Jeho kniha Genealógia morálky (1887) sa skladá z troch esejí a našu pozornosť si bude zasluhovať tá prvá. Dobrým úvodom do jeho pohľadu na problematiku pôvodu zla je už samotná ťažkosť preloženia názvu tejto prvej eseje do slovenčiny. Anglický preklad znie: „‚Good and Evil‘, ‚Good and Bad’“; a český preklad zase: „‚Dobré a zlé‘, ‚dobré a špatné‘“. Bohužiaľ, slovenčina nemá na tento významový odtieň druhé slovo – „evil“ a „bad“ prekladá rovnakým slovom: „zlé“. Možný rozdiel by sa dal zachytiť medzi slovami „zlo“ a „zlý“, pričom „zlo“ by ako slovo odkazovalo na realitu niečoho horšieho, ako je to pri slove „zlý“ (v príkladoch ako „zle zaviazaná šnúrka“).

       Nietzsche v prvej eseji Genealógie morálky hovorí, že pojem „dobrý“ pôvodne znamenal odvolanie sa na „dobrých“, teda na „dobrých ľudí“. Toto označenie sa podľa neho vzťahovalo na tých, ktorí sa vyznačovali vznešeným charakterom, mocou, mali vysoké spoločenské postavenie, boli šľachetní a veľkodušní. Tieto hodnoty sú vlastné tomu, čo nazýva morálka pánov. Protipólom týchto „dobrých“ sú ľudia s hodnotami, ktoré demonštrujú charakterovú nízkosť, neambicióznosť, bežnosť a neoriginalitu až stádovitosť, ide o ľudí slabej povahy a bez väčšej sily, ľudí neurodzených. Ich morálku nazýva morálkou otrokov, ale tiež morálkou stáda. 

      Medzi týmito dvomi skupina identifikoval takzvaný „pátos vzdialenosti“, ktorý je pôvodom rozdielu medzi „dobrým“ a „zlým“ (v zmysle „good“ and „bad“). Páni sú tvorcami svojich vlastných hodnôt, sú nebezpeční, sebeckí, bojovní, nepoddajní. Otroci sú netvoriví, nekonajú, len reagujú. Kalkulujú, špekulujú a riadia sa stádovitým inštinktom.

     Z tohto vyplývajú dve veci. Po prvé, slovo „dobrý“ nemalo pôvodne náš súčasný neegoistický význam, práve naopak, dobrým bol svojrázny a svojbytný človek, ktorý bol schopný, teda mocný, dosiahnuť svoje aj navzdory okoliu. Po druhé, aj keď hovoríme o dvoch zdanlivo morálne protichodných kategóriách, teda o dobre a zle, oveľa presnejšie by bolo povedať, že hovoríme o dobrých a zlých ľuďoch, alebo – ešte presnejšie – o silných a slabých ľuďoch. Z toho vyplýva, že ani slabosi nie sú sami o sebe nejako ontologicky, teda bytostne zlými, ale ide skôr o komparatívny pohľad vzhľadom na tých dobrých. Zlí sú tí, ktorí nedosiahli taký vysoký morálny štandard ako iní; dobrí sú len plnšie rozvinuté ľudské bytosti a sú tak modelom morálneho napodobňovania. 

      Tento, takpovediac, prirodzený chod vecí niečo zmenilo, doslova prevrátilo, a zodpovednou je za to vzbura otrokov, ktorú motivoval „ressentiment“. Tá sa konala pod taktovkou kňazskej triedy. Pozrime sa na to krok za krokom.

     Nešlo, samozrejme, o vzburu na úrovni fyzickej sily, ale skôr o vzburu koncepčnú, jazykovú, revolúciu v spôsobe myslenia, a Nietzsche ju nazýva „koncepčnou transformáciou“. Z „bad“ sa stalo „evil“, ale ešte predtým sa z „bad“ stalo „good“. Povedané inak, moc sa stala zlou ľudskou vlastnosťou a slabosť dobrou, a nielenže boli mocní zlými („bad“), stali sa zlými novým duchovným spôsobom („evil“). Ressentiment, ktorý bol katalyzátorom tohto dvojitého koncepčného obratu, vysvetľuje ako pretrvávajúci hnev túžiaci po pomste: pocit rozhorčenia, ktorý pramení z rozdielu medzi pánom a otrokom, z pocitu žiarlivosti. Otrok chce byť pánom, i keď vie, že keby to aj hneď všetko dostal, nezvládne ním byť.

      Túto revoltu nezorganizovali samotní otroci, ale kňazská trieda, a za obrátenie pôvodného významu slov dobrý a zlý môže hlavne kresťanstvo. Nietzsche stavia kňazskú triedu do protikladu k aristokracii, ktorá je tiež svojim počtom malá, ale zatiaľ čo aristokracia má fyzickú moc, kňazi majú moc jazyka. 

      Akokoľvek zostáva jeho analýza kontroverzná, pri hľadaní významu ideí ako dobro a zlo nás Nietzsche učí pozerať sa na ich dejiny a historický kontext, v ktorom dávali zmysel. To je podľa neho kľúč k pochopeniu, či vôbec a aký význam majú dnes.