Žiadne produkty v košíku.
Druhé kolo prijímačiek na gymnázium: Posledné miesta pre nových študentov
Podávanie prihlášok prostredníctvom elektronického systému ePrihlášky je možné už len do 8. júna 2026.
Odišiel z Bratislavy na lazy, no nežije izolovane. Absolvent Univerzitného kolégia Daniel Fiala (38) je riaditeľom koledníckej akcie Dobrá novina v organizácii eRko. So svojou veľkou rodinou žije na lazoch stredného Slovenska, kde sa rozhodli presťahovať pred ôsmimi rokmi. V rozhovore pre kolegium.org hovorí o svojej skúsenosti s budovaním komunity skoro od nuly, a tiež o tom, ako budovať živé farské spoločenstvo. Dôležité je stretať sa a mať otvorené srdce pre každého. Pýtali sme sa ho tiež na to, ako to docieliť a kde hľadať inšpiráciu pre oživenie farností.
Kolégium si absolvoval pred 15 rokmi. Čo sa odvtedy udialo v tvojom živote a vidíš nejaký vplyv Kolégia na svojom živote?
Udialo sa toho veľmi veľa. Dokončil som vysokoškolské štúdium a začal som pracovať. Na konci štúdia som prvýkrát vycestoval do Afriky ako dobrovoľník v Keni. Oženil som sa a s manželkou sme sa rozhodli presťahovať, aby sme deti mohli vychovávať vo väčšej blízkosti k prírode a skôr v dedinskom prostredí. Korporátny svet som opustil a začal som pracovať v neziskovom sektore, konkrétne v eRku, kde teraz vediem program rozvojovej spolupráce a kolednícku akciu Dobrá novina.
Život a štúdium v Kolégiu zostane významným míľnikom v mojom živote. Okrem osobnostného rastu a túžby po skutočnom poznaní a pravde som Kolégiu vďačný za jedinečné vzťahy a priateľstvá, ktoré pretrvávajú dodnes. Tým najdôležitejším je moje manželstvo s Monikou, ktorá bola aj mojou spolužiačkou v rovnakom ročníku, hoci dokopy sme sa dali až neskôr.
Cez vstupnú bránu Kolégia sa mi otvoril svet kresťanských spoločenstiev (potom Spoločenstvo Ladislava Hanusa a teraz aj eRko a ďalšie), ktorý je jedinečný tým, že ho tvoria ľudia, ktorí sa rozhodli žiť živú vieru nielen „v súkromí”, ale i navonok, teda aj vo svojom pracovnom živote, vo verejnom živote, v službe druhým, v objavovaní a napĺňaní veľkých ideálov pravdy, krásy a dobra. Inými slovami, ktorí sa rozhodli pracovať nielen profesionálne, ale aj hodnotovo, a týmto spôsobom hľadať Božie kráľovstvo a svedčiť o svojej viere slovami, skutkami a celým svojím životom.
Nedá sa vypovedať, za čo všetko som vďačný od času stráveného v Kolégiu. Keď som sa o ňom dozvedel, išlo o túžbu zatiahnuť na hlbinu. Je to milá spomienka, veď na intráku som vtedy býval s Braňom Kuljovským, terajším riaditeľom Univerzitného kolégia, lebo sme spolu študovali medzinárodné vzťahy. A tento prísľub alebo moje očakávanie „zatiahnuť na hlbinu” sa naplnil. Najviac som teraz vďačný za hĺbku mojich blízkych vzťahov.
V Univerzitnom kolégiu je „komunita“ jedným z troch základných pilierov. Vtedy ste sa ju učili žiť v rámci akademického spoločenstva. Keď ste sa s rodinou neskôr rozhodli odísť z Bratislavy k prírode na stredné Slovensko, v čom vám táto „škola spoločenstva“ v Kolégiu pomohla pri budovaní vzťahov v úplne novom prostredí?
