Menu
Anna Pastoreková: Niektorí kresťania v biznise viac slúžia než vidia dlhodobé perspektívy
JÁN BARČIAK
„Čo človek urobí s dvesto chlebíčkami v meste, kde nikoho nepozná?“ S absolventkou Kolégia a manažérkou z povolania Annou Pastorekovou sme sa rozprávali nielen o úsmevných zážitkoch z podujatí, ale najmä o líderstve a spájaní ľudí pre dobro. Môže byť manažér intelektuálom? Dá sa vytvoriť tím z ľudí, ktorí nie sú iniciatívni? A čo je unikátne na kresťanoch vstupujúcich do biznis prostredia? V rozhovore zistíte aj to, prečo je podľa Aničky potrebné, aby premiér raz do roka slúžil svojej komunite.
Rodáčka z Petržalky študovala medzinárodný manažment v nemeckom jazyku na Univerzite Komenského, popri tom dva roky strávila v Kolégiu Antona Neuwirtha. V štúdiu manažmentu pokračovala na viedenskej Wirtschaftsuniversität a absolvovala študijné pobyty v Bambergu a St. Gallene. Aktuálne pracuje v consultingovej spoločnosti CIVITTA, kde okrem podporovania startupov zorganizovala dva ročníky hackatonu Climathon, ktorý hľadá inteligentné riešenia pre adaptáciu Bratislavy na klimatické zmeny.
Dva roky takisto spolupracuje na organizovaní Ženskej katolíckej konferencie. Okrem toho popri škole a Kolégiu absolvovala sprievodcovský kurz a vyše šesť rokov sprevádza turistov po Bratislave. S manželom Jánom v týchto dňoch očakávajú prvé dieťa.
Kedy sa ti Bratislava zapáčila tak, že si sa rozhodla stať sa sprievodkyňou?
Som rodená Petržalčanka, no moja základná škola a gymnázium sv. Uršule sú v centre, čiže Staré Mesto mi bolo vždy blízke. Zároveň ma bavilo učiť sa nové veci. Keď som mala 13 či 14 rokov, fascinovali ma príbehy zámožných rodín, ktoré bývali v mestských palácoch, zaujímal ma vývoj uršulínskeho kláštora a kostola. Chcela som vidieť viac do hĺbky, a tak som absolvovala sprievodcovský kurz o dejinách Bratislavy a Slovenska. Okrem učenia sa teórie sme počas praktickej časti chodili aj po meste.
Na sprievodcovstve ma láka to, že ide akoby o učiteľské povolanie – stojím pred skupinou ľudí a niečo im vysvetľujem, zároveň v nich vzbudzujem zvedavosť a ukazujem im veci, ktoré si môžu všímať aj v ďalších mestách. A aj ja veľa z vecí, ktoré som sa učila, vidím v iných mestách, kam s manželom Janym cestujeme. Napríklad v Taliansku som našla renesančné fresky, ktorých autori pravdepodobne prišli do Bratislavy, lebo tie naše sa na ne podobajú.
Sprevádzala si niekoho aj po Petržalke?
Po Petržalke nie. (smiech)
Viem ale, že niektorí americkí turisti chodia do petržalských bytov pozrieť sa, ako ľudia žili počas komunizmu. Pre nás bežná vec, no pre nich je to špeci. Ale takéto prehliadky som nerobila.
Nepovedal by som, že toto zaujíma na Bratislave ľudí spoza oceánu.
Nezdá sa to, ale návšteva akéhokoľvek mesta vie byť zaujímavá prakticky pre kohokoľvek, pokiaľ je zdravo zvedavý. Mesto dokáže byť pre návštevníka inšpiratívne už len preto, že je. A keď začneme hľadať príbehy, často objavíme osudy slávnych ľudí, a potom je to ešte zaujímavejšie.
Ako si sa dostala k štúdiu manažmentu? Neťahalo ťa to viac k cestovnému ruchu?
Po gymnáziu som zvažovala veľa oblastí, bavilo ma všetko a všetko som chcela ísť študovať. Dala som si prihlášky na tri školy – hlásila som na na manažérsku matematiku na matfyz, ďalej na medzinárodný manažment v nemčine, a aj na cestovný ruch na ekonomickej univerzite. Veľmi som dúfala, že ma prijmú iba na jednu školu.
Zobrali ma na všetky tri a doteraz si pamätám tú veľkú dilemu – s mamou sme sedeli a analyzovali plusy a mínusy každej školy. Vtedy sa mi vykrištalizovalo, že ma veľmi bavia cudzie jazyky, a tak som využila možnosť študovať medzinárodný manažment v nemčine.
