Múdrosť

Zaujímavé vysvetlenie múdrosti nájdeme v Platónovej Obrane Sokratovej. Sokrates, obvinený z kazenia mládeže a neviery v aténských bohov, vysvetľuje pred súdom prečo sa dostal do nevôle aténskych občanov. Údajne mu veštkyňa v Delfách, Pýtia, povedala, že nikto od neho nie je múdrejší. Sokrates následne chodil po Aténach a snažil sa túto hypotézu falzifikovať tým, že nájde niekoho zjavne múdrejšieho od seba. Po skúšaní politikov, básnikov a remeselníkov došiel k záveru, že on je skutočne múdrejší.

V čom spočívala Sokratova múdrosť? Vysvetlenie sa nachádza v tejto vete: “Ten z vás, ľudia, je najmúdrejší, kto ako Sokrates spoznal, že jeho múdrosť skutočne nemá nijakú cenu.” (Obrana Sokratova, 23b). Zdá sa teda, že podľa Sokrata je múdry človek pokorný. Sokrates nebol múdrejší od politikov, básnikov či remeselníkov, pretože by vedel viac ako oni. Prevyšoval ich v uvedomení, že jeho poznanie a vedomosti sú obmedzené. Vedomie tejto nevedomosti logicky vedie k potrebe skúmania seba aj sveta okolo. Z toho potom Sokrates dôjde k svojej slávnej vete, že “život bez takéhoto skúmania nie je pre človeka pravý” (OS, 38a).

Platónov žiak, Aristoteles, nám podáva systematický výklad múdrosti. Radí ju medzi päť intelektuálnych cností, t.j. cností, ktoré súvisia s poznaním vecí. Okrem nej tam radí ešte vedenie (veda), umenie, rozumnosť, a (intuitívne) pochopenie. (Etika Nikomachova, 1139b). Múdrosť chápe Aristoteles ako najdokonalejšiu formu poznania. Hovorí, že je akoby “hlavou všetkých vied.” (EN, 1141a).

Bližšie ju objasňuje v úvode svojej Metafyziky. Múdrosť je poznanie o prvých príčinách a počiatkoch vecí. Aristoteles sa domnieva, že to dokazuje aj naša skúsenosť. Povedali by sme predsa, že skúsený človek je múdrejší než človek, ktorý má iba jednotlivý zmyslový vnem; odborný znalec je zase múdrejší než iba skúsení ľudia; vedúci pracovník je múdrejší od robotníka; a teoretickým vedám prislúcha väčšia múdrosť ako praktickým. (Metafyzika 981b, 30). Rovnako takéto chápanie múdrosti vysvetľuje prečo sa múdrosťou vyznačuje iba málo ľudí. Totiž dosiahnuť múdrosť je náročné. Ľahšie je spoznávať veci, ktoré sú blízke naším zmyslovým vnemom. Čím viac však od konkrétneho a zmyslového prechádzame k všeobecnému a abstraktnému, tým je táto činnosť náročnejšia.

Sv. Tomáš Akvinský, ktorý pracuje s Aristotelovým chápaním intelektuálnych cností, dodáva, že múdry človek, ktorý pozná príčiny najvyšších vecí, “správne súdi o všetkých veciach a usporiadava ich do poriadku” (Summa teologická I-IIae, q57, a2). Poriadok vo veciach potom prináša pokoj.

Ešte predtým ako sa dostanem k záveru Vám možno napadla otázka ako s touto Aristotelovou koncepciou múdrosti súvisí Sokratova myšlienka pokory? Na to, aby sme mohli chcieť dôjsť k skutočnému poznaniu príčin a počiatkov vecí, potrebujeme uznať, že niečo nevieme. Bez uznania nevedomosti nie je ani túžba po vedomosti a skúmaní; a bez túžby po poznaní by sme nemohli napredovať v poznávaní až k prvým príčinám. Preto pokora v tomto zmysle je predpokladom pre dosiahnutie múdrosti.

Ako to všetko vztiahneme na otázky z úvodu? Môžeme zhrnúť, že ak niekoho najbližšie nazveme múdrym, pravdepodobne to bude preto, že ten človek pravdivo pomenuje a objasní hlbšie príčiny vecí v našich životoch. To, čo povie, bude dávať zmysel, teda bude to logicky usporiadané a bez protirečení. Napriek tomu bude tento človek intelektuálne pokorný, a výsledný pocit v nás bude vnútorný pokoj.