvedčila.
Ani keď som bol u Učeníkov dva- či trikrát na návšteve, nebolo to tak, že – aha, určite títo! Pamätám si, že som si spisoval výhody a nevýhody každého rádu. Rozhodli však určité zážitky, ktoré som mal u Učeníkov. Keď som sa modlieval v ich kaplnke, bolo to iné ako na Slovensku, no nie kvôli tomu, že tam bol španielsky vzduch…
Tiež ma oslovil spôsob, akým žili observancium, teda komunitný život. Videl som, že je tam striktný režim, čo sa mi veľmi páčilo, lebo som vedel, že to budem potrebovať. Rozhodli aj veci, čo sa nedali napísať na papier. Najviac „výhod“ alebo dôvodov ísť bolo u Učeníkov.
Už máš za sebou takmer deväť rokov formácie. Čo ťa počas nich najviac pozitívne prekvapilo? A čo bolo pre teba najväčšou výzvou?
Myslím, že mám jednu odpoveď na obidve otázky. Totiž, bol to hlavne život v komunite. V negatívnom zmysle sme všetci hriešni, slabí, máme svoje nedokonalosti a hriechy. Po strate prvotného entuziazmu človek zistí, že aj keď prvé tri-štyri roky boli krásne a sám sa pokladal za dokonalého, vyplávajú na povrch jeho staré zlozvyky. Bolo to sklamanie zo seba samého.
Aj v komunite a v Cirkvi sa od ľudí očakáva, že budú príkladom, no sú tiež nedokonalí a slabí. Na jednej strane to bolo sklamaním, ale na druhej strane som zistil – a to bolo to krásne – že v tejto slabosti nás Boh akceptuje takých, akí sme. On nás pozná a ja som aj napriek svojej slabosti dostal veľký dar (kňazstva, pozn. red.). A to je presne dôvod, pre ktorý môžeme prijať aj slabosti tých druhých.
V našej komunite som videl, že práve vďaka tomu môžeme fungovať ďalej. Hoci viem, že ten druhý je taký alebo onaký, a že ja som tiež taký alebo onaký, Boh mi odpustil, a preto môžem akceptovať môjho brata aj s jeho nedokonalosťami. To, že môžeme fungovať ďalej, bolo ťažké, ale zároveň krásne.
Ostaňme ešte pri Učeníkoch. Ako sa tvoja kongregácia dostala k práci s rodinami?
Toto smerovanie sme dostali od Jána Pavla II. Keď kongregácia vznikala, hlavným pilierom bola ignaciánska spiritualita, duchovné cvičenia a všetko, čo súvisí so sv. Ignácom z Loyoly. Po desiatich či pätnástich rokoch sme objavili ďalší veľký pilier či dar, ktorým bol a je Ján Pavol II. so svojím hlasom, že budúcnosť patrí rodine a boj, ktorý nás očakáva najbližšie, sa bude týkať rodiny.
Vnímame, že presne to sa dnes deje. Zároveň táto téma zapadá aj do našej práce so sv. Ignácom. On totiž hovorí o hnutiach srdca, ktoré človeka ťahajú k tomu, po čom túži. A srdce sa formuje, prehlbuje a učí milovať v prvom rade v rodine.
Ak teda chceme naozaj byť učeníkmi sŕdc Ježiša a Márie, utvárať naše srdcia podľa týchto sŕdc a učiť to aj iných, musíme hovoriť o láske. A láska sa učí v prvom rade v rodine. No nielen učí, ale aj žije v plnej miere, keď sa človek stane manželom či manželkou. Táto škola lásky od synovstva cez manželstvo sa završuje v otcovstve, čo nám opäť sedelo: otcovské srdce sa nielen učí, ale aj rozdáva a plodí.
V akom zmysle mystická rovina manželstva, o ktorej si hovoril, súvisí s vaším povolaním kňazov a rehoľníkov?
Mystiku manželstva žijeme aj my. V reholi sa vnímame ako rodina, keďže máme generálneho predstaveného, ktorý je náš otec. Nemáme síce pozemskú matku, ale máme nebeskú Matku, od ktorej sa učíme a ktorej každý deň niekoľkokrát spievame. Navzájom sa teda vnímame ako bratia, ako veľká rodina.