Spätne to hodnotím ako správne rozhodnutie. Vedomosti zo školy som využívala pri vedení stretka či saleziánskeho tábora, alebo pri sprevádzaní turistov.
Dá sa spojiť manažment s intelektuálnym životom? Môže byť niekto lídrom pre druhých a zároveň mať intelektuálnu hĺbku?
Môj manžel Jany by povedal, že manažment s intelektuálnym životom sa nedá spojiť. (smiech)
Podľa mňa sa to dá, len miera intelektuálna je iná. Ak niekoho rola spočíva v manažovaní, organizovaní a logistike, do veľkej miery žije zo dňa na deň a z hodiny na hodinu. Rieši všetko a hneď. To však nie je dlhodobo udržateľné, ak si nedokáže nájsť čas na stíšenie sa a na čerpanie.
Preto sa ja posledný rok snažím mať vyhradený čas na rozvoj samej seba. Myslím si totiž, že o desať rokov ma bude od mojich kolegov v práci odlišovať práve to, koľko som si toho naštudovala vo svojom voľnom čase, alebo presnejšie, kam som sa intelektuálne posunula. A teraz nehovorím len o sfére, v ktorej pracujem, ale aj o umení či kultúre.
Prečo je to dôležité?
Je vidieť rozdiel medzi vedúcimi, ktorí sú pragmatickí a praktickí, a takými, ktorí sa vedia vyjadriť k mnohým témam a veľmi rozumne. Sú aj rozhľadení lídri, a práve takým by som chcela byť aj ja. Nebyť len praktikom, ale aj hlbokým človekom.
Keď si sa teda hlásila do Kolégia, hľadala si v ňom osobnostný rast, zastavenie sa?
Rozhodujúce pre mňa bolo, že Kolégium prináša oxfordský typ vzdelávania na Slovensko. Vždy som totiž chcela študovať na Oxforde, veľmi ma to lákalo. Keďže však Oxford bol príliš drahý, Kolégium mi prišlo ako veľmi dobrá alternatíva.
Druhým dôvodom bola túžba byť obklopená motivovanými študentmi, ktorí spoločne poznávajú. Už som nechcela byť jediná, ktorá sa na hodine hlási. Túžila som, aby nás bolo viacero. Navyše sa rada púšťam do nových vecí.
Saleziáni, škola, Kolégium, sprevádzanie… Ako často cítiš, že sa chceš zapojiť do niečoho nového? Je to pravidelná súčasť tvojho života?
Keď saleziáni otvorili Teológiu pre mladých, bola som v prvom turnuse. Aj ten sprievodcovský kurz bol podobný – ktorý prvák na vysokej škole si povie, že chce venovať tristo hodín teórie a sto hodín praxe, aby sa naučil niečo nové? V tom čase som sa reálne učila viac na ten kurz ako na výšku.
Ponuky prichádzajú a ja na 90 percent vecí hovorím áno. Musím sa brzdiť – na to mám teraz svoju externú kontrolu, Janyho, ktorý mi povie, že to je už priveľa. Predtým som ale takú kontrolu nemala a napríklad môj tretí ročník na vysokej škole vyzeral tak, že v pondelok som mala skúšky v Kolégiu, v utorok som štátnicovala, ale v nedeľu predtým bolo plánovacie stretko na saleziánsky tábor. Keďže som bola vedúca tábora, jasné, že som naň šla. Trvalo štyri hodiny.
Riadim sa heslom, že sa všetko dá zvládnuť, pokiaľ má človek zariadený čas. Kolégium som mala popri výške a dievčenskom stretku, chodila som na Teológiu pre mladých a ešte som aj sprevádzala, lebo som si potrebovala financovať Kolégium.
Po prvom roku v Kolégiu som si však uvedomila, že strácam čas, ktorý som mohla tráviť s komunitou. V druhom ročníku som to zmenila – zapísala som si len polovicu predmetov v škole a víkendy trávila v komunite. Vnímala som, že to bolo lepšie.
V jednom rozhovore si povedala, že ťa baví prepájať ľudí. Chceme sa medzi sebou prepájať? Máme v sebe prirodzene ochotu spájať sa, alebo sme do spolupráce skôr dotlačení okolnosťami, keď sa už nedá inak?
Podľa mňa záleží na prostredí. Spájanie totiž vnímam na viacerých úrovniach. Prepájať študentov s jednorazovými príležitosťami, na ktorých môžu získať skúsenosti, je celkom ľahké. Keď hľadám dobrovoľníka na nejakú našu akciu, pomerne ľahko nájdem človeka, ktorý je ochotný a má čas.