V tom, že komunita, medziľudské vzťahy a zabránenie izolovanosti sú úplne nevyhnutné. Ako SLHáci (členovia Spoločenstva Ladislava Hanusa) máme heslo: Jeden človek môže zmeniť svet, ale nemôže to urobiť sám. Ja by som dodal, že nielen zmeniť svet, ale aj žiť plnohodnotný život, hľadať a spoznávať Boha, konať dobro. Nič nedokážeme sami. Nevyhnutne potrebujeme Boha, ktorý všetkému dáva pohyb a život („bezo mňa nemôžete nič urobiť”), ale nevyhnutne potrebujeme aj spoločenstvo ľudí, vzťahy, priateľstvá, rodiny.
Vo vzťahoch spoznávame seba, svet i Stvoriteľa, vďaka živým a hlbokým vzťahom rastieme a formujeme sa, a iba cez vzťahy, spoločnú prácu a vzájomnú pomoc dokážeme konať dobro vo svete. Sami by sme skôr či neskôr veľa pokazili. A Ježišov posledný odkaz bol „milujte sa navzájom”, nie buďte pevné izolované stĺpy.
Keď sme sa presťahovali, ako jednu z najdôležitejších vecí sme vnímali budovanie vzťahov v novom prostredí, v našej farnosti. Nechceme ako rodina žiť izolovane, hoci bývame na lazoch.
Farnosť je najprirodzenejším prostredím pre budovanie vzťahov pre každého kresťana. Farnosť ako rodina rodín, rodina malých domácich cirkví.
V tomto som veľmi vďačný za svoju manželku, lebo veľmi prirodzene oslovuje aj neznámych, cudzích ľudí a dá sa s nimi do rozhovoru. Tak to bolo aj na začiatku – po svätej omši zostanete pred kostolom alebo sa zúčastníte nejakej farskej akcie a “musíte” sa dať do reči s vám neznámymi ľuďmi. Áno, musíte. Osloviť neznámeho človeka nie je každému prirodzené, to hovorím zo svojej skúsenosti, keďže túto danosť nemám.
Mnohí si myslia, že na dedine komunita jednoducho „je“. Vy ste však vzťahy v novom prostredí museli aktívne tvoriť. Čo z toho, čo vás naučilo Kolégium a eRko o vzťahoch a spoločnom hľadaní dobra, sa dalo aplikovať pri „vstupovaní“ do života malej miestnej farnosti?
Naozaj mnoho vecí. Že túžba po spoločnom dobre a živej viere je v každom z nás. Že každý človek môže byť pre mňa obohatením, že netreba nikoho zavrhovať, ani ho stereotypne zaškatuľkovať. Teda najviac asi postoj otvorenosti.
Naučili sme sa, že nie prvotné sympatie sú najdôležitejšie. Dôležitá je naša otvorenosť srdca, otvorenosť pre vzťahy, lebo iba tak dokážeme objaviť poklad, ktorý je v srdci človeka stojaceho pred nami.
Naučili sme sa, že nie prvotné sympatie sú najdôležitejšie. Dôležitá je naša otvorenosť srdca, otvorenosť pre vzťahy, lebo iba tak dokážeme objaviť poklad, ktorý je v srdci človeka stojaceho pred nami.
Odišli sme z prostredia, kde sme už mali fungujúce spoločenstvá, kontakty, priateľov, do nového prostredia, kde sme nikoho nepoznali, pretože ani jeden z nás z tohto regiónu nepochádza. Toto bola jedna z vecí na strane mínusov, keď sme sa rozhodovali, či sa presťahovať.
Odchádzali sme však s presvedčením, že dobrých ľudí je všade veľa, len ich treba nájsť a spojiť sa s nimi. A že Slovensko je príliš malé na to, že by sme nedokázali udržiavať kontakt s našimi priateľmi alebo ukončili vzťahy, ktoré sú pre nás dôležité. A mám veľkú radosť, že sa nám to podarilo, že sme aj v našom novom domove našli skvelých ľudí, ktorých máme skutočne radi a s ktorými môžeme zažívať vzájomné prijatie. Naozaj bolo toto presvedčenie pravdivé a akékoľvek obavy z neznámeho prostredia a ľudí sa strácajú, keď do neznáma prichádzame s otvoreným srdcom.
Sú dnes podľa teba farnosti živé komunity? Akým problémom čelia a čo vy osobne vnímate ako najdôležitejšie prvky, bez ktorých by komunita (či už farská alebo dedinská) neprežila? Čo je tým tmelom?