V regule máme tiež napísané, že kňaz a rodina si navzájom pomáhajú. Kňaz ako zasvätená osoba má milovať Cirkev a má milovať Krista. Naopak, manželia zase potrebujú kňazov, aby si uvedomili, že manželská láska na tejto zemi nie je plnosť, ale že sú povolaní k niečomu ďalšiemu. Aj Kristus hovorí, že v budúcom veku sa už ľudia nebudú ženiť ani vydávať, že budú ako anjeli. Takto si teda navzájom pomáhame.
Čím ťa po všetkých štúdiách a duchovnej formácii inšpiruje hĺbka manželstva ako zasväteného?
Ja ešte iba začínam pracovať s rodinami, no ďalšia časť našej regule hovorí, že práve v práci s rodinami sa učíme tomu, k čomu sme povolaní – ako milovať Krista a Cirkev, ako sa dávať úplne a túžiť byť plodnými, ako robiť nielen to, čo sa nám hovorí, ale túžiť po ovocí. Túžim preto pracovať s rodinami a mám veľkú nádej, že je to krásna vec.
Práve o nádeji bude hovoriť tvoj generálny predstavený José Granados v Badíne, kde bude prvého mája konferencia o rodinnej pastorácii. Prečo nám na Slovensku chýba nádej?
To je dobrá otázka. Skúsim najskôr priblížiť kontext. Ja a otec Štefan Žarnay (druhý slovenský člen Učeníkov, pozn. red.) chodievame na Slovensko pravidelne a v poslednom čase sme si všimli, že sa u vás veľmi mení situácia. Nielen kvôli pandémii a vojne, ale vo všeobecnosti. Zdá sa nám, že ľudia začínajú čoraz viac strácať nádej. Nechcem povedať, že sú zúfalí, ale na svojich kamarátoch kňazoch vidíme, že mnohí sú pod ťarchou zodpovedností a práce, ktorú musia vykonávať. Nezostáva im teda radosť a túžba dať sa viac.
Na jednej strane je to samozrejmé, lebo po rokoch práce sa človek dostane do situácie, keď mu chýba prvotný entuziazmus. No situácia na Slovensku sa mení aj pod tlakom médií a súčasnej kultúry, ktorá je proti tomu, čo chceme hlásať o manželstve, rodine, nerozlučnom zväzku a podobne.
A vidíme aj rodiny, ktoré po absolvovaní našich kurzov či konferencií odchádzajú domov rozžiarené, lebo videli a počuli to, čo nikde inde. Zdá sa nám, že je tu mnoho rodín, ktorým nikto nevysvetlil, čo Cirkev hlása o manželstve a rodine, a prečo to hlása. Nevedia, aké je posolstvo Krista pre rodinu a manželstvo, a takisto sú utláčané kultúrou, v ktorej žijeme.
Nádejou v tejto atmosfére je podľa Josého Granadosa blízkosť medzi rodinným a kňazským životom. Čo to znamená pre praktický život rodín, ktoré by chceli byť bližšie k svojim kňazom?
Kňaz je v prvom rade ten, kto prináša obetu Bohu, je prostredníkom medzi ľuďmi a Bohom. A Boh je to najväčšie, čo môže kňaz priniesť ľuďom. Naopak, rodiny môžu byť veľkou oporou pre kňaza tým, že mu budú priateľmi a spoločenstvom, ktoré sa oňho zaujíma, aby nebol sám. Je tam viacero aspektov, aj preto pozývam na konferenciu Josého Granadosa, ktorý určite povie viac.
Aktuálne pôsobíš aj v Akadémii Karola Wojtyłu, ktorá na Slovensku organizuje kurzy pre rodiny, o ktorých si hovoril. Má tento projekt niečo spoločné s Učeníkmi?
Akadémiu Karola Wojtyłu treba prepojiť s príbehom Inštitútu Jána Pavla II. Trinásteho mája 1981 sa stali dve dôležité udalosti. Na pápeža bol spáchaný atentát, no v ten istý deň bol v Ríme založený aj Inštitút pre manželstvo a rodinu, dnes Inštitút Ján Pavla II. Študovali na ňom viacerí kňazi aj laici zo Slovenska, medzi nimi aj otec Štefan Žarnay.