Som si vedomá toho, že z líderskej pozície sa dá takýto pracovník ľahko zneužiť. Preto vždy vyhodnocujem, či je moja ponuka pre konkrétneho človeka relevantná. Ak správne identifikujem človeka v správnej životnej situácii a osobne ho pozvem, veľmi dobre to funguje.
Ťažšie je to pri dlhodobejších projektoch. Sú totiž dva typy ľudí. Jedni sa nadchnú a zoberú so sebou dvoch-troch ďalších, a potom sú takí, ktorí sa radi pridajú, no sami nie sú iniciatívni. Tým druhým sa snažím pomôcť vytvoriť tím ľudí, s ktorým už niečo dokážu – napríklad sa prihlásia na Climathon. Keď dvoch ľudí uvažujúcich nad rovnakou vecou prepojím, prípadne im dohodím tretieho, ktorý sa k nim hodí, pomôžem im prekonať ich najväčšiu prekážku – nájsť si tím. Potom sú schopní naštartovať projekt.
Čo ťa najviac teší, keď sa také prepojenie podarí?
Dvoch kamarátov-programátorov zo saleziánskeho stretka som vlani presvedčila, aby sa prihlásili na Climathon. Človek, ktorý chodí k saleziánom, je prirodzene otvorený službe druhým. A Climathon je podujatie, ktoré pomáha Bratislave. Dosť ma potešilo, keď mi tí kamaráti povedali, že si uvedomili, že aj obyčajný programátor dokáže konkrétne pomáhať mestu, v ktorom žije – nemusí zbierať smeti, ale dokáže slúžiť ako odborník. Hovorili, že sa im otvorila úplne nová príležitosť, o ktorej som nevedela ani ja, keď som ich oslovila.
Môžem si teda predstaviť, že v jednej ruke máš zoznam príležitostí, v druhej zoznam vhodných ľudí, a dohadzuješ jedných druhým?
Áno, lebo keď zostanú chlebíčky… (smiech)
Totiž, najvtipnejší príbeh s mojimi kontaktmi sa odohral v Košiciach. Koordinovala som jedno podujatie a ostalo nám dvesto chlebíčkov. Čo človek urobí s dvesto chlebíčkami v meste, kde nikoho nepozná? Volala som s kamoškou, o ktorej som vedela, že organizuje saleziánsky tábor. Povedala mi, že na druhý deň majú koordinačné stretnutie. A animátori sú vždy hladní. (smiech)
Kamoška mi dala číslo na saleziána, ktorý o pol jedenástej v noci prišiel s dodávkou, do ktorej naložil dvesto chlebíčkov. Bol to krásny synergický efekt pre všetkých. Moja firma bola nadšená, že nemusí platiť zamestnancov koordinujúcich rozvoz chlebíčkov, salezián bol nadšený tiež a animátori boli najedení. Takže vlastne win-win-win.
Aké argumenty fungujú, keď chceš niekoho presvedčiť, aby sa spojil s druhými pre dobrú vec?
Podľa mňa to musí človeku vyslovene sadnúť. Neviem a ani nechcem nanucovať príležitosti druhým, skôr sa snažím pomenovať, čo by mohli získať. Človek sám si musí povedať, či našiel to, čo hľadal. Môže dokonca dostať ideálnu príležitosť, ale povie nie, lebo má iné dôvody, a je to v poriadku. Nič nebude mať preňho prínos, kým sa pre to slobodne nerozhodne.
Niekedy je to vyslovene o slovách. Ak pri prezentovaní Climathonu poviem, že môžeš pomôcť Bratislave, alebo poviem, že môžeš vyhrať päťtisíc eur, oslovím úplne iných ľudí. Musím teda navnímať, pre koho je čo dôležité.
Kde funguje spájanie sa pre dobrú vec a synergia lepšie – medzi kresťanmi alebo vo svete firiem zameraných na zisk?
Vidím rozdiely aj podobnosti medzi oboma skupinami.
Spoločným menovateľom je, že ten, kto sa chce angažovať, vidí v projekte dobro a chce docieliť pozitívnu zmenu. V tom máme podľa mňa ako kresťania výhodu, lebo sme k slúženiu vychovávaní odmalička. Napríklad som sa nikdy nezamyslela nad tým, že by som mala dostať zaplatené za prácu animátorky na saleziánskom tábore. Alebo som nikdy neodmietla upratovať po akcii s tým, že veď predsa nie som upratovačka. Naša ochota slúžiť je veľmi unikátna.
Keď sa však pozriem na angažovaných ľudí v startupoch alebo na bratislavskom magistráte, aj oni veria vízii a sú schopní dať do projektu omnoho viac než osem hodín pracovného času. Robia veci, za ktoré nemajú zaplatené, lebo slúžia dobrej myšlienke.