Určite sú mnohé farnosti živé, a niektoré iba prežívajú. Akákoľvek komunita, nielen farská, bude fungovať, ak sa jej členovia chcú stretnúť.
Toto je najkľúčovejšie – chcenie. Ak sa nechceme stretnúť, ani ako rodina nebudeme tvoriť komunitu. Budeme iba koexistovať, budeme ako spolubývajúci, ktorí sa pozdravia, ale inak ich nezaujíma život toho druhého. A tam je ten lakmusový papierik – v našom srdci, v našom postoji voči druhým. Ak nechcem, nič ma neprinúti, ani nepritiahne. Tých “motivačných” faktorov pre budovanie spoločenstiev môže byť mnoho, ale na konci dňa sa to láme v mojom srdci.
Vieme, po čom ľudia túžia, po čom mladí túžia. Nikto nechce žiť život iba sám pre seba, chce niekam patriť, s niekým vytvoriť vzťah, priateľstvo, rodinu, chce hľadať spoločné prieniky, záujmy, aktivity. Zo svojej prirodzenosti sme spoločenské, vzťahové osoby. A to by sme pri posilňovaní našich spoločenstiev, aj farských, mali využívať a podľa toho prinášať podnety a „systémy” práce s ľuďmi, ktorí našu komunitu tvoria a ktorých chceme do nej pozvať.
Ak vo svojej farnosti niekto vníma, že tam nie je život, jedným z prvých krokov je vytvárať príležitosti na stretnutia. Farnosť je však už veľké spoločenstvo. Nemôžeme si myslieť, že niečo zmeníme sami. Aj kňazi si uvedomujú, že iba individuálnou snahou veľa nedosiahnu, resp. nie dlhodobo. Vo veľkom spoločenstve potrebujeme tímový prístup, spoluprácu a koordináciu viacerých ľudí, ktorí sa o spoločenstvo budú starať, ktorý ho budú poznať, reprezentovať jeho jednotlivé “podskupiny” (ako mladí ľudia, rodičia, snúbenci, dôchodcovia…) a pomáhať mu rásť.
V Kolégiu ste čerpali zo vzájomného štúdia, diskusie a zdieľania sa. Je možné niečo také preniesť aj do bežných vzťahov, medzi ľudí vo farnosti, ktorí majú odlišné vzdelanie, vek či záujmy?
Samozrejme. Dokonca, keď sme takúto skúsenosť mali v Kolégiu, bolo by skvelé, keby sme sa ako absolventi o ňu delili a prinášali ju do našich lokálnych spoločenstiev. Osobne to vnímam hlavne cez stretká. Aj ako manželia sme členmi stretiek, na ktorých si buď čítame konkrétny text, modlíme sa a zdieľame sa o viere i osobných záležitostiach rodinného i pracovného života, alebo diskutujeme, aby sme sa viac priblížili pravde. Určite sa to nedeje v takej intenzite, keď sme sa ako mladí vysokoškoláci pripravovali na tutoriál ku konkrétnej téme. Ale to nevadí, sme v inej životnej situácii a tomu môžeme prispôsobiť mieru štúdia a vzájomného zdieľania sa.
Ak by ste mali dať tri konkrétne tipy človeku, ktorý sa cíti vo svojej farnosti osamelý a chcel by okolo seba začať budovať komunitu – čím má začať? Čo sú tie prvé tehly, ktoré treba položiť?
Asi to závisí od konkrétnej farnosti. Možno netreba klásť žiadne prvé tehly, len ich objaviť. Ak už existujú stretká, spoločné aktivity, môže ich najskôr spoznať, objaviť, osloviť aktérov, ktorí už vo farnosti robia nejakú spoločnú aktivitu. Ak by chcel človek niečo nové začať, nech rozvíja túto myšlienku s inými ľuďmi z farnosti, ktorým dôveruje, s ktorými si rozumie.
