Beethovenova hrdinská krása

Dnes pre mňa Beethoven už nie je iba skladateľom s prísnym pohľadom a neskutočne náročnými kúskami pre klavír s prstolomným prstokladom. Beethoven je Majstrom emócie a ako ho nazval jeden môj známy, tiež obdivovateľ Beethovena, – nádejným romantikom. 

Pri jeho mene vám pravdepodobne v hlave zazneje jeho najznámejšia deviata symfónia s prívlastkom Osudová  a jej „tatata – tá”. No Beethovena na začiatku 18. storočia preslávila jeho „Heroická” symfónia č.3 (1803-1804), ktorá prelomila hranice v symfonickej forme, dĺžke, harmónii a tiež v emocionálnom a kultúrnom obsahu. Je považovaná za medzník v prechode medzi klasickým a romantickým obdobím, ba môžeme ju považovať za prvú romantickú symfóniu. 

Heroická symfónia nám dáva možnosť prežiť celý život, jeho krásu, smútok, bolesť, ale aj radosť, víťazstvo a úspech v päťdesiatich minútach. Beethoven ju ako čerstvý tridsiatnik písal tri roky, počas ktorých on sám započal svoj boj so stratou sluchu. Je jeho osobnou výpoveďou o hrdinstve. 

Iba jedno vypočutie tejto symfónie na jej pochopenie nestačí. Sú dirigenti, ktorí ju študujú celú svoju kariéru a stále ich neprestáva prekvapovať. Symfónia je sústom, na ktoré sa treba pripraviť, ale definitívne ho netreba odkladať, lebo čím skôr začnete jej počúvanie, tým viac sa necháte premieňať jej krásou. 

Živo a s jasotom (Allegro con brio) začína jej prvá časť, ktorá je podľa mňanajkrajšia a najikonickejšia. Hovorí sa, že Beethoven písal symfóniu od konca, čiže ako posledná vznikla práve táto prvá časť. Hneď v úvode nám Beethoven dvoma sebavedomými E-durovými akordami hovorí, že sa začína niečo dôležité a mali by sme počúvať tento heroický príbeh. Jeho hrdina sa na jednej strane zmieta medzi láskavými tónmi domova, v ktorom sa cíti bezpečne. Tieto motívy bezpečia strieda volanie dobrodružstva čakajúceho vo svete. V minúte 2:36 huslisti doslova trhajú struny a šesťkrát zakričia svoje naliehavé „Choď! Choď! Choď! Choď! Choď! Choď!”. Náš hrdina musí vykročiť zo svojej rutiny, aby sa stal skutočným hrdinom. Podobne ako Frodo musel opustiť Grófstvo, aby zničil prsteň. 

Druhá časť nás vtiahne do ticha a zármutku. Ide o pohrebný pochod s verejnými poctami, nasvedčuje to kvílenie lesných rohov. Zatvorte si oči a predstavte si, že pomaly kráčate ulicami mesta v obrovskom dave, ktorý sa ako rieka ťahavo vynie pomedzi domy a odprevádza hrdinu na jeho poslednej ceste. Kto je tým hrdinom? Prečo nás Beethoven po takom grandióznom úvode vťahuje do krutej reality života a jeho konca? Akoby nás chcel upozorniť na to, čo je neodmysliteľnou súčasťou života každého hrdinu – smrteľnosť. Vedeli by sme dobre a hrdinsky žiť bez nej? Beethoven nekončí iba pri smútku, ale dodáva nádej, vzdáva úctu hrdinovi a spomína na jeho veľké činy. Pohládza a kondoluje tým, ktorí tu po hrdinovi ostali – jeho najbližší. Druhá časť symfónie pôsobí ako ďakovná modlitba, ktorá objíma všetkých prítomných aj samotného hrdinu.

Rýchlo, pohotovo a jasne (Allegro vivace) nastúpi tretia časť „Scherzo” a vytrhne nás zo smútku. Po druhej časti je to naozaj prebudenie do nového rána, z ktorého sa treba radovať. V minúte 34:38 víťazoslávne zaznejú tri francúzske rohy (lebo dva by boli málo). Beethoven tvoril touto symfóniou revolúciu v hudbe. Pripomína nám, že aj napriek všetkým bolestiam sa je z čoho radovať. A možno je to jeho vlastná pripomienka na krásy každodennosti.

A čo povedať k víťaznému finále symfónie? Okrem toho, že sa v ňom opakujú témy prvých troch častí je pre nás príležitosťou zažiť víťazstvo a spokojne sa vrátiť domov (44:44) s oslavou na perách. Muzikológovia hovoria, že je to najhravejšia časť celej symfónie, v ktorej nás nečaká ani tak grandiózne finále ako humorný prístup Beethovena, ktorého túžbou je rúcať, nanovo stavať a prekvapovať. Posúďte sami. 

„Hudba existuje v uchu poslucháča a nie na stránke partitúry…” podotkol Roger Scruton vo svojej prednáške (The Music of the Future) v roku 2016 na festivale Donaueschingen. O klasickej hudbe dodáva, že „keď vstúpite do jej ríše, uvedomíte si, že ste sa ocitli v prítomnosti vysoko vzdelanej, vysoko štruktúrovanej umeleckej formy, v ktorej sa ľudské myslenie, cítenie a držanie tela skúmajú v zložitých tónových argumentoch. Keď sa napríklad učíte hrať Bachovu alebo Beethovenovu hudbu, veľmi dobre si uvedomujete, že vás hudba, ktorú hráte, vystavuje skúške. 

Existuje správny a nesprávny spôsob, ako postupovať, a správny spôsob zahŕňa učenie sa vyjadrovať, ovládať, reagovať zrelým a presvedčivým spôsobom. Prechádzate vzdelávaním v oblasti emócií a zručnosti, ktoré sa učíte, a tieto zručnosti sa neobmedzujú iba na vaše prsty. Prenikajú do celého tela a mozgu, aby sa stali súčasťou vášho sveta.”

Beethovenova hrdinská krása je stále platnou pozvánkou do tejto čarovnej ríše, ktorá vás preskúša, alebo skôr, možnosťou otvoriť jej dvere do vášho sveta.