Títo ľudia ostali v kontakte aj vďaka vtedajšiemu viceprezidentovi inštitútu Josému Noriegovi, ktorý bol zároveň generálnym predstaveným Učeníkov. Čakali na vhodnú chvíľu, aby založili Akadémiu Karola Wojtyłu a mohli na Slovensko priniesť prácu, ktorú robí inštitút v Ríme. Podľa vzoru zo Španielska začali organizovať stretnutia pre 20 až 25 rodín štyrikrát do roka. Počas nich môžu manželia na akademických prednáškach počuť evanjelium o manželstve a rodine, a deti tiež dostávajú primeranú formáciu.
Práve po týchto stretnutiach odchádzajú rodiny síce unavené, ale nakopnuté novou nádejou a chuťou žiť dar, ktorý dostali.
Čo je tvojou úlohou v Akadémii, keď si aktuálne mimo Slovenska?
V júni minulého roka som sa stal človekom, ktorý má na starosti realizáciu a všetko, čo je s tým spojené. Onedlho máme stretnutie pre rodiny a mojou úlohou je myslieť na to, či je vybavené ubytovanie, čo s faktúrami a podobne.
Táto práca na diaľku má zmysel aj preto, že ako Učeníci chceme začať pôsobiť na Slovensku. Začíname tak vstupovať do tunajšieho prostredia, spoznávať iných kňazov a rodiny, aby sme poznali situáciu a mali určité zázemie, keď s otcom Štefanom prídeme na Slovensko. Okrem toho moja príprava spočíva aj v tom, že aktuálne si dorábam licenciát z morálnej teológie v Ríme, aby som mohol lepšie pôsobiť v oblasti výchovy a vzdelávania.
Charizma Učeníkov aj činnosť Akadémie Karola Wojtyłu stavajú na Teológii tela Jána Pavla II. Odporúčal by si tieto katechézy ako duchovné čítanie? Alebo je pravda, ako varujú viacerí, že je to náročné dielo a laik sa v ňom bez pomoci stratí?
Táto otázka má dve roviny. Na jednej strane môžeme povedať, že teológiu tela človek žije, či chce alebo nechce. Naše telo je totiž plné symbolov, má význam, má vlastný jazyk, je takpovediac napojené na Boha. Či chceme alebo nie, nejakú teológiu tela žijeme – buď sa ju učíme, alebo v nej zakrpatiavame. Z tohto pohľadu sa jej teda nedá vyhnúť. (úsmev)
Pokiaľ však ide konkrétne o katechézy Jána Pavla II., povedal by som, že podobne ako rehole majú rôzne spirituality a každá rodina svoj spôsob života a modlitby, Ján Pavol II. našiel určité termíny a spôsob vysvetlenia teológie tela a evanjelia o tele. Nemyslím si, že je to jediný a najlepší spôsob. Každý sme iný a tomu, kto je zvyknutý na priamejší štýl argumentácie, nemusia tieto katechézy vyhovovať.
Človek si teda podľa mňa nemusí naštudovať Jána Pavla II. Skúšal som ho čítať sám, no potreboval som niekoho, kto by ma sprevádzal. Dôležité však je, aby sme vedeli o posolstve jeho diela. Spomínaný José Granados napísal knihu Povolaní milovať, ktorá je preložená aj do slovenčiny a je ľahkým a nápomocným úvodom do Teológie tela, existujú však aj ďalšie podobné knihy.
Kde sa vidíš o desať rokov?
Ja mám najmä túžbu byť o desať rokov verný Kristovi. Lebo nie je samozrejmé, že človek bude pokračovať v tom, čo si zaumienil v entuziazme. To je moja veľká túžba. A potom máme túžbu, že budeme môcť pôsobiť na Slovensku a slúžiť ľuďom a Bohu.
Fotografie v texte: archív A. Makovníka, archív Kolégia Antona Neuwirtha
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.
Kolégium Antona Neuwirtha
Námestie Padlých hrdinov 7, P. O. Box 51
900 28 Ivanka pri Dunaji