Tradícia

       Načo sú predsa mŕtvym vence a streľba slepej munície? Nakoniec, tieto fenomény a aktivity majú často efekt obmedzenia slobody. Mnohí by veľké sviatky roka oslávili iným jedlom, ako je to zaužívané v ich rodine alebo regióne, a to je iba triviálny príklad. Všetko sú to však príklady tradícií. Je nemožné zmerať ich prínos, často sú ustanovené iba opakovanou praxou a neformálne štruktúrujú správanie človeka. Snaha pochopiť význam tradície je preto snahou pochopiť človeka, ktorý nie je len racionalistický a kalkulujúci tvor, ale tvor spoločenský a rozumný.

       Zjavný problém tradície spočíva v tom, že nie je univerzálna. Pre niekoho môže byť nositeľkou hlbokého významu, posilnením vzťahov s blízkymi alebo prejavom oddanosti; tá istá tradícia môže byť pre iného nepochopiteľný a zbytočný rituál. Môže sa to stať, keď niekto spozná tradíciu iného spoločenstva, ale aj v rámci daného spoločenstva môže nastať moment, keď nová generácia stratí kontakt s pôvodným významom alebo staršia generácia urobí z tradície len prázdnu schránku. Inovátorský impulz môže v takýchto prípadoch viesť k spochybneniu tradície. Chesterton prirovnal takéto správanie k mužovi, ktorý narazí na plot, ktorý mu nedáva zmysel, a tak sa ho rozhodne rozbiť. Rozumnejší impulz by však vyzeral inak: zisti najskôr, načo tu tento plot stojí – a keď to zistíš, môžeš ho rozbiť.

       Ak teda ale tradícia nepredstavuje akýsi „výpočet“, priamy prostriedok k dosiahnutiu nejakého cieľa, čím je? Môžeme o nej rozmýšľať ako o veľkom súbore skúseností a praktického konania, ktoré je zmysluplné napriek jeho zdanlivej neužitočnosti. Pretože človek netvorí – snáď s výnimkou mála prípadov tvrdých podnikateľských vzťahov – vzťahy čistej vzájomnej užitočnosti, ale tvorí spoločenstvá. A ľudské dobrá často nemajú charakter konkrétnych cieľov, ku ktorým vedie jasná skupina prostriedkov, ako napríklad k postaveniu domu, ale majú charakter trvácnych hodnôt, ktoré sa v rôznych formách podávajú ďalej. Preto Augusto Del Noce napísal, že nie tradícia zakladá hodnotu, ale hodnota zakladá tradíciu, ktorá sa stáva školou žitia danej hodnoty. Snáď preto sú tradície pri bližšom pohľade všade okolo nás na rozličných úrovniach, od jednotlivcov, rodín, priateľov až po štáty a civilizácie.

       Zakladateľ moderného konzervativizmu Edmund Burke videl toto podávanie hodnôt ako spoločnosť, ktorá je partnerstvom medzi mŕtvymi, živým a tými, ktorí sa ešte ani nenarodili. Tradícia nám naznačuje, že sme sa tu nezjavili sčista-jasna, ale ťažíme z dedičstva tých, ktorí boli pred nami, a nesieme zodpovednosť za to, aby sme to, čo je hodnotné, odovzdali tým, ktorí prídu po nás. Chesterton na toto chápanie nadviazal, keď tradíciu označil za „demokraciu mŕtvych“, ktorá nedovolí, aby sme zo seba urobili malú privilegovanú oligarchiu založenú na tom, že sme náhodou práve teraz nažive.

       Dôležitosť tradície však neznamená, že sa nemôže meniť a vyvíjať. Tradíciami sú aj rôzne školy myslenia, ktoré sa neustále rozvíjajú a konfrontujú. Alasdair MacIntyre popísal tradíciu myslenia ako argument predĺžený v čase, v ktorom sú základné zhody definované a redefinované dvoma typmi konfliktov – vnútornými interpretačnými a vonkajšími kritickými. Takýto dynamický pohľad sedí v rozličnej miere aj na iné typy tradícií, pretože každá životaschopná tradícia občas vyvolá diskusiu o tom, čo je jej skutočným významom, a musí sa vysporiadať aj s externou kritikou. Nemusíme tak každú zmenu a upravenie tradície chápať ako jej rozklad; niekedy je zmena prirodzenou súčasťou jej pretrvávajúcej relevancie.

        V dnešnom svete efektivity a ekonomickej racionality môže tradícia paradoxne predstavovať svieži pohľad na to, čo človek potrebuje pre dobrý život. Stále ale ostáva výzvou: aký zmysel majú tradície, v ktorých žijeme? Dávajú ešte nejaký zmysel? A na druhej strane – nevyžadoval by si nejaký aspekt nášho života vytvorenie novej tradície, ktorá bude môcť uchovať to, čo je hodnotné, pre ďalších?