Prvý krok nech je počúvanie. Nech prinesie túto svoju túžbu iným členom farnosti i samotnému kňazovi a nech počúva ich slová a rozpoznáva, čo mu o tom hovorí Boh. Ďalším bodom môže byť pozvanie – vytvorme stretko, modlime sa spolu, chcem s vami chváliť Pána piesňami, pripravme farský ples, urobme pre deti predvianočnú katechézu, rozbehnime farskú charitu. Ak to osloví iba zopár ľudí, začnime v malom. Nemajme hneď veľké očakávania. Cez prvé jednorazové úspechy môžeme rozvíjať myšlienku dlhodobého fungovania a záväzku, prípadne systematickej spolupráce na spoločných projektoch.
V eRku máme viacročný projekt s názvom Mladé srdce, ktorý môže čitateľov v tejto veci inšpirovať. V publikácii Farnosť s mladým srdcom sumarizujeme niekoľko impulzov pre oživenie farnosti prostredníctvom pastorácie detí a mládeže.
Hovorí sa, že „na výchovu dieťaťa treba celú dedinu“. Platí to podľa vás aj o farnosti? Ako z nej urobiť miesto, kde sa ľudia skutočne poznajú a pomáhajú si, nielen sa vedľa seba modlia v lavici?
To je záležitosť pastorácie vo farnostiach. Áno, zodpovedá za ňu kňaz, farár. Ale ako som už hovoril, nemôže to byť jeho individuálna úloha. Už len zo skúsenosti vieme, že kňazi sú často preťažení. Majú túžbu robiť v pastorácii viac, ale jednoducho sú limitovaní často príliš rôznorodými povinnosťami. Preto je dobré byť kňazom nablízku, hovoriť im o tom, že aj my vnímame potrebu pastorácie, nielen pri deťoch a mladých, ale pre všetky generácie a stavy. A ponúknuť im naše ruky a srdcia. Nech je farská pastorácia úlohou a záväzkom nielen duchovného správcu farnosti, ale i laikov. Aby vďaka spolupráci a tímovej koordinácii mohli vznikať dobré diela a užitočné aktivity na farskej úrovni, cez ktoré sa bude realizovať duchovné sprevádzanie veriacich, teda pastorácia.
Konferencia Obnova Farnosti s Nativity parish 10. júna 2026 je presne o tomto – ako z farnosti urobiť domov. Prečo by si ľudia, ktorí túžia po takejto komunite, mali prísť vypočuť skúsenosti Henryho Whita a Daniela Millera? Je model z Baltimoru aplikovateľný aj na naše slovenské „dediny“?
Hoci nie som priamo v organizačnom tíme konferencie, veľmi sa už na ňu teším. Bude to pecka (úsmev). Verím, že títo mladí hostia nás veľmi inšpirujú a uistia, že „sa to dá“. Áno, na americkej kultúre vidno, že sú oveľa dravejší, ambicióznejší, podnikavejší, čo nám na Slovensku niekedy veľmi chýba a uspokojíme sa s priemerom (dokonca podpriemerom). Preto je dobré, nechať sa niekedy vyrušiť a počuť úspešné príbehy. O čo viac, keď ide o vec viery a kresťanského života.
Zároveň nemôžeme akékoľvek príklady, systémy, modely vnímať ako jednoznačné riešenie, ale skôr ako možnosti, skúsenosti a byť pritom stále slobodní aplikovať takéto inšpirácie na našu lokálnu situáciu a kontext. Ale zase by sme v eRku nepozývali niekoho ako z iného vesmíru, aj keď sa to v porovnaní Nativity Church so stavom niektorých slovenských farností tak môže javiť.
Pre mňa je fascinujúci príbeh z Baltimoru v tom, že otvorenosť sŕdc (kňaza, laikov, veriacich), vzájomná súhra a tímová práca, v ktorej strede je Boh, priniesli požehnanie v podobe oživenia celej farnosti. To by si mal prísť vypočuť každý, komu na živote v jeho farnosti skutočne záleží. Týmto samozrejme všetkých srdečne pozývam!
Prihlasovanie na konferenciu Obnova farnosti s Nativity parish končí v nedeľu 8. júna 2026. Viac informácií nájdete tu. Kolégium Antona Neuwirtha je hrdým partnerom Bratislavských Hanusových dní 2026.
foto: archív Daniela Fialu a eRko/Dobrá novina