V čom sme iní? Pri niektorých kresťanských lídroch vnímam, že majú tendenciu stratiť sa v malých úlohách. Pozorujem to aj na sebe. Ak organizujem veľkú akciu a vidím, že na konci treba upratovať, tak prirodzene začnem zbierať poháre – už to tak mám roky vžité. Avšak v tej chvíli dáva oveľa väčší zmysel, aby som sa rozprávala s partnermi podujatia. Upratovačka si to nemôže povedať, ale ja ako vedúca by som mala mať na zreteli aj vyšší cieľ, nielen to, aby bolo upratané. S týmto podľa mňa veľa kresťanov začínajúcich v biznisovom prostredí na začiatku bojuje – viac slúžia namiesto toho, aby videli aj dlhodobé perspektívy. Preto sa osobne inšpirujem lídrami z biznisu, ktorí viac myslia na vízie.
Správny líder by mal nájsť balans medzi vnímaním bezprostredných potrieb a sledovaním dlhodobejších dobier. Na jednej strane musí budovať vzťahy s partnermi kvôli budúcim podujatiam, na druhej strane musí podporiť aj svojich zamestnancov, ktorí sa trápia s upratovaním. Všetko má svoj správny čas, treba ho nájsť a rozlíšiť.
Prečo je ten balans potrebný? Nie je pre lídra efektívnejšie delegovať aktuálne problémy na druhých a riešiť len dlhodobé vízie?
Líder si musí dávať pozor, keď má sklon k izolovaniu sa od aktuálnych potrieb. Takých ľudí je veľa – aj medzi absolventmi Kolégia. Nie sú vnímaví na to, kedy treba slúžiť v zmysle upratovať poháre. Podľa mňa by však každý človek mal mať v sebe aj tento element, napríklad raz za rok slúžiť svojej komunite, aj keby bol povedzme premiérom. Pre neho aj pre komunitu je to veľmi dobré, veď aj Ježiš slúžil svojím apoštolom.
Veľmi ma inšpirovalo, keď sa ma na Climathone jeden z veľkých sponzorov spýtal, či treba s niečím pomôcť. Môžem takémuto človeku povedať, že potrebujem poskladať mikiny, alebo nie? (smiech) Chcela som mu dať slobodu, a tak som mu povedala, že nestíhame skladať mikiny, ale ak má niečo dôležité, nemusí to riešiť.
Keď som videla, ako sa tešil, že s našimi dobrovoľníčkami skladal mikiny, a videla som aj dobrovoľníčky, ktoré inšpirovalo, že sa s nimi rozprával práve on, uvedomila som si, že sa udialo veľké dobro.
Keby to robil počas celého podujatia, nebolo by to dobré. Avšak stačilo pätnásť minút skladania mikín, aby sa inšpiroval nielen on a dobrovoľníčky, ale aj všetci okolo, ktorí to videli.
Dva roky spoluorganizuješ Ženskú katolícku konferenciu, ktorá chce pomôcť ženám objaviť krásu ženskosti. Dá sa po dvoch ročníkoch vidieť ovocie tejto konferencie?
Na podujatí je veľmi vidieť, ako si ženy užívajú prítomnú chvíľu. Väčšina z nich sú mamičky s dvomi-tromi deťmi, ktoré zažijú deň bez detí, môžu sa venovať svojim priateľkám, niečo načerpať, niekam sa posunúť. Takýto deň má pre ne veľmi veľkú hodnotu – je to vidieť na ich očiach, tvárach, na tom, ako sa prechádzajú v priestore.
Keď sme konferenciu s Andrejkou Mikolášikovou pripravovali, očakávali sme, že prídu ženy z komunít Kolégia a Spoločenstva Ladislava Hanusa. Už prvého ročníka sa však zúčastnili ženy z Kežmarku, Starej Ľubovne či Košíc. Nechápali sme, že sa odhodlali dlhé hodiny cestovať, aby mohli prísť do Bratislavy. A mnohé prišli aj po roku. Navyše niektoré videá z konferencie majú už tisíce zhliadnutí. Mám preto nádej, že ženy si myšlienky z konferencie priniesli domov na svoje stretká a do svojich komunít.
Toto podujatie je aj dobrým príkladom rozdielov medzi biznisovým a kresťanským svetom. Keď som v práci rozprávala o tom, že som mala 17 dobrovoľníčiek, ktoré od rána do večera makali na podujatí, moji kolegovia nechápali. Neverili, že sme našli toľko ochotných ľudí, ktorí sa rozhodli celý deň slúžiť na podujatí. To, čo v našom svete vnímame ako normálne, je v biznisovom svete nevídané.
Fotografie v texte: archív A. Pastorekovej
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